"Pozvánka (premiérovi) nepríde, pretože nemecký kancelár má dôležitejšie veci, ako sa zaoberať agresívnou rétorikou na Slovensku a idiotskými komentármi príslušníkov vládnej strany." Takto vidí diplomat, ktorý v minulosti radil ministrom zahraničných vecí a napokon sa ministrom sám stal, diplomatický kontakt s kľúčovým ekonomicko-politickým partnerom Slovenska.
V relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou bol hosťom bývalý minister zahraničných vecí, bývalý diplomat a dnes analytik GLOBSEC Miroslav Wlachovský, ktorý je zdesený z výrokov vyslovených či napísaných politikmi. Označovanie nemeckého kancelára ako führera alebo europoslanca Zdechovského za „politického nájomného vraha“ poškodzuje obraz Slovenska a extrémne rýchlo marí dlhoročné budovanie dobrej medzinárodnej spolupráce a ako exminister vysvetľuje, škody nenahradia kontakty vo východnej časti sveta.
Čo znamenajú slová o železnej opone a prečo ich považuje za manipulatívne? Kam smerujeme s nediplomatickým slovníkom a ako ho vníma Európa? Čo prinesie regiónu nový poľský prezident Nawrocki a či je medzníkom vo vojne mimoriadna akcia ukrajinskej tajnej služby proti Rusku, ktorý považuje za najväčšiu operáciu od druhej svetovej vojny, aj k tomu sa exminister vracia s vlastným hodnotením.
V ARÉNE s Miroslavom Wlachovským zaznelo:
- či sa hanbí sa výroky politikov
- prečo nás neokrôchaný krčmový slovník poškodzuje
- prečo sú výroky o železnej opone manipuláciou a nie odrazom reality
- čo prinesie zvolenie nového poľského prezidenta pre región
- či historický útok Ukrajiny môže ovplyvniť rokovania o mieri
Kým sa dostaneme k horúcim témam, keď sa pozeráte na našu zahraničnú politiku na údajne všetky 4 svetové strany a počúvate výroky našich politikov vo vzťahu k zahraničným predstaviteľom, je to komfortná pozícia pre diplomata? Alebo cítite pocit prenesenej hanby?
Pre mňa osobne to je veľmi nekomfortná pozícia. To, akým spôsobom sa zahraničná politika robí, nie je správne. Ak hovoria, že ju robia na štyri svetové strany, tak ja vidím veľkú prevahu jednej z tých svetových strán, a to je východ. Paradoxne, kde máme reálne najmenšie záujmy a s ktorým nás najmenej spája náš záujem hospodársky, náš záujem spojenecký je na západe.
Povedal by som, že aj sever by sme mohli trošku viac ošetrovať, nordické krajiny poľského suseda. Nejako mi to nevychádza ako úplne fascinujúco dobrá politika pre štát typu Slovensko.
Čo si sľubujete od stretnutia s Giorgiou Meloni?
Taliansko je významný partner. Vítam rozhodne to, že sa stretnutie uskutoční. Som zvedavý, ako sa porozprávajú o Ukrajine, lebo talianska premiérka má dlhodobo iný názor ako je ten, ktorý artikuluje slovenský premiér. Aj čo sa týka vojenskej podpory Ukrajiny, aj čo sa týka vzťahu k ukrajinskému štátu a k jeho jeho predstaviteľom a teda hlavne k prezidentovi Zelenskému.
Na časť stretnutí pozvánku už jednoducho nedostávame. Kedy príde pozvánka povedzme od nemeckého kancelára Friedricha Merza?
Nepríde.
Robert Fico sa nijako nedištancoval od toho, čo povedala bratislavská bunka Smeru, že ho prirovnali k führerovi, teda k Hitlerovi. Prečo pozvánka nepríde?
Nepríde táto pozvánka, pretože nemecký kancelár má dôležitejšie veci, ako sa zaoberať agresívnou rétorikou na Slovensku a idiotskými komentármi príslušníkov vládnej strany. Je to na škodu veci, pretože Nemecko je pre Slovensko významný, ak nie najvýznamnejší hospodársky partner, lebo my sme proexportne orientovaná ekonomika. Máme tu nemecké fabriky. Aj ten vývoz do Česka často potom putuje ďalej do Nemecka. Jednoducho z mnohých mnohých pohľadov to nedáva zmysel.
