Z televízie Markíza odchádza jedna z najvýraznejších tvári politického spravodajstva Gabriela Kajtárová. Pri odchode povedala, že Markíza už nie je tou televíziou, do ktorej pred šiestimi rokmi prišla. Opísala politické tlaky a decimovanie spravodajstva, ktoré sa postupne mení na magazín. Poslednou kvapkou pre ňu bolo očierňovanie a vyhadzov jej kolegu Viktora Vinczeho:
"Toto je príliš veľa a v takejto firme nechcem robiť. Nechcem pre ňu ukazovať svoju tvár. Ja mám iba jednu kožu na tvári," hovorí Gabriela Kajtárová v diskusii Rozhovory ZKH naživo.
Hosťom Zuzany Kovačič Hanzelovej bola novinárka Gabriela Kajtárová a bývalý novinár a komik Tomáš Hudák.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako vyzerali tlaky na redaktorov v Markíze?
- Ako človek hľadá svoje červené čiary?
- V čom sú iné tlaky v súkromnom a v čom vo verejnoprávnom médiu?
- Prečo ostatní kolegovia Gabriely Kajtárovej v Markíze zostávajú?
- Ako vyzerá telefonovanie politikov do redakcií v televíziách?
Gabriela, už to v tebe nejako sadlo za ten týždeň? Dostala si prekážky v práci, si doma. Ako sa cítiš?
Gabriela Kajtárová: Ja som stále tak trochu v šoku. Toto je posledný rozhovor, ktorý dávam. Myslím, že keď skončí, tak to nejakým spôsobom usadne. Dnes v noci som sa zobudila na stres. Bol to taký zlý stres, ale potom som si spomenula, že vlastne na stres som sa bežne kvôli práci budila aj predtým (smiech).
Ak si niekto pozrie tvoj príbeh, kto nerozumie, že čo sa stalo alebo to nesledoval, tak skús to vysvetliť bežnému človeku.
GK: Existovalo jedno veľmi silné spravodajstvo, ktoré bolo dlhodobo drzé. V podstate ho žiadna vláda nemala rada. Takto to fungovalo niekoľko desaťročí a potom sa vymenil majiteľ. Stala sa ním finančná skupina. Za jeden a pol roka sa to spravodajstvo podarilo rozbiť natoľko, že aj ľudia ako ja, ktorá som vyhlasovala, že mňa odtiaľ vynesú len nohami dopredu, tak teraz som v denníku SME a vysvetľujem bežnému občanovi, že prečo odchádzam.
Ako vyzeralo to postupné menenie sa spravodajstva? Bežný človek si zapne správy a je fakt, že aj pred piatimi, aj pred desiatimi Markíza otvára vraždou. Sem tam je nejaká autonehoda. To nie je nič výnimočné. Čiže v čom sa to zmenilo teraz?
GK: Áno, Markíza svojho času úplne bežne otvárala vraždami. Prekážalo nám to, ale povedali sme si, že robíme pre komerčné médium, tak toto prežijeme. Hneď za tou vraždou išli totiž silné politické správy.
Súčasne s tým ako koalícia vyhrala voľby nás kúpil český majiteľ a zdedila to Renáta Kellnerová. Zrazu nastal veľmi výrazný tlak na to, že spravodajstvo sa musí upokojiť. Musí to byť spravodajstvo, ktoré nikomu nelezie na nervy. Lenže podstatou politického spravodajstva je, že stále niekomu leziete na nervy. To je vizitka toho, že to robíte dobre.
Ale ako vyzerali tie tlaky?
GK: Boli to rôzne tlaky, ktoré vtedy boli naozaj veľmi silné. O tom, že nemáme politikov konfrontovať. Včera som zhodou okolností našla screenshot správy od nášho kolegu ako mu nový šéf spravodajstva na porade vysvetľoval, že nemáme politikov konfrontovať, lebo že to nevyzerá dobre. A že sa máme prestať pýtať alebo máme našu otázku posunúť niekomu z iného média. No a potom odrazu prišli nápady, že poďme spraviť živý vstup s takým a takým ministrom, ktorý príde porozprávať, aký má nový super zákon. Škrtali naše sociálne siete, aby sme sa nevyjadrovali k žiadnemu politickému zákulisiu. Jednoducho sa do nás zasekol taký cenzúrsky dráb. A toto sa dialo dlho, až kým Michal Kovačič nezhodil bombu a celé to verejnosti povedal.
