Aj ona sa bála o syna, keď začal sám chodiť do školy. To je samozrejmé, tvrdí SANDRA ŠTASSELOVÁ, ktorá spolu s kolegami pracuje na tom, aby sa Bratislava stala bezpečným mestom pre deti.
Venujú sa mobilite detí, najmä ráno, keď sa presúvajú do školy. „Vyšlo nám, že 95 percent všetkých detí, ktoré bývajú v Bratislave, má k spádovej škole pešo 15 minút, čo je perfektné číslo,“ hovorí urbanistka z Metropolitného inštitútu Bratislava.
Veľa detí by podľa nej mohlo chodiť pešo do školy, ale často ich vozia rodičia autom.
„Tým, že sa deti nepohybujú po svojich susedstvách samy, obmedzuje sa ich prístup ku verejným priestorom. Po škole nejdú s kamarátmi zakopať si loptu alebo posedieť na lavičke, lebo sa tam nedostanú,“ hovorí.
Pritom ak sa verejné priestory upravia tak, aby sa deti mohli pohybovať pešo, bude to bezpečné pre všetkých.
Z rozhovoru sa dozviete:
- prečo by mali deti chodiť do školy pešo,
- ako vyzerá bezpečné mesto pre deti,
- v čom spočíva nanukový test,
- ako pomáhajú školám vyriešiť nebezpečnú situáciu v rannej špičke,
- prečo je potrebné, aby deti od istého veku chodili samy do školy.
Keď som počula o téme Mesto pre deti, napadlo mi, že sa venujete tomu, aby sa deti mali kde v Bratislave hrať. Aby bol dostatok ihrísk, viac priestoru pre voľný čas.
Veľmi rada by som sa niekedy venovala aj ihriskám. (Smiech.) Som urbanistka a v Bratislave vediem projekt Mesto pre deti, ktorý sa primárne orientuje na problematiku bezpečnosti a mobility detí.
Na Metropolitnom inštitúte Bratislavy (MIB pozn. red.) sa venujeme rôznym témam týkajúcim sa plánovania verejného priestoru – od územného plánovania až po rekonštrukcie drobných parkov, ktoré má v správe mesto. Spolu s kolegyňami a kolegami z magistrátu pracujeme na revitalizáciách verejných priestorov v hlavnom meste tak, aby bolo výsledkom mesto bezpečné pre deti - a tým pre všetkých.
Vieme, že v prípade detí ide o citlivú skupinu, ktorá má špecifické potreby a je pre mesto dôležitá.
Ako vyzerá verejný priestor, ktorý je bezpečný pre deti?
Dobrý verejný priestor je inkluzívny - teda prístupný a príjemný pre všetkých užívateľov. Deti sú pre nás výborným indikátorom kvality verejného priestoru – ak prispôsobíme priestor ich potrebám, bude pripravený aj pre iné cieľové skupiny.
Napríklad pre starších či zdravotne znevýhodnených. Naším primárnym cieľom je rozvíjať verejné priestory tak, aby sa čo najviac detí mohlo pohybovať pešo.
Ako ste prišli k tomu, že v rámci tejto témy budete podporovať bezpečný peší presun detí do škôl, po meste?
Kým sme si definitívne povedali, na čo presne sa v rámci projektu Mesto pre deti sústredíme, robili sme hĺbkové rozhovory s rôznymi rodičmi, vrátane rodičov detí zo zdravotne a sociálne znevýhodneného prostredia. Rozprávali sme sa s rodinami, ktoré odišli z Bratislavy, ale aj s takými, ktoré sa sem nasťahovali. Mapovali sme ich problémy a bola to veľmi vzrušujúca fáza projektu.
Okrem rodičov sme diskutovali s pedagógmi, detskými psychológmi, odborníkmi, ktorí sa deťom venujú na akademickej úrovni. Chceli sme mať dobrý základ. Tak sme sa dostali k téme samostatnej mobility. To je priesečník toho, čo označili za problém mnohí rodičia, ale aj psychológovia.
Deťom, ktoré vyrastajú v mestskom prostredí, chýba sloboda a schopnosť pohybovať sa samostatne.
To si myslia rodičia, psychológovia, alebo to už vedia pomenovať aj samotné deti?
Je to komplexné. Deti, popritom, aké sú úžasné, často tlmočia to, čo počujú doma. Henry Ford kedysi povedal, že ak by ste sa pýtali ľudí, čo by si priali, povedia vám, že rýchlejšie kone.