Nemám nič proti tomu, keď má niekto odlišný názor, ale dá sa to formulovať aj kultivovane. A ten spôsob rétoriky, ktorý vidím od predstaviteľov vládnej strany Smer voči našim partnerom a spojencom, je za hranicou akéhokoľvek slušného správania.
Zdá sa, ako keby si túto rétoriku osvojovali aj niektorí ďalší koaliční predstavitelia. Poslanec Bartek označil pána Merza za akéhosi rozjareného po inštalovaní do funkcie nemeckého kancelára.
To je ten z Hlasu? Tak on mi príde veľmi rozjarený a veľmi mladý a veľmi neskúsený a veľmi neskonsolidovaný v dlhodobých záujmoch Slovenskej republiky.
Neokrôchaný krčmový slovník na vývoz
Ja som tým chcela naznačiť, že ako keby si tú agresívnu rétoriku už osvojovalo širšie portfólio politikov a už sme sa to nedočítali len u nejakého Blahu.
V tomto smere je Robert Fico a aj Ľuboš Blaha a Tibor Gašpar a ďalší predstavitelia Smeru, bohužiaľ, smutným trendsetterom opakovania moskovských rečí a moskovských fráz. Kým agresívnu rétoriku voči západným štátom zo strany Putina a jeho režimu vnímam a chápem, keďže sú a priori v nepriateľskom vzťahu a v nepriateľskom nastavení, tak z tohto uhla to dokážem ešte pochopiť.
Samozrejme, že s tým nesúhlasím, ale z pohľadu slovenského premiéra je to maximálne nezodpovedné. A hrubne nám tá politika. Strašným spôsobom nám hrubne a hrubne nám v medzinárodných vzťahoch, kde to naozaj nie je za potreby. Nech si porozprávajú doma a nech si tu rozprávajú týmto neokrôchaným krčmovým slovníkom, ale nech to neťahajú do medzinárodných vzťahov a nech tým nepoškodzujú záujmy Slovenskej republiky. Pretože to je nadpráca.
To, akým spôsobom formulujem to, že s niekým nesúhlasím, je na mojej vôli a je na mojom rozhodnutí. A keď sa zámerne rozhodnem to formulovať takýmto agresívnym spôsobom, takto hrubo, takto nekultúrne a nediplomaticky, tak je to moja vizitka. Ale, bohužiaľ, je to aj vizitka krajiny, ktorú reprezentujem, tým pádom.
Europoslanec Zdechovký si od predsedu vlády vypočul, že je „nájomný politický vrah“. Najnovšiou informáciou je, že sa teda obrátil na Robertu Metsolovú, predsedníčku europarlamentu, kde vyjadril hlboké znepokojenie nad správaním niektorých našich predstaviteľov. A žiada, aby tu boli prijaté alebo aplikované nejaké konzekvencie voči našim predstaviteľom alebo voči Slovenskej republike, lebo ide o ohrozenie samotných demokratických princípov. Aké to môže mať dôsledky?
Poviem to veľmi jednoducho. Sú to európske peniaze, ktoré má Európsky parlament právo kontrolovať a právo vysvetliť občanom Európskej únie, ako sa s ich prostriedkami nakladá. Z tohto hľadiska tú kontrolu považujem za úplne legitímnu, jasnú. Nie je to žiadna trestná výprava, ako to označil pán minister Šútaj Eštok. Zbytočne sa to spolitizovalo. Dalo sa to komunikovať od začiatku úplne inak a dala sa z toho urobiť rutinná kontrola používania európskych finančných prostriedkov.
Tu jednoducho opäť niekto to potreboval zo slovenských predstaviteľov vyšpičkovať a dať to do tejto rétoriky. A to, čo je tragické na tomto type v úvodzovkách „zahraničnej politiky predstaviteľov vládnych strán“ je, že je to zahraničná politika, ktorá svojou rétorikou útočí na domácu spotrebu. To vôbec nie je venované tým ľuďom.
To je venované ich nejakému voličskému segmentu, kde treba napnúť svaly, ukázať silu, vyplaziť jazyk a neviem čo všetko týmto ľuďom vyhovuje, ale nemá to so zahraničnou politikou a diplomaciou nič spoločné, naopak, škodí to. Škodí to výrazne nášmu renomé, nášmu imidžu na Západe. Keď sa budeme správať ako nekultúrni, tak nás tak budú brať.
