S Michalom Havranom sme dovečerali. Po jedenástich rokoch v Slovenskej televízii s ním nová riaditeľka Martina Flašíková nepočíta v podobe, akú relácia prinášala - intelektuálne rozhovory s akademikmi, vedcami, historikmi, odborníkmi na literatúru a ľuďmi brániacimi hodnoty demokracie. Jednoducho diskusie pre náročnejších divákov namiesto estrádnej zábavy či povrchných šou.
Čo prekážalo? Havran vraví - Havran. Moderátor svoj koniec celkom jednoznačne spája s politickým zadaním pre vedenie STVR, neraz sa o ňom kriticky vyjadrili Ľuboš Machala či Roman Michelko.
Teológ a spisovateľ kriticky komentoval - aj pre denník SME - spoločenské a politické dianie: "My tu máme nejakú skupinu politikov, ktorá má pocit, že nie je v Európe, nie je v 21. storočí, nie je v Európskej únii, nie je v eurozóne. Má uvažovanie krasnodarských starostov, ktorí si myslia, že televízia je niečo ako dedinský rozhlas, kde môžu 50-krát za deň vyhlasovať, čo práve urobili pre občanov. "
O tom, ako vníma stopku pre Večeru s Havranom, jej okolnosti, aké má plány a či dostal ponuky, MICHAL HAVRAN prehovoril v ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou.
V ARÉNE s M. Havranom zaznelo:
- s čím spája stopku pre Večeru s Havranom
- ako komunikoval s vedením STVR
- prečo vníma maniere politikov ako typické pre Moskvu či Minsk
- o emancipácii hlúposti
- či dostal ponuky
- čo plánuje
Nostalgia, sklamanie, rozčarovanie, pocit nespravodlivosti. Ak by si to vedel nejako zadefinovať, s akým pocitom si zo Slovenskej televízie odchádzal?
Ani jedno z tých štyroch alebo piatich adjektív, čo si povedala, sa ma netýkalo, pretože sme okamžite po voľbách zistili, že z nejakého dôvodu sa Večera stala vďačným terčom pre istú časť politikov a političiek. Mňa to zarážalo, ale zároveň som rozumel, prečo to tak je. Jedným z problémov bolo aj to, že som písal do Denníka SME. Niektorí moderátori môžu mať vlastné médiá a písať do nich a niektorí nemôžu písať ani ako hosťujúci autori.“
Teraz asi narážaš na Danišku.
Samozrejme, lebo to bolo neuveriteľne zaujímavé, akým spôsobom sa to riešilo v mojom prípade.
Vydržal si rok a pol, ak to počítame od volieb, to je celkom dlho. Počítal si asi s tým, že to bude skôr?
Absolútne sme nepredpokladali, že tam ešte budeme, keďže na môj odchod z televízie boli verejné požiadavky. Napriek tomu sa to podarilo. V televízii totiž de facto bolo dosť ľudí, ktorí sa naozaj snažili zachraňovať vysielanie a jeho kvalitu. Dosť intendantov, dramaturgov a dramaturgičiek, ľudí, ktorí pracujú vo výrobe. Napriek všetkému vykonali veľmi statočnú a kvalitnú prácu v tom medzivládí. Lebo to bolo doslova interregnum ako z feudálnych čias, keď z dôvodov, ktoré poznáme, televízia nemala vedenie a bol poverený pán Igor Slanina, ktorý zjavne s našou reláciou až taký problém nemal.
Možno práve preto už riaditeľom nie je.
Možno práve preto, áno.
Politici ako domnelí režiséri a scenáristi
Pripomeňme si niektoré výroky. Poslanec Michelko pre Denník N povedal: „Takýto typ relácie v zásade môže byť, ale musí tam byť iná dramaturgia hostí a možno aj tém.“ On by tam radšej videl Eduarda Chmelára. Pripomínam, že ide o výrok politika na adresu relácie, svojím spôsobom môžeme hovoriť o ovplyvňovaní vysielania verejnoprávneho média. „Mišo Havran si musí uvedomiť, že ak chce byť tvárou verejnoprávneho média, musí sa tak správať aj v súkromí a svoje názory nemá prezentovať takýmto jednostranným spôsobom.“ Spomeňme ešte pána Lukáša Machalu, ktorý povedal: „Pán Havran nech si ešte chvíľku pokráka, čas progresívnych teológov a premúdrelých protislovenských intelektuálov v médiách hlavného prúdu sa končí.“ Javí sa to ako politická objednávka. Máme to takto vnímať?
