Ministerkou zdravotníctva za Smer sa stala po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, keď sa jej predchodca Tomáš Drucker presunul na 26 dní na ministerstvo vnútra. Pripravila reformu nemocníc, odmietol ju však podporiť premiér Robert Fico. ANDREA KALAVSKÁ preto na protest odišla z ministerstva.
Za vlády Igora Matoviča bola členkou konzília odborníkov na boj proti pandémii covidu. Po prvej vlne odišla, v nemocnici sa venovala pacientom postihnutým touto infekciou.
Hovorí, že celý život chcela pracovať v štátnom zdravotníctve, nakoniec sa však stala medicínskou riaditeľkou firmy Agel, dnes najsilnejšieho súkromného hráča v slovenskom zdravotníctve s veľkým vplyvom na ministerstvo.
V rozhovore s Andreou Kalavskou sa dočítate:
- aké je to stať sa z ministerky obyčajnou lekárkou na oddelení,
- prečo sa rozhodla pomáhať Matovičovej vláde s pandémiou covidu,
- prečo odmietla kreslo ministerky zdravotníctva,
- akým vyhrážkam čelila počas pandémie,
- čo si myslí o Kotlárovi a tzv. suverénnej pandemickej politike,
- či verí, že sa raz v Bratislave postaví nová národná nemocnica,
- prečo sa rozhodla pracovať pre Agel, a čo si myslí o tom, že ovláda zdravotníctvo,
- či verí, že raz budeme mať zdravotníctvo aspoň ako v Česku.
Nestáva sa často, že ľudia dávajú rozhovor ráno o siedmej. Ste veľmi pracovne vyťažená?
Áno, som. Možno je to mojím celoživotným nastavením. My lekári začíname štandardne ráno o siedmej, teda konkrétne na Kramároch, kde pracujem. Odkedy som skončila školu, môj pracovný deň sa bežne začína o siedmej ráno.
Keď ste na konci roku 2019 odchádzali z ministerstva, dosť ste prekvapili vyjadrením, že sa vrátite na interné na Kramároch. Prečo ste sa tak rozhodli?
Odmalička som túžila byť lekárkou a pomáhať deťom. Som lekár a som vďačná, že sa môžem starať o zdravie pacientov. To, že som bola ministerkou, sa mi stalo, dá sa povedať, náhodou. Len som si na ministerstvo zdravotníctva akoby odskočila, podobne ako predtým na misie. Preto bolo pre mňa úplne prirodzené sa vrátiť na internú kliniku.
Návrat bol, samozrejme, ťažký. Po tom, ako som riadila kvázi celý rezort, som zrazu na siedmu zaparkovala auto na parkovisku a posadila som sa ako bežný, sekundárny a atestovaný lekár na internú kliniku.
Keď som išla na konzílium, tak sa ma kolegovia pýtali: Čo tu robíš? Nikto neočakával, že sa vrátim. Návrat sa mi podaril aj vďaka vtedajšiemu pánovi prednostovi, ktorému som vždy vravela, že sa vrátim.
Zažila som však aj veľmi príjemné reakcie od pacientov. Zastavovali ma a pýtali sa ma: Ste to vy alebo nie? Robila som napríklad interné predoperačné vyšetrenie a počula som z chodby hovoriť: Poďte, ona je tam. A potom ma prišli pozrieť pacienti. Alebo prišli na centrálny príjem a povedali mi, že počuli, že ma tam môžu stretnúť. Bolo to zlaté.
Aký bol rozdiel medzi Andreou Kalavskou ako lekárkou predtým, ako sa stala ministerkou, a Andreou Kalavskou ako lekárkou po tom, čo skončila ako ministerka?
Keď ste bežný lekár, vidíte nedostatky. Ponadávate si. Vidíte, že to úplne nefunguje. Že veci nie sú v takom stave, ako by mali byť. Raz večer počas služby sme nemali dosť monitorov, bola som z toho frustrovaná. Stretol ma kolega a povedal mi: Poď to zmeniť. Tam sa začala moja cesta na ministerstvo. Veľmi som chcela, aby sa zdravotníctvo niekam posunulo.