Dá sa politicky rozumieť tomu, že zahlasujem za všetky sankcie, napríklad protiruské, alebo za kroky, ktoré robí Európska únia, ale trošku sa o tom hanbím potom hovoriť doma?
To je otázka na Roberta Fica a jeho jeho kolegov. Ja si myslím, že platí stará dobrá zásada po anglicky „style does matter“, na štýle záleží, na spôsobe záleží. Ten štýl a spôsob dokážu ovplyvniť dobrú vôľu partnerov a dokážu ovplyvniť to, ako ku nám kto pristupuje. A tu sa za cenu nejakého krátkodobého vzopätia a za cenu nejakého vysielacieho času ničia väzby a vzťahy, ktoré sa budovali desaťročia.
A to ma strašne mrzí. Špeciálne ma to mrzí v prípade vzťahov s našim susedom Českou republikou, lebo myslím si, že toto naozaj nemáme za potreby. Je to na škodu veci. A bojím sa, že čím viacej sa to bude stupňovať a čím hlbšie v tom budeme zachádzať, tak tým nereparovateľnejšie škody tým vzniknú. A to dokonca bez ohľadu na to, aká politická garnitúra bude na jednej alebo na druhej strane.
Keď na seba budeme kydať týmto spôsobom, nemôže to nič dobré priniesť, dlhodobo. My našich susedov potrebujeme a špeciálne takých, s ktorými máme dlhodobé vzťahy a kde sú tie väzby budované desiatky rokov. Trhať ich a ničiť ich na základe nejakých emočných vzopätí a vypätí je krajne nezodpovedné.
Fico s Orbánom. A čo Nawrocki a Babiš? Pridajú sa do spolku?
Ak sa v Česku Andrej Babiš dostane o chvíľu k moci, bude to znova náš veľký spojenec, o to viac v regióne, kde máme Orbána a kde máme už nového poľského prezidenta?
Ja by som ich nedával úplne do jednej roviny. Ja si nepamätám Andreja Babiša zase v tejto polohe, že by rovno urážal dramatickým spôsobom medzinárodných partnerov Českej republiky. Nepamätám si niečo také a určite nie na úrovni, že označím europoslanca z inej krajiny za „politického nájomného vraha“. K tomuto Andrej Babiš nedospel a bude trošku rozumnejší pri narábaní s českou zahraničnou politikou.
Je pravda, že je súčasťou politického zoskupenia Patrioti v rámci Európskeho parlamentu. Toho, čo vlastne založil Viktor Orbán a je pravda, že majú spolu pomerne intenzívnu komunikáciu aj s Viktorom Orbánom a zrejme aj s našim Robertom Ficom. Nový poľský prezident Nawrocki, tak to je pre mňa ešte úplne iná kategória. Aj pre to, že je to konzervatívne ladený človek, ale zároveň je to Poliak a jeho pohľad na ruský imperializmus a expanzionizmus je teda zásadne iný, ako je pohľad Roberta Fica.
Nová mantra o železnej opone
Poďme sa ešte pristaviť pri jednom výroku. Tí, čo sledujú tlačové konferencie Roberta Fica a ktorí sledujú trošku zahraničnú politiku, si určite všimli slovné spojenie, ktoré sa snaží Robert Fico ako keby implantovať do spoločnosti, ale nikto si ho zatiaľ veľmi neosvojil. A to je pojem „železná opona“. Ako sa to dá interpretovať? Nie je to umelo vytvorený obraz?
Ak si Robert Fico myslí, že tu môže vzniknúť železná opona, tak ja sa pýtam, že kto ju zavedie a kto ju spôsobil. Výslednica toho celého je, že jediný, kto tu naozaj niečo také môže spôsobiť, je Vladimir Putin. Lebo veci, ktoré sa dnes odohrávajú, sú v reakcii na ruskú agresiu. Ruskú agresiu, ktorú, mimochodom, odsúdil aj Robert Fico a strana Smer. Ako keby si dnes už nepamätali, za čo hlasovali v roku 2022, za aké parlamentné uznesenia.