Na tej časovej osi pointa zodpovedá zadaniu. Lebo toto sú verejné zadania, ktoré sa tak dajú vnímať, že s reláciou treba niečo robiť, a výsledkom je, že relácia tam už nie je. Ona tam nie je pre to, že by tvorivý tím odcestoval na dovolenku do Brazílie. Máme tu výroky, ktoré sa k fungovaniu verejnoprávnych médií, ich dramaturgii a obsahu úplne jednoznačne vyjadrovali veľmi východoeurópskym, ruským spôsobom. Toto sa deje v Moskve a Minsku, to sa nedeje v Európe.
Tu už hovoríme o rozdiele medzi štátnou televíziou, ktorá je ovplyvňovaná cez ľudí ako Oľga Skabejevová v Rusku, a verejnoprávnym médiom plniacim úlohy, ktoré spravidla neplní televízia súkromná. Ale keď už spomínaš východoeurópske maniere, ty si vo svojom statuse napísal: „Východoeurópska zvyklosť, tú spoznáte podľa toho, že za vykonanú prácu v inštitúcii napr. nik nepoďakuje.“ Čo si očakával?
Myslím, že keď sa z nejakých dôvodov (ale akýchkoľvek, dajme tomu, aj politických) v civilizovanom svete rozchádzajú profesionálne cesty, ľudia, ktorí dostali doma normálnu výchovu, poďakujú tým, ktorí odchádzajú. A normálne, slušne sa rozlúčia.
A kto to mal urobiť? Riaditeľka? To si očakával?
Samozrejme, neočakávam to od ľudí, s ktorými som robil jedenásť rokov, pretože oni si veľmi dobre uvedomovali, na akom projekte pracovali. Ľudia, ktorí boli na čele Dvojky, dramaturgovia a dramaturgičky, ktorí mali interne v televízii reláciu na starosti, boli naozaj tomu konceptu veľmi oddaní, bránili ho, aj v minulosti ho často museli brániť. Nehovorím o nich, pretože tam je to, samozrejme, skôr naopak – ja ďakujem im za jedenásť rokov výbornej práce. Ale hovorím normálne o slušnosti pri odchode. Aj keď ráno odchádzate z hotela, na recepcii vám poďakujú alebo vám zaželajú pekný deň.
A aký bol ten odchod? Ako to prebehlo?
Nie, bolo to veľmi priateľské. Bol to veľmi priateľský rozhovor, dokonca som sa mnohé veci dozvedel. Ale bolo to presne také, aké to môže byť u ľudí, ktorí nevedia úplne predstierať svoje morálne zlyhanie.
Teraz hovoríme o riaditeľke Martine Flašíkovej? Pretože ja mám informáciu, že ty si sa s ňou zrejme aj stretol.
Áno.
Považuješ toto stretnutie za neštandardné, v niečom bizarné? Za niečo, čo nenapĺňa tvoje očakávanie? Aké to bolo?
Nie, vôbec. Bolo to normálne, štandardné stretnutie, akých ľudia absolvujú niekoľko týždenne. Ale existuje istá inštitucionálna kultúra, ktorá na Slovensku spôsobila, že dnes má každý človek v takejto funkcii nejakého poradcu, ktorý v skutočnosti tie veci robí. A tak to bolo aj na tom rozhovore. So mnou sa rozprával pán Begányi.
Mal si pocit, že to nie je rozhodnutie pani Flašíkovej, ale niekoho iného?
To neviem posúdiť. Určite by on nemohol hovoriť niečo, s čím by ona nesúhlasila. To si zase nedovolím tvrdiť, lebo ona veľmi dobre a veľmi presne rozprávala o tom, čo chce v televízii robiť.
Tak čo boli tie primárne dôvody? Lebo viem, že ty si sa pre Forbes vyjadril, že už nadsluhujete. Myslel si z politických dôvodov? Alebo preto, že jednoducho pri relácii, ktorá je vysielaná od roku 2014, by bolo prirodzené, že by verejnoprávne médium očakávalo nejakú zmenu, pauzu, čokoľvek?
Áno, z politických dôvodov.
Aký si mal z toho stretnutia dojem? Že je to stretnutie v zmysle, že definitívne končíme a nebudeme sa o tom rozprávať?