Toto bol moment, kedy sa aj naša redakcia naozaj prebrala z toho, ako nás postupne varili ako žaby v hrnci. No celé to vybuchlo, veľa z toho sa medializovalo. Michal musel odísť a zmenila sa stratégia vedenia. Jednoducho pochopili, že keď chcú zrušiť celý náš odpor, musia odrezať jeho hlavu. A to bol môj ďalší kolega Viktor Vincze. Viedol odbory a bol hlavou odboja a odporu.
Výsledkom je, že my to spravodajstvo síce nejako robíme, tie reportáže tam sú, ale prednosť dostávajú úplne iné témy. O tom ako treba v záhradkárčiť, či bude zima. Predpoveď počasia ide v štvrtej minúte. Politické spravodajstvo ide v dvadsiatej. A samozrejme klesla aj kvantita zásadných tém, lebo nie je záujem také témy robiť. Teraz vôbec nie je ambícia niečo takéto robiť. Postupnými krokmi a postupným zbavovaním sa ľudí, ktorí boli kritickí voči tejto stratégii, sme sa dostali do tohto bodu.
Tomáš, prečo by to vlastne ľudí malo zaujímať, že keď niekto skončí vo Volkswagene, lebo sa nedohodne so svojím šéfom vedúcim smeny, tak o tom sa články nepíšu. Tak prečo by nás malo zaujímať, že Kajtárová odchádza z Markízy?
Tomáš Hudák: To prirovnanie s Volkswagenom je fajn a zároveň v istom prípade by mohlo rovnako platiť. Samozrejme hocijaký spor na smene nás nemusí zaujímať. Ale keby ten spor riešil to, že si všimol niektorý zo zamestnancov, že sa zle doťahujú brzdy, ak by bolo zjavné, že sa tam robí niečo, čo môže ohroziť život vodičov, tak nás to má zaujímať úplne všetkých. A toto je niečo, čo platí pri špecifických druhoch povolania, akými sú napríklad aj lekári. Určite by nás zaujímalo, čo sa deje v nemocnici.
Ak chce mať komerčná televízia spravodajstvo vo svojom vysielaní, musí rešpektovať základné pravidlá žurnalistiky. Ak má byť seriózna a poctivá, tak to nemáte ako inak robiť. Alebo môžete normálne priznať, že robíte PR magazín o devätnástej. Viktor Vincze to tiež v jednom rozhovore hovoril, že ak pracujete v nemocnici a kúpi ju súkromná firma, nemôže robiť operáciu slepého čreva s motorovou pílou, lebo je to lacnejšie. Myslím si, že by sa na tom nikto nezhodol a rovnako by lekári dávali výpovede, ak by ich ku tomu niekto nútil. A toto je podľa mňa rovnaký príklad. Musí nás to zaujímať a malo by nás to zaujímať nielen pri komerčných televíziách, ale pri akomkoľvek druhu média, ktoré má ambíciu prinášať ľuďom objektívne spravodajstvo.
GK: My nevyrábame zvárky. My vyrábame produkt, ktorý sa volá spravodajstvo. Je to produkt vo verejnom záujme a tento produkt rozhoduje o tom, akí informovaní ľudia idú voliť. Či majú dostatočné množstvo informácií o tom kto kde čo ukradol, kde sa čo zle manažuje a kto klame.
Občas si čítam komentáre pod článkami, kde mi ľudia píšu, že aj mňa vyhodili z fabriky a nikto nič. Veď si sa postavila šéfovi, čo si čakala, že čo? Ale to píšu podľa mňa ľudia, ktorí sa svojim šéfom nikdy nepostavili. A toto je problém, lebo keď sa deje niekde nejaká neprávosť a to je úplne jedno, či sa to deje v pekárni alebo v médiu. Keď sa deje neprávosť, tak ľudia sa majú ozvať a ak by sa ozvali, tak táto krajina by možno vyzerala trošku inak.
Gabika, ty si hovorila, že situácia sa v Markíze zmenila, keď CME Group teda tú materskú spoločnosť kúpilo PPF Group. Lenže PPF vlastní Markízu už dlhšie a toto sa všetko začalo až zmenou vlády.
GK: Dajú sa tam hľadať korene. Napríklad v tom, že keď Robert Fico vyhral voľby, označil nás zrazu za nepriateľské médium. Ten politický tlak tam bol úplne jasný. Politici nám odmietali odpovedať, kričali na nás na tlačových konferenciách, odmietli chodiť do Na telo. Jednoducho bojkotovali nás ako to len bolo možné. V tom čase, nazvime to náhoda, sa mal začať uzatvárať tender na mýto. V tom tendri figurovala aj česká firma PPF a nejakým nedopatrením sa to dialo v rovnakom čase. Je to náhoda? Ja si myslím, že to nebola úplná náhoda. Možno, že keby bola iná vláda, tak tie tlaky vyzerajú inak. Ale o tom môžeme iba polemizovať, lebo iná vláda nie je a mne to zapadá dokopy ako do súkolia.