To, akým spôsobom to pomenovali, je teda celkom slušná manipulácia aj s históriou, vrátane toho, čo prisúdil Winstonovi Churchillovi. Winston Churchill živo pomenoval stav a pretože to bol Winston Churchill, mal dar slova. Je to okrem iného nositeľ Nobelovej ceny za literatúru okrem toho, že je to bývalý britský premiér.
Robert Fico to úplne otočil naopak. A že sa to snaží natlačiť ľuďom do hláv, to je pomerne evidentné podľa toho, ako to opakuje. V tom s vami súhlasím. Čo tým sleduje? Pravdupovediac, neviem to úplne posúdiť.
Povedzte v čom vidíte tú manipuláciu? Pretože ak sa na to pozrieme opäť cez ten obraz železnej opony, tak to bola opona od severu na juh, východný blok, kde bolo viac krajín, ktoré boli satelitmi Sovietskeho zväzu. A nedáva to obraz dvoch krajín, teda Slovenska a Maďarska, ako dvoch povedzme neslušných študentov kdesi pri vedľajšom stole, ktorí sa nevedia správať. Čiže ten obraz rozdelenia sa javí inak, keď tam máte polovicu Európy, ako keď tam máte dvoch neslušných študentov. Nie je tá manipulácia aj v tomto, alebo to čítam nesprávne?
Neviem, či sú to dvaja neslušní študenti. Mám obavu, že je to oveľa hlbšie. Z dnešného pohľadu sa mi to skôr javí ako dvaja ľudia, ktorí robia prácu pre Vladimira Putina v rámci Európskej únie a ktorí hovoria o tom, že chcú, minimálne Viktor Orbán to veľmi jasne pomenúva, že chce okupovať Brusel a že chce fundamentálne zmeniť princípy dnešného fungovania Európskej únie. A že je k tomu pripravený použiť všetky politické nástroje, zatiaľ politické. Takže nie, nie, nie. Nestaval by som to iba do roviny neposlušných žiakov.
Je to oveľa, oveľa závažnejšie a oveľa podstatnejšie a sledoval by som to s veľkou pozornosťou. Na druhej strane, pravda je, že tento smer nie je väčšinový v Európe. V žiadnom prípade. Neexistuje tu ani jasná deliaca čiara v Európe, ktorá by sa dala klasifikovať ako „železná opona“. Ale keď už používame ten termín, tak po našej skúsenosti so železnou oponou by slovenskému premiérovi malo extra super veľmi záležať na tom, aby sa táto krajina a jej občania neocitli opäť raz na nesprávnej strane plota. A on zatiaľ robí všetko preto, aby sme pristáli na tej nesprávnej strane plota.
To ma trápi úplne najviac a hľadám za tým nejaký princíp, nejaký dôvod, prečo to robí. Lebo racionálne si to vysvetliť neviem. Prečo niekto, kto dostal od občanov zodpovednosť za spravovanie vecí verejných v tejto krajine, nerobí všetko preto, aby tá krajina ostala súčasťou spoločenstva, ktoré je pre ňu najvýhodnejšie, ktoré jej zaručuje prosperitu. A to je Európska únia a Severoatlantická aliancia. On síce hovorí, že neplánujeme vystúpiť, nič sa na tom nemení, ale praktickými krokmi sa dostáva do absolútnej kontra dikcie, do protipozície s väčšinou svojich partnerov.
Dokonca až tak, že to má fyzickú manifestáciu. Keď sme sa pozerali na tie fotky zo stretnutia európskeho politického spoločenstva v Tirane, tak s ním sa tam nebavila ani kľučka od dverí. Aspoň tak to na tých obrázkoch vyzeralo. Všetci boli odvrátení od neho, lebo bol v Moskve spôsobom, ktorý si nedovolil ani Viktor Orbán. Aj ten mal viacej chochmesu a tváril sa pritom, že ide na mierovú misiu a predtým sa zastavil v Kyjeve.
Čo nám môže priniesť táto politika "Ak nás nechcú na západe, obrátime sa na východ", parafrázujem slová Vladimíra Mečiara? Je Čína, Vietnam, Moskva či Brazília adekvátna náhrada toho, čo máme v západných partneroch? Priznávam, sugestívna otázka.