Nie. Na Slovensku existuje taká dystopická situácia, že všetci vieme, prečo istí ľudia robia niečo, čo robia, a prečo to robia práve teraz. Všetci dobre vieme, prečo práve teraz Markíza potrebuje robiť isté kroky. Mohla ich robiť pred piatimi rokmi, ale robí ich až teraz. Veľmi dobre vieme, prečo v iných televíziách istí ľudia práve teraz už nemôžu byť na obraze. Ale vždy je to vysvetľované akýmisi organizačnými alebo programovými zmenami. Akurát že tá časová os politických rozhodnutí ich usvedčuje, že skutočným motívom sú politické udalosti v krajine. Tie vedú k tomu, že ľudia zo slovenských médií odchádzajú.
A na to sa len lepia argumenty, aby to pôsobilo dôveryhodne, to tým chceš povedať?
Jasné, veď ty sama si týmto procesom prešla. Vždy ti povedia niečo iné, lebo oni ti nemôžu jednoducho povedať: „Machala mi poslal SMS správu.“ Nemôžu to povedať.
Rozumiem...
Musia povedať stotisíc iných klamstiev, lebo v tomto svete sa funguje takto. Ako by mi to mohli povedať inak ako takto?
Čiže konverzácia, ktorá prebehla s vedením STVR, nebola o tom, ako to reálne je, ale o nejakých postranných úmysloch, ktoré sa tam objavili?
Presne tak. Ale ani to nebolo nejako dopovedané alebo vymyslené. Ale na jednej veci naozaj trvám a budem ju opakovať do nemoty, lebo predsa len je to vážna inštitúcia. Tá televízia sa niekam dostala. Napriek tomu, že je chronicky podfinancovaná, napriek tomu, že ľudia ako Sulík jej podrazili nohy tým, že ju pripravili o koncesionárske výnosy.
Napriek tomu, že má naozaj veľké problémy, čo sa týka technického vybavenia. Napriek tomu, že všetky vedenia sa snažili a myslím, že to bude aj prípad pani Flašíkovej. Myslím, že sa budú snažiť s tým niečo robiť, lebo každý, kto príde do tej inštitúcie, vidí, že je to v zlom stave. Naozaj sú tam vážne technické nedostatky.
My tu máme nejakú skupinu politikov, ktorá má pocit, že nie je v Európe, nie je v 21. storočí, nie je v Európskej únii, nie je v eurozóne. Má uvažovanie krasnodarských starostov, ktorí si myslia, že televízia je niečo ako dedinský rozhlas, kde môžu 50-krát za deň vyhlasovať, čo práve urobili pre občanov. Ale to tak nefunguje. A práve to nepochopenie verejnoprávnosti, nepochopenie toho, čo znamená expertná diskusia na nejakú tému, to je to, o čom sa rozprávame.
Na ministerstve s Republikou o cenzúre a hodnotách - ako ísť "s kajakom lyžovať"
Teraz si z STVR trošku odbehneme, odskočíme si na ministerstvo kultúry. Práve v dňoch, keď ty opúšťaš verejnoprávne médium, sa ministerka Šimkovičová na sociálnych sieťach pochválila fotografiou s pánom Mazurekom a Milanom Uhríkom, ktorí vybavili stretnutie s frakciou Európy suverénnych národov z Európskeho parlamentu. S ľuďmi z Republiky, s ľuďmi, ktorí v minulosti pochodovali aj v rámci Slovenskej pospolitosti a mali veľmi blízko k Tisovi. Hovorila o fact-checkingu, o neziskových organizáciách a ich vplyve na politické dianie, dokonca o cenzúre pod hlavičkou boja proti dezinformáciám. Ministerka kultúry sa nám stretáva s týmito ľuďmi a debatuje s nimi o cenzúre. To je ten dystopický obraz, o ktorom hovoríš?
To je veľmi pekný príklad, lebo myslím, že v tejto dobe ide čiastočne aj o túto diskusiu – keď my vidíme čoraz viac veľmi čudných ľudí, ktorí sa zaštiťujú slobodou slova. Ich predstava je, že povedať sa vlastne môže čokoľvek, ale nie každý to môže povedať. Mali sme tu príklad ako Bombic, ktorý aj mne vyvolával a posielal mi oplzlosti, máme tu Rostasa, ktorý už bol odsúdený a ktorý si asi takisto myslel, že hlásenie kriminálnych vecí je prikryté nejakými názormi.