Tomáš, na teba podali trestné oznámenie pán Gedra s Erikom Kaliňákom. Ty si robil politickú satiru aj pred pätnástimi rokmi v denníku SME a bola dosť hustá. Neviem, čo by na to dnes politici povedali, keď chcú všetci mier a všetko je nenávisť. Keď porovnáš tú atmosféru vtedy a dnes, ako sa to vlastne zmenilo za posledných pätnásť rokov?
TH: Zmenilo sa to dosť radikálne. Niekedy sa medzi sebou rozprávame špeciálne standup komici, že keď si predstavíme, akú mieru drzosti sme mali pri Ficovej druhej vláde a čo sa dokázalo urobiť a odvysielať, a vtedy sme mali pocit, že tých ľudí to absolútne nezaujíma.
Máš nejaký príklad pre niekoho, kto si to nepamätá?
TH: Samo Trnka robil s Paľom Grausom paródiu na novoročný prejav prezidenta Ivana Gašparoviča. Celý skeč bol postavený na tom, že prezidenta akože potrebovali našpanovať. Tak mu dali kolík na stoličku, na ktorý si mal nasadnúť. To je niečo, čo keď si predstavíš, že by sa dnes robilo pri Petrovi Pellegrinim, tak nás to dostáva do takého kontextu, že by to žiadny, ani internetový vysielateľ nie že neodvysielal, ale mal by s tým obrovský problém.
A pritom keď sa pozriete do zahraničia, stačí sa pozrieť len na Saturday Night Life, Reálne imitujú Donalda Trumpa, Marka Rubia, Elona Muska a je to ďaleko ďaleko za tým, čo si my tu nevieme predstaviť. Mám taký pocit, že sa vraciame späť. Dostali sme sa do takej fázy, že reálne človek rozmýšľa nad tým, že v tejto vyhrotenej dobe a špeciálne po atentáte na premiéra si človek všíma v publiku, či niekto nenahráva. Tam stačí, že sa vytrhne jedna veta z kontextu. Stačí, že sa to ocitne na dezinfoscéne a stávate sa absolútnym terčom pre ľudí, ktorí vás reálne vedia ohroziť. U nás si každý vie nájsť náš itinerár. Keď si s nami chce niekto prísť niečo vydiskutovať, tak si pozrie akékoľvek mesto na Slovensku. Ani kvôli tomu nemusí cestovať do Bratislavy. On si pozrie, som z Michaloviec kedy tu budú najbližšie? Uvedomujeme si, že to nie je sranda.
Špeciálne pán Juraj Gedra a Erik Kaliňák začali toto riešiť a začali byť hovorcami slobody slova. O tom, ako to má podľa nich vyzerať a čo už je za čiarou a čo nie je a z čoho sa smie a z čoho sa nesmie robiť humor. Vnímam, že sa to posunulo a nie je to dobré, lebo núti to k autocenzúre. Niektorí z mojich kolegov reálne zažili, že boli vypovedať na polícii kvôli vtipu.
Na teba tiež podali trestné oznámenie, pán Gedra s Kaliňákom. A ty si im poslal kyticu.
TH: Lebo to je podľa mňa jediný spôsob, ako sa s nimi dá komunikovať. Dávate trestné oznámenie na človeka, ktorý robí humor. Čo tam reálne vieš robiť? Budeš dávať trestné oznámenia na nich?
Máš z toho nejaký stres, Tomáš?
TH: Nie. Ja si myslím, že stále žijeme v právnom štáte. Koniec koncov, mnohé rozsudky stále dokazujú, že ešte sme právny štát. Veľa o tom aj my diskutujeme, že čo je sloboda slova. Čo ešte môžeš, čo je ako vnímané a ako to máme odkomunikovať. Problém je ten, že z ich strany je to zneužívanie moci a uvedomenie si toho, že koho majú za sebou. A teraz nemyslím len politicky, ale aj v rámci dezinfoscény.
Gabika, opisuješ politické tlaky. Možno si to niekto nevie predstaviť. Zoberme si teraz tú poslednú fázu, posledných pár mesiacov. Prídeš ráno na poradu, kde sa teda diskutuje o témach. Ako to vyzeralo, keď ste došli na to, že sa tam niečo divné deje?
GK: Vezmime si napríklad tému, čo otvorila 360tka. Haciendy. My sme to chvalabohu vysielali dokonca na dve reportáže. Ale viem od kolegov, že sa to nerodilo úplne ľahko. Alebo Viktor Serebryakov robil reportáž o tom, že Andrej Danko narazil do semafóru. Malo tam byť vyšetrovanie nehody a do mesiaca sme o tom stále nič nevedeli. Urobil takú klasickú reportáž, že kde je vyšetrovanie. Nemáme zábery, nemáme video, nemáme nič.