Keď som sa potom z ministerstva vrátila do nemocnice, videla som za horizont, že ten problém je strašne veľký, a nás ako spoločnosť presahuje. Zároveň som si uvedomila, že už nemám moc na jeho riešenie, ktorú som mala. Okrem toho som nadobudla presvedčenie, že my ako spoločnosť ten problém nechceme ani riešiť. Neviem, či sa to niekedy zlepší. Možno som po návrate do nemocnice mala väčší pocit frustrácie, ako keď som z nej odchádzala na ministerstvo.
Stretli ste sa po návrate s kritickými reakciami kolegov na vaše pôsobenie ako ministerky?
S kritikou väčšinou nie. Možno mi to nechceli povedať. Samozrejme, každý robí chyby, nie všetko je dokonalé. Ja som sama v sebe cítila, že som toho mohla spraviť viac, ale snažila som sa v danom čase urobiť maximum.
Povedali ste, že predtým ste mali moc, a potom ste boli len obyčajná lekárka. Je ťažké takúto zmenu prijať?
Bolo to ťažké, lebo som videla, ako sa veľa ľudí správalo, keď som bola ministerka, a ako, keď som zas bola len obyčajná doktorka. Myslím si, že to človeka veľa naučí. Osobnostne mu to môže pomôcť. Podstatné je, aby sme mali v živote pokoru. Skutočnú pokoru. Znamená to byť ľudský. Funkcia ministra nie je doživotná, je to len mandát na chvíľku, aby ste niečo zlepšili.
Počas pandémie covidu sa o vás v kuloároch veľa rozprávalo, ale nikto vás veľmi nevidel. Mohli by ste teda povedať, ako ste sa zapojili do boja proti covidu?
Pre mňa to bola veľmi ťažká doba. Skončila som na ministerstve, dostávala som veľmi veľa ponúk na riadiace posty. Bolo veľmi ťažké ich odmietnuť. Povedať ďakujem, idem do medicíny. Ale ja som chcela byť doktorkou. Chýbalo mi to, hoci bolo ťažké ísť robiť obyčajnú doktorku za štandardných podmienok ako každý iný.
V marci 2020 bol na Slovensku identifikovaný prvý prípad nákazy covidom. Bolo to niečo nové. Všetci sme sa báli - príbuzní, rodina aj ja. Skutočne som si nemyslela, že to sem príde z Číny, hoci som mala z misií skúsenosti s infekčnými a tropickými chorobami, s epidémiami a so zvládaním kritických situácií. Napríklad, keď bolo na Haiti zemetrasenie.
Počas prvej vlny covidu som teda bola členkou konzília odborníkov. Ale potom ako začalo prípadov pribúdať, sme na internej klinike otvorili celé covidové oddelenie, a začala som pracovať naplno tam.
V čom spočívala vaša úloha v konzíliu?
Manažovanie pandémie nemôže stáť na rozhodnutí jedného človeka. Ako konzílium odborníkov sme sa snažili nájsť nejaké riešenia, ako minimalizovať ľudské straty, alebo ako čo najlepšie nastaviť systém zdravotnej starostlivosti.
Boli to niekoľkohodinové a ťažké debaty. Celý deň sme sa radili. Na konzíliu boli analytici, lekári, infektológovia, epidemiológovia, verejní zdravotníci a ľudia zo sektora. Snažili sme sa zbierať dostupné informácie a dávať návrhy a riešenia vláde.
Počúvali vás politici?
V prvej vlne, keď som tam bola, mám pocit, že áno. Úprimne, ja som bola aj zástancom tvrdých opatrení. Prvá vlna bola podľa mňa aj celkom dobre zvládnutá. Pri tých ostatných sa už môžeme baviť, ako boli zvládnuté.
Nebol za vaším odchodom z konzília názorový rozpor, že ste sa s politikmi nezhodovali na manažovaní pandémie?
Nie. Pokiaľ sme tam boli, tak tie odporučenia boli politikmi prijímané. Ale potom som to vyhodnotila tak, že možno viac dobra viem urobiť ako doktor v praxi na covidovom oddelení. Povedala som si, že to zvládnu aj bezo mňa.
V tom období sa dosť v kuloároch rozprávalo, že vtedajší premiér Igor Matovič vás chcel za ministerku. Je to pravda?