Je paradoxné, že citujem výrobcu automobilov, ktoré sú často zdrojom problémov.
Čo ste sa dozvedeli od opýtaných, prečo nemôžu deti chodiť samy do školy?
Bolo to rôzne. Ale všetci sa zhodli na tom, že ak majú deti chodiť po meste bezpečne, musí byť aj priestor okolo nich bezpečný.
Kým sa deti nebudú cítiť cestou do školy isto, nebudú sa cítiť bezpečne ani ich rodičia a nepustia ich samy do školy.
Tým, že sa deti nepohybujú po svojich susedstvách samy, obmedzuje sa ich prístup k verejným priestorom. Po škole nejdú s kamarátmi zakopať si loptu alebo posedieť na lavičke, lebo sa tam nedostanú. Majú štruktúrovaný čas tak, aby ich rodičia stihli odviezť vtedy a tam, ako potrebujú.
Redukuje sa aj možnosť uvoľneného sociálneho života vo verejnom priestore, ktorý bol pre staršiu generáciou samozrejmosťou.
Známy britský sociológ Tim Gill, ktorý je odborník na detskú hru, napísal na túto tému viacero kníh. Ako test bezpečia verejného priestoru Gill ponúka nanukový test.
V čom spočíva?
Ak si osemročné dieťa nemôže ísť samo kúpiť nanuk, je to problém a hneď z niekoľkých dôvodov. Buď je obchod ďaleko a v okolí chýba dobrá občianska vybavenosť, alebo je cesta k nanuku príliš nebezpečná. A potom je tu aj možnosť, že ho rodič nepustí. Čo už je tiež problém z hľadiska detského psychologického vývoja.
Na MIB sme sa postupne zamýšľali nad tým, ktoré verejné priestory sú pre deti najrelevantnejšie. Takto sme sa dostali k školám.
Zistili sme, že školy sú v Bratislave veľmi dobre rozmiestnené. Vytvorili sme si infografiku so všetkými adresnými bodmi štátnych škôl a vyšlo nám, že 95 percent všetkých detí, ktoré bývajú v Bratislave, má k spádovej škole pešo 15 minút, čo je perfektné číslo.
Dve tretiny obyvateľov Bratislavy to majú menej ako päť minút. Je to veľmi dobré aj z hľadiska mestského urbanizmu. Školy sa stavali v sídliskových jadrách. Z toho vyplýva, že Bratislava je mesto, v ktorom by deti mohli chodiť pešo do školy.
Kto je Sandra Štasselová
- Ako urbanistka pracuje v Metropolitom inštitúte v Bratislave.
- V rámci projektu Mesto pre deti prináša spolu s kolegami zmeny, aby sa deti mohli po Bratislave bezpečne pohybovať.
- Je spoluzakladateľkou platformy Vnútroblok, ktorá mení nevyužité miesta na zmysluplné záhrady.
- Je absolventkou Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Od koľkých rokov je dobré posielať dieťa po ten nanuk?
Mám dve deti, každé je úplne iné. Starší syn je opatrný introvert, milovník mestskej hromadnej dopravy. Do školy, ktorá je v inej mestskej časti, sme ho pustili samého už ako druháka, lebo chcel a lebo sme to spolu trénovali a dôverovala som v jeho schopnosti zvládnuť všetky očakávané riziká a správať sa zodpovedne.
Samozrejme, že som sa veľmi bála. Na druhej strane som videla, ako mu to dodáva sebavedomie. Dcéra je extrovertná veselá bezstarostná povaha. Nie je si tak vedomá ohrození, ako jej starší brat. Hlavne, keď je s kamarátkami. Ju budem púšťať samu ťažšie - zaujímavé je, že ani ona na to vôbec netlačí a vyhovuje jej, že ju ešte odprevádzame.
Každé dieťa je iné, rodičia poznajú svoje deti najlepšie a neexistuje žiadna metrika ani vek, že takto je to správne a takto nie.
Doba je taká, že všetci rodičia sa príliš boja o svoje deti, ale je potrebné hľadať balans.
Psychologička, s ktorou sme spolupracovali, povedala, že dieťa, ktoré ide do školy s rodičom, má absolútne vypnutú zodpovednosť. Prečo by som sa pozerala, či sa blíži auto, keď držím otca za ruku a dôverujem mu, že on to „odšéfuje“ za mňa? Ale ak je samo, cíti zodpovednosť. Dieťa potrebuje zažiť ten drobný stres - tým sa pripravuje na stresy, ktoré prídu neskôr.