A teraz tu máme situáciu, že všetko je akoby naopak. Žijeme vo svete, kde slová majú opačné významy. To, čo my nazývame hodnotami, lebo to máme nejakým spôsobom osvojené z detskej výchovy a zo školy, vlastne hodnoty nie sú. Hodnotami sú nejaké iné veci. Potom tu máme veľmi čudné používanie cudzích slov a konceptov. Istí ľudia ich používajú takým spôsobom, ako keby som išiel s kajakom lyžovať.
Je to také orwellovské, nie?
V nepatričných prostrediach sa to odohráva, aj tie ich myšlienky. V týchto hodinách prebieha diskusia o Milade Horákovej a akýmisi podobnosťami s nedávnym vývojom na Slovensku a organizuje to Právnická fakulta Univerzity Komenského. My sme sa dostali do totálneho jazykového rozkladu, o nejakých morálnych hodnotách ani nebudem hovoriť, to nech si každý urobí svoj úsudok.
Je to taký opačný orwellovský svet – z kedysi v úvodzovkách menšinových naratívov, ktoré sme považovali za bizarné, sa stáva mainstream a my sme tou menšinou?
To nie, pretože viem, že existuje nejaký spor o tom, čo je pravda...
Emancipácia hlúposti
Ale vo verejnom priestore by sa to tak javiť mohlo, nie?
Isto, ale toto je skôr emancipácia hlúposti. To, že niekto má pocit, že videl dve alebo tri veci, z neho nerobí experta. Ja sa nemôžem s mojimi príbuznými, ktorí robia napr. v atómovej elektrárni, rozprávať o jadrovom palive. A dnes sú ľudia, ktorí toto patologické sebavedomie majú, vyjadrujú sa k všetkému. Mám tu výroky k dramaturgii, k programu a pritom v televízii sedí 47 dramaturgov! Tak oni asi, preboha, vedia, akú majú robotu!
Ponúkli ti v Slovenskej televízii niečo? Bola nejaká snaha, že dobre, po jedenástich rokoch už nemôžeš robiť Večeru s Havranom v podobe, v akej bola, ale nenaplánovali odsun niekam inam? Lebo Daniškovo Do kríža majú údajne presunúť na STVR 24.
Takýto typ ponuky, tzn. odsúvať či presúvať sa, som nedostal. Ale ja by som ju pravdepodobne ani neprijal. Ono totiž raz nadíde moment, keď viete, že nemá zmysel pokračovať. Ale vrátim sa ešte k tomu, čo som chcel dopovedať. Hneď ako sa stretnete s ľuďmi, ktorí sa chcú rozprávať o vašej práci, a zistíte, že ju nepoznajú, priznajú sa, že niekoľko rokov Večeru nevideli, je koniec stretnutia.
Za normálnych okolností je to akoby neúcta k práci ľudí. Človek, ktorý vám chce niečo povedať o relácii, ju už roky nevidel? To je to isté, ako keby do Volkswagenu prišiel nejaký inžinier robiť prezentáciu o novom modeli auta a povedal by, že ho ešte nevidel. Aj tu sa vlastne prejavila miera deprofesionalizácie štátu.
Ak hovoríš, že ľudia Večeru nevideli, treba veľmi jednoznačne povedať, že ona sa za ostatný rok pomerne výrazne zmenila. Už to nie je to sedenie za stolom, ktoré ľudia videli v tej klasickej podobe, aj keď to, povedzme, roky nesledovali. Ty si chodil do terénu, mal si veľmi významných hostí, z minulosti spomeniem napr. Timothyho Snydera a pod. Do štúdia alebo do exteriéru si dostal hostí, ktorých nedostal nikto na Slovensku. Bol si schopný viesť intelektuálne filozofické rozhovory plynule, dokonca v dvoch cudzích jazykoch. Robiť to v televíznom priestore tak, aby sa za to nikto nehanbil, je unikát. Takýchto ľudí by si asi televízie mali držať ako profesionálov, preto tomu úplne nerozumiem. A nerozumiem ani tomu, prečo niekomu prekáža nová podoba relácie. Napr. pred rokom, keď som tam sedela ja a rozprávali sme sa o slobode médií - áno, to bola zjavne aj politická téma, ale teraz si mal koniec druhej svetovej vojny, nedávno si rozoberal tému židov, zabudnutých významných Slovákov, nedocenené slovenské osobnosti, to by za normálnych okolností asi prekážať nikomu nemalo, nie?