Nie je sugestívna, ale je legitímna. A rovnako sugestívna je odpoveď - nie, nie je. Ale všetky tieto veci sú absolútne v poriadku, pokiaľ sa berú ako doplnkové k tomu, čo je náš - ako by povedali Briti „corebiznis“, čo je jadrom nášho záujmu. Jadrom nášho záujmu, jadrom našich ekonomických záujmov je, aby sme boli súčasťou prosperujúcej Európskej únie.
Ja som si všimol , ako rád rozpráva Robert Fico o konkurencieschopnosti Európy a rozprávajú o tom aj jeho spolustraníci a dokonca aj predstavitelia strany Hlas. No, dámy a páni, bolo by načase, aby ste sa pozreli na to, čo ste urobili pre konkurencieschopnosť Slovenska, pretože nemôžete rozprávať o konkurencieschopnosti Európy dostatočne, zodpovedne a s kreditom, keď naša krajina sa ocitla úplne na chvoste konkurencieschopnosti krajín Európskej únie vďaka vašim politikám. Koľko rokov tu vládnu?
Vy ste analytikom GLOBSECu. Ak sa na to pozrieme z pohľadu strategickej komunikácie a strategickej bezpečnosti, ohrozuje nás tento typ politiky aj vojensky, kyberneticky a bezpečnostne?
To má dve roviny a z môjho pohľadu. Jedna je mať dobre analyzované, kto je bezpečnostným ohrozením Slovenska a to je v bezpečnostných dokumentoch tejto republiky pomerne jasne napísané. Je to viditeľné z pohľadu toho, že Ruská federácia napadla nášho najväčšieho suseda a je to úplne evidentné z rétoriky ruských predstaviteľov.
Asi by sme mali niekoľko hodín týždenne vysielať iba vysielanie ruskej televízie, kde veľmi jednoznačne hovoria viacerí tí propagandisti, ale aj generáli, ale aj politici o svojich skutočných zámeroch so západnou Európou a s Európou ako takou. Nie sú veľmi pekné tie predstavy, ani tie zámery a Slovensko v nich maximálne figuruje ako nejaká prestupná stanica alebo nástupná stanica. Jednoducho nebudú brať na nás ohľad.
Druhá je rovina dôvery. Tá dôvera je jeden absolútne cenený artefakt aj v politike, aj v diplomacii. Je to to, čo sa buduje najťažšie, stráca sa najľahšie. A keď stratíte dôveru partnerov, tak dôjde k tomu, že si s vami prestanú vymieňať informácie. Funguje to rovnako ako medzi ľuďmi, povedzme, na strednej škole. Ako keď zradíte jednu skupinu, tak potom už sa s vami nebudú veľmi chcieť stretávať, nebudú s vami spolupracovať.
Tu hovoríme aj o spravodajských službách a kontaktoch.
Hovoríme o spravodajských službách a to je absolútne zásadné a dôležité pre túto krajinu, pretože spravodajské služby v mnohom žijú zo spravodajských informácií, ktoré majú od svojich partnerov. A keď tí partneri nebudú mať istotu, ako sa s tými informáciami nakladá alebo aké má úmysly politické vedenie krajiny, s ktorou tieto informácie zdieľajú, tak ich nebudú poskytovať a tým sa my stávame strategicky slepými.
Lebo my sme proste krajina určitého rozmeru, určitej veľkosti, určitého významu a sme vo veľkej miere závislí od toho, ako funguje celý medzinárodný systém, ako fungujú regionálne spolupráce, ktoré máme. A keď my z toho dobrovoľne vypadneme vďaka idiotskej rétorike a vďaka aj nezodpovednej politike, no tak, dopadneme zle.
Nawrocki na scéne
V Poľsku vyhral prezidentské voľby konzervatívny kandidát, nezávislý, s podporou PiS. Je to človek, ktorý aj napriek škandálom oslovil verejnosť a získal si ju. Na spoluprácu s ním teší napríklad Viktor Orbán. Ako vidíte spoluprácu Slovenska a Poľska a pôsobenie budúceho prezidenta, ktorý sa javí, že bude torpédovať vládnu politiku v Poľsku?
Ten výsledok je veľmi tesný a hovorí veľmi veľa o rozdelení poľskej spoločnosti. V podstate skoro pol ku pol a my zápasíme so svojimi vlastnými deliacimi čiarami v slovenskej spoločnosti a možno nevenujeme až tak veľa pozornosti tomu, aké hlboké to je to u nášho severného suseda.