Vrátim sa k tomu, že na stretnutia ľudia prichádzajú nepripravení. Ale aby to nevyzeralo tak, že my sme upravovali formát preto, aby sme si predĺžili životnosť v televízii. To, čo teraz ľudia videli, sme robili každé leto celé roky. Boli to také letné špeciály. My sme vlastne do terénu chodili roky. Vysielalo sa to niekedy začiatkom alebo koncom leta, okolo SNP. S mojím režisérom pánom Viliamom Csinom sme už chceli zo štúdia odísť.
Prvá vec je, že sme v krajine, ktorá je malá. Ty to veľmi dobre poznáš, že obsadzovať každý týždeň diskusný stôl expertným spôsobom je veľmi náročné. Jednoducho niektoré témy nevieme prerozprávať, pretože nemáme ľudí, ktorí by sa im venovali. Ja neviem urobiť reláciu o Burkine Faso na Slovensku.
V niektorých témach je skutočne málo odborníkov, a potom má človek pocit, že ich vidí všade.
Áno. Jednoducho my sme sa rozhodli, že budeme chodiť. Mnohí z tých ľudí, hoci sme ich často volali do štúdia, dokonca nemohli prísť, lebo je naozaj v odľahlých častiach Slovenska. A potom, je to veľmi autentické. Keď idete robiť vraždu alebo kolbásovský masaker, je to autentické, keď ho idete robiť do Kolbasova, tam kde sa to stalo, v Poloninách. Ste vlastne tak ďaleko, že už máte v telefóne zapnutú ukrajinskú sieť.
Čiže je dôležité ísť tam a urobiť to. O tom je televízia, že vy to viete aj ukázať. Nestačí to iba počuť, treba to ukázať, ukázať tie miesta. A preto bolo dôležité, aby sme sa stále snažili pokračovať. Tá koncepcia sa nezmenila, my sme naozaj robili archeológiu slovenského myslenia. Pracovne som to mal vždy vedené ako Projekt Pompeje. Snažili sme sa aj z tých odľahlých, zabudnutých oblastí alebo osudov dostať niečo späť, čo by ľuďom povedalo, že Slovensko je vlastne super krajina. My máme len občas smolu. Ale všetci majú občas smolu!
To je také, ako keď prídete do Chorvátska na pláž – môže vám dva dni pršať, ale štrnásť dní budete mať slnko. Netreba podliehať tomu, že dovolenka bola pokazená! Veď si predsa môžete ísť pozrieť nejaký rímsky amfiteáter alebo čokoľvek.
Rozumiem, ja som však narážala na to, že jedna vec je forma, ktorá prichádza aj vtedy, keď potrebujeme niečo "refreshnúť", druhá vec je, že nemôže každý moderovať všetko. Vidíme to napr. pri moderovaní politických diskusných relácií – mohlo by sa zdať, že tu už môže robiť hocikto, ale potom to na tom, žiaľ, aj vidieť. Preto sa pýtam, či necítiš nejaký nezáujem o svoje, nazvem to, moderátorské služby, pretože tu všeobecne nastáva istá deintelektualizácia.
Tu prišli o miesto ľudia, ktorí boli vysokoškolskými profesormi, ktorí boli riaditeľmi národných parkov. Kultúra podrážania nôh ostatným je na Slovensku, žiaľ, ešte stále v istých politických kruhoch prítomná. Dokonca pre nich je to vitálna energia.
Ty máš dobrý pocit, že urobíš rozhovor, stretneš sa so zaujímavými ľuďmi a oni si asi večer hovoria: „To je super! Vyhodil som štyroch ľudí!“ Je tam taký patologický vzťah k moci, k prežívaniu vlastných možností, k prežívaniu vlastnej moci, tzn. že idú po tých terčoch. A to môže byť hocikde. To môžu byť vodohospodári, môžu to byť lekári, hentakí, onakí.
Profesie a vzťah k socioprofesijnému základu krajiny, ktorá pred sto rokmi mala pár desiatok vysokoškolsky vzdelaných ľudí, je najlepším príkladom pohŕdania vlastnými dejinami, vlastnou identitou a tým dedinským fanfarónstvom: „Čo vy mi tu budete hovoriť? Ja si urobím elektrinu sám!“ A potom leží otrasený na dvore, lebo dostal zásah. Toto tu je ešte stále veľmi rozšírené, a to v mnohých kruhoch, dokonca aj v takých, ktoré sa navonok dožadujú, aby sme si ich vážili a rešpektovali ich. Ale tu si čítala jeden status... Veď to ako keby jedenásťročný chlapec na základnej škole napísal.
Ty si to nazval emancipáciou hlúposti, ja deintelektualizáciou. Ale vidíme, že dejiny menia to mentálne nastavenie v istých vlnách. Ako by mohla prísť renesancia myslenia? Kedy sa to skončí?
Jediný kontinuálny politický a kultúrny program, ktorý bol vytýčený, bol vytýčený Hrebendom. To je naša povinnosť, to je naša práca. My musíme byť stále v teréne. Jednoducho toto nie je krajina, ktorá má veľké centrá vzdelanosti, ako mali západoeurópske krajiny. Napokon ani ten terén to nedovoľoval. Mnohé kláštory boli namiesto toho, aby vyžarovali, skôr uzatvorené. Ale pravdaže, boli výnimky ako Jasov a Podolínec.
Čo s Havranom - bez Večere?
Poďme však k tomu, čo s tebou ďalej. Ty si aj v tom svojom statuse avizoval, že sa vidíme niekde inde na lepšom. Aká je budúcnosť, ktorú si si sám naprojektoval? Citácia z tvojho statusu znie: „A čoskoro sa uvidíme na lepších miestach a stále s tými istými otázkami: kto sme.“ Čo teda bude s Michalom Havranom?
No, niečo ponúkneme na jeseň. Určite.
Už to máš konkrétne vymyslené a vyrobené?
Veľkú časť. My sme mali výhodu v tom, že už rok sme na tom pracovali a pripravovali sme to, keďže sme nedúfali, že ešte budeme v televízii. Priebežne sme sa preto zamýšľali a mali sme trošku času, čo s tým podnikneme. V každom prípade viem asi akým smerom sa uberáme. Je dojímavé, že ľudia sú predsa len takí, ako si asi myslíme. Naozaj sú fakt dobrí, väčšina z nich je naozaj veľmi dobrá.
Už asi druhý deň prežívam obrovskú vlnu sympatií, jednu veľmi konkrétnu musím povedať. Sú ľudia, ktorí sa okamžite pýtali a chceli mi finančne pomôcť, chceli by naštartovať nejaký projekt. Je to veľmi zložitá vec, lebo teraz takýchto ľudí odišlo viac, teraz tu každý niečo robí. Ale ja si stále myslím, že my sme robili niečo, čo je trošku z iného prostredia.
Fragmentácia v tom našom mediálnom priestore je aktuálne obrovská, najmä za ostatný rok a pol. Čiže ty by si chcel zakladať nejaké nové médium?
Nie.
Alebo ťa môžeme vidieť v nejakej audiovizuálnej podobe, ale možno inak? Skúsme dať vôdzku ľuďom, ktorí by si chceli nájsť odpoveď v tej tajničke, čo ten Michal Havran vlastne bude robiť. Aspoň približne.
V nejakej podobe sa vrátime. Nemôžem povedať v akej, lebo som poverčivý, dokonca čoskoro je piatok trinásteho... Ale ešte veci nie sú hotové, tak o nich nemôžeme hovoriť. Myslím, že všetci, ktorí budú vedieť a číhať, sa to dozvedia v predstihu tak, aby neboli zaskočení. Ale nebude to určite vysielanie z bytovej televízie, ako majú hentie partie, nebude to ani vysielanie z auta s bezpečnostným pásom. To je veľmi dobrý formát, oceňujem, dobre to vyzerá, ale...
Rozumiem, ale ostane v tom istá podoba výroby v regiónoch?
Tá vizuálna zložka je veľmi dôležitá. Myslím si, že je veľmi dôležité, keď ľudia môžu byť svedkami napr. myslenia v krajine o krajine, že sa to naozaj odohráva na miestach, ktoré sú spojené s ľuďmi, ktorí o tom premýšľajú. Keď si môžete pozrieť jednu zo starších Večerí, kde Eugen Gindl rozpráva o mikulášskom básnikovi Ivanovi Laučíkovi a keď hovorí: „Tam sme chodili spolu na Poludnicu.“ Vie ju ukázať, vidíte ju, to je veľmi dôležité. To je stále čaro obrazu. Nestačí iba počuť, je veľmi dobré, keď v tých prostrediach môžete stále niečo ukázať.