Poľsko vnímame ako silný a prosperujúci štát, ktorý v ostatných rokoch dokázal dokonca udávať agendu, či už v oblasti bezpečnosti a obrany, alebo aj ekonomickú. Ale to nič neznamená, keď máte takto rozdelenú spoločnosť.
Ak sa na to pozrieme, že čo reprezentuje nový prezident, tak je to boj proti interrupciám. Odmieta zväzky párov rovnakého pohlavia, je proti sexuálnej výchove. Je to vlastne ultrakonzervatívny politik. Z tohto pohľadu môže torpédovať súdnu a mediálnu reformu, ktorú chystá Donald Tusk. Za ten predchádzajúci stav práve za Kaczyńského (PiS) bola vlastne Poľská republika výrazným spôsobom kritizovaná, postihovaná zo strany Európskej únie. Na druhej strane, ak ho porovnávame napríklad s Robertom Ficom alebo s Viktorom Orbánom, tak je to človek, ktorý má veľmi jasno v tom, kto je agresor a voči komu sa bojuje. Nakoľko zásadný je tento rozdiel?
Karol Nawrocki je bývalý šéf Úradu pamäti národa. Je to historik. To znamená, on sa na mnohé veci pozerá aj z pohľadu histórie, tam bude tento pohľad do istej miery cítiť aj v jeho vzťahoch s Ukrajinou. Hovorí jasne, že musia sa doriešiť niektoré historické spory poľsko-ukrajinské predtým, než by Ukrajina vstúpila do EÚ alebo NATO. Má veľmi silnú konzervatívnu agendu, ktorú minimálne v tej rétorickej podobe má aj Viktorom Orbán. Či je to však dostatočné na nejaké strategické spojenectvá a partnerstvá... Na to by som si počkal.
Čiže nevidíte ako riziko to, že k Robertovi Ficovi a Viktorovi Orbánovi teraz ešte pribudne aj silná poľská hlava štátu?
No v niečom môže a v niečom to vôbec nemusí byť tak. Pretože ja si pamätám situáciu vo V4, keď po ruskej agresii V4 vyzerala ako V3 plus alebo mínus 1. Bol to Morawiecki ako poľský premiér, bol to Fiala ako český premiér a bol to povedzme Heger ako slovenský premiér, ktorí mali zásadne odlišné stanovisko od Viktora Orbána. A ten Morawiecki nebol o nič menej konzervatívny premiér, ako je súčasný poľský prezident.
Napriek tomu tá politická spolupráca na úrovni V4 nefungovala, pretože to jednoducho nie je postačujúce. Nie je to postačujúce na tú politickú spoluprácu. Áno, môžeme si od toho sľubovať, že o niektorých veciach sa bude rokovať jednoduchšie. Ale či to bude dostatočné na nejaký politický reštart V4? Mám o tom svoje pochybnosti v tejto chvíli.
Ukrajinský dronový majsterštuk a jeho dôsledky
Ukrajinská tajná služba pripravovala rok a pol akciu, ktorá prepukla len deň pred plánovanými istanbulskými stretnutiami a rokovaniami. Šéf SBU Vasyľ Maliuk to komentoval: „Vo všeobecnosti hovoríme o zničení 34% strategických nosičov rakiet s plochou dráhou letu na hlavných letiskách, kde sídli Ruská federácia.“ Ukrajinci sa pochválili aj tým, že to nielenže uskutočnili na ruskom území, že to uskutočnili voči vojenským cieľom, ale doslova pod oknami jedného zo stanovíšť ruskej tajnej služby. Môže tento ukrajinský krok zmeniť nejakým spôsobom priebeh rusko-ukrajinskej vojny?
Z istého hľadiska je to nepochybne silná ukážka toho, že Ukrajinci sú ťažký, tvrdý súper, ktorý dokáže aj v situácii, že tie nastavenia sú viacej v prospech Ruska - či už sa to týka ekonomickej sily, zdrojov aj ľudských zdrojov - zasiahnuť súpera na veľmi citlivom mieste. Myslím si, že takáto operácia od druhej svetovej vojny nemá obdobu. Keby som to k niečomu prirovnal v poslednom čase, tak možno k tomu, ako sa izraelský Mossad porátal s predstaviteľmi Hizballáhu, keď im koordinovane vybuchli pagery v nohaviciach, tak tu vybuchlo teda zopár strategických lietadiel dosť zásadného významu.