Bol by som veľmi rád, keby sa nám podarilo nejakým spôsobom (ale iným ako doteraz) vrátiť. Myslím, že to bude v pohode. A títo tu, to tu je na pár mesiacov ešte.
Akú budúcnosť veštíš novej riaditeľke pani Flašíkovej? Ona hovorí, že chce veci z výroby, z externého prostredia presunúť do interných pomerov. To by sa mohlo objektívne javiť ako normálny cieľ, skôr očakávaný. Možno sa ty môžeš javiť ako v úvodzovkách drahá výroba. Aká bude STVR v novom šate, s novým menom?
Absolútne neviem, ale naozaj úprimne jej držím palce, aby sa jej podarilo niečo s tou televíziou urobiť, lebo tam sú reálne problémy. Naozaj sú, a to nemyslím len tie, čo som hovoril na začiatku, technické a výrobné. Tam sú reálne problémy, tým, že oni veľmi riešia šport, lebo je to položka, ktorá sa dnes pre verejnoprávne televízie stala nedostupnou.
A otázka, či si ty pre nich nebol pridrahý ako externá výroba?
My sme neboli externá výroba. To bolo produkované televíziou, to, čo som niekde počul, že sme dodávali na kľúč, to nie je pravda. Nie, to bola televízna výroba. Ja a môj režisér sme boli externí ľudia, ale zvyšok bol interný stav. To sú dohľadateľné veci, my sme naozaj boli z najlacnejších formátov.
V zlých časoch vidíme, že veľká časť spoločnosti sa stáva oportunistickou, prispôsobí sa režimu. Stane sa jednoducho to, že ľudia prestanú klásť odpor, lebo sú unavení. Nemajú energiu odporovať alebo si jednoducho osvoja tie naratívy, a potom sa ťažšie bojuje ľuďom, ktorí chcú bojovať, povedzme, za lepšie Slovensko, za hodnoty demokracie. Aj ľuďom v televízii sa stáva, že si občas osvoja naratívy vedenia, ktoré nemusia byť vždy úplne správne a úplne odvážne aj tam, kde by odvážne byť mali. Čaká to aj túto televíziu? Také prežívanie, zahnívanie z pohľadu personálu?
To si nemyslím. Lebo veľa ľudí sa snaží analyzovať to cez nejakú paralelu s Mečiarom, resp. s Mečiarovými televíziami, ale treba si uvedomiť jednu vec. V súčasnej televízii aj v rozhlase je extrémne množstvo mladých a veľmi mladých ľudí, generácia, ktorá si už ten jakešovsko-uzbekistansko-venezuelsko-vietnamsko-kubánsko-pomarančový nedostatkový komunizmus, ktorý sa tu teraz Fico cez ilúziu novej RVHP snaží vybudovať, nepamätá. Oni sa už v tom režime ani nenarodili, oni vlastne nevedia, čo je to perzekúcia. Vďaka Bohu za to.
Ale môžu mať dostatočnú skúsenosť a potrebné kritické myslenie na to, aby vedeli byť citliví na to, čo sme zažívali, povedzme, v mečiarovských, v postmečiarovských a v raných ficovských časoch? Vieš, kombinácia toho mladého elánu, bez nejakých skúseností - so skúseným, ktorý ukazuje: „Pozor! Toto je riskantná situácia!“
Podľa mňa každý vo svojom živote vie, aká je cena osobnej slobody. Tie generácie ľudí, ktorí sa narodili po roku 2000 a ktorí sú dnes už v práci (nie len v televízii, ale aj inde) sa nedajú zastaviť. Problém je, že títo ľudia tomu vôbec nerozumejú. Nerozumejú tomu, že vy neviete zastaviť generáciu mladých, slobodných ľudí. Pretože oni nič iné ako slobodu nepoznali, oni si ju proste nedajú zobrať.
Ty si vlastne optimista.
Ja som absolútny optimista. Ja viem, že Slovensko je z krajiny generála Viesta, generála Goliana a generála Štefánika.