A na druhej strane toto pravdepodobne je taký stupeň pokorenia ruských ozbrojených síl a ruských spravodajských zložiek, že určite dôjde k nejakej odpovedi. Neviem, či nás nevzdiali od tých rokovaniach o prímerí a o mieri. To teraz pravdepodobne nebude úplne na stole.
Čo môže nastať? Vieme, že v Istanbule bol ochotný Volodymyr Zelenský rokovať aj s Vladimirom Putinom v prípade, že by ten bol ochotný rokovať na prezidentskej úrovni. Stretli sa tam delegácie. Informácia o tomto útoku ostala utajená rok a pol, čo je prevratné.
To je bravúrne, to je bravúrne a hovorí to o tom, že zrejme nikto tých Rusov nepozná tak dobre ako Ukrajinci, ktorí s nimi študovali na tých vojenských školách. Nikto nepozná ten systém fungovania lepšie a zároveň nikto sa tam nevie tak nenápadne vnoriť do tých ruských priestorov, ako to dokázali Ukrajinci. Hovorím, to je to obdivuhodné.
Obávate sa nejakej aj jadrovej odvety? Ruskí propagandisti vyzývajú na nejakú jadrovú odpoveď.
Nemyslím, že dôjde k jadrovej odpovedi, pretože to by naozaj Rusku stratilo množstvo podporovateľov - a dosť zásadných a kľúčových. To, akým spôsobom dokáže Rusko fungovať, je vo veľkej miere závislé aj od spolupráce a pomoci iného veľkého hráča- Číny. Určite nemá Čína záujem na tom, aby konflikt eskaloval do jadrovej podoby. Je to skôr zase tá propaganda, rétorika a slovná agresia.
Skúsme na záver globálny pohľad. Na jednej strane tu máme veľkú ukrajinskú reakciu na neustály nátlak zo strany Ruska. Na druhej strane máme Európu, ktorá sa pripravuje aj na ďalší samit NATO, kde sa opäť bude hovoriť o výdavkoch na obranu, že budú musieť ísť na približne 3,5% HDP. Zároveň tu máme východný svet, ktorý sa ukázal napríklad na moskovskom námestí s ochotou stáť skôr na tejto strane. Ako vidíte najbližší polrok?
Najbližší polrok nevidím koniec vojny na Ukrajine, bohužiaľ. Myslím si, že budú naďalej prebiehať rokovania na nižšej úrovni. Bude vyvíjaný tlak. Myslím si, že ten, kto reálne nechce mier na Ukrajine, momentálne je hlavne Vladimir Putin, pretože z pohľadu Ruska, ktoré zmenilo tie pôvodné ciele takzvanej špeciálnej vojenskej operácie, rýchlo obsadiť Kyjev, zmeniť vládu na jednu vyčerpávajúcu vojnu. A predsa len v tej vyčerpávajúcej vojne momentálne má mierne navrch Ruská federácia, z dôvodov o ktorých sme už hovorili.
Dôležité bude, do akej miery americký prezident, ale aj americký Kongres budú vedieť zatlačiť na Vladimira Putina a Ruskú federáciu s cieľom ukončenia tejto vojny. Američania nám 20 rokov hovoria, že pozrite sa, Európania, mali by ste prevziať väčšiu časť zodpovednosti. O tom bude aj ten samit v holandskom Haagu. 22. júna a opätovne sa tam bude hovoriť o väčších výdavkoch na obranu.
Lenže my tie väčšie výdavky potrebujeme kvôli sebe. Nepotrebujeme to kvôli Donaldovi Trumpovi. Potrebujeme to pre tie reálne hrozby, ktoré tu máme. A je fakt, že Amerika potrebuje sústrediť svoje sily aj na iných. Aj na inú časť sveta. Dôležité je, aby tí dvaja partneri kľúčoví, Európa a Spojené štáty, konali v súlade a konali vo vzájomnej zhode. Bohužiaľ, máme často aj situácie, keď Donald Trump aktívne slovne napáda svojich spojencov vrátane úplne najbližšieho suseda Kanady. Ale pevne verím, že si to v Haagu vydiskutujú a že na to pôjdu nejakým spôsobom spoločne.