Zrazu odovzdal reportáž a zistilo sa, že načo to vlastne vysielame? Veď tam nie je žiaden posun. Lenže to bola pointa toho celého. Že tam nie je posun, hoci sa sľubovalo vyšetrovanie. Vyšetrovanie neexistuje, nič o ňom nevieme. Kauza nie je uzavretá. Je tam podozrenie, či nebol pod vplyvom alkoholu. A my o tom nič nevieme. A teraz prišla otázka, či to musíme vysielať. A keď už to teda ideme vysielať, tak to strčme pod nejakú reklamu niekde do nejakej 35 minúty.
Tá zmes tlakov je rôzna. Dnes sa už cenzúra nerobí tak, že spravím fantastickú tému, príde šéf a povie tak toto sa vysielať nebude a všetci to vidia a zľaknú sa. To je proste mix mäkkých a tvrdých techník. Nový manažment hovorí, že politika ľudí nezaujíma. Samozrejme, že zaujíma. Markizácky divák je naučený na politiku, mega ho zaujíma.
Treba na to veľkú dávku zdravého kritického myslenia a aj novinárskej integrity, aby si vedel rozoznať, kedy už je toho tlaku mäkkého a tvrdého toľko, že už sa dá hovoriť o cenzorských pokusoch. Na toto ani neexistuje odpoveď, ktorá je jasná, zrozumiteľná. Je to jednoducho zmes situácií a rôznych prístupov.
Napríklad my sme podpisovali listy za Michala Kovačiča, za Viktor Vinczeho. Teraz sa postupne dozvedám z rôznych oddelení, že tam chodili šéfovia oddelení a konfrontovali ľudí, ktorí podpísali tie listy na podporu. A toto si prečo podpísal však ty si v skúšobnej dobe?
To kde sme? Toto sa tu dialo za inej éry, že sa človek bojí prejaviť svoj názor. Alebo teda niekto to podpísal a zrazu príde o kariérnu príležitosť. Niekto je dlhodobo kritický voči vedeniu a keď sa bude počítať s novým projektom, tak on tam nedostane šancu. To to sú desiatky situácií, ktoré nemajú úplne jasný scenár, lebo každý človek musí pochopiť v tej svojej situácií či už ho varia a uvarili ho.
Tomáš, ty si robil editora v Markíze, a potom aj v RTVS. Aký je medzi tým rozdiel? RTVS bola verejnoprávna a Markíza je súkromná. Je medzi tým nejaký rozdiel?
TH: My keď sme prišli do RTVS, to bol rok 2012. Prvá vec na čo som si musel zvyknúť, bohužiaľ, že vlastne ty si vedel, že politici majú iný prístup k redaktorom a reportérom STV alebo RTVS. Súviselo to s tým, že jednak rozumeli, že má slabšiu sledovanosť, ale oni to naozaj brali tak, že je to štátna televízia. Brali to, že si môžu viac dovoliť. A druhá vec bola, že aj tým, aké tam boli podmienky v tej televízii.
Tam sa strihalo na kazetách, keď ste prišli.
TH: Ale teraz skôr myslím na tú ľudskú, reportérsku výbavu. Ťažko sa hľadali a ani tam nemohli za tie roky tam vzniknúť novinárske osobnosti ako boli v iných médiách, napríklad v Markíze. Aj keby sme ich tam vtedy chceli dostať, tak to bol nerealizovateľný projekt. Kto chce ísť niekam, kde vie, že je to v najlepšom scenári je to na štyri roky? Čo keď sa tam niečo udeje? Aké budú tie podmienky, za aký plat? Ty ako editor sa s tým musíš vyrovnať. Prichádza ti z dennej výroby horší materiál ako prichádzal v Markíze. Hovoríš si, preboha, prečo sme sa nechali odpinkať takouto odpoveďou? Bol som zvyknutý na to, keď v Markíze Michal Kovačič povedal, že sa niečo ide opýtať, tak doniesol odpoveď.
Potom je druhá vec a tou je vlastne to, že ty pracuješ aj pod iným trestom. Pre mňa to bol rozdiel aj v miere tej práce, ktorou sme ako editori boli zavalení. Editorská skúsenosť v Markíze bola taká, že si sa vedela viac oprieť o ľudí. To zázemie, ktoré bolo vybudované v Markíze, kde boli skúsení redaktori, ktorí dlhodobo boli zvyknutí na istejšiu prácu.
V RTVS si sa veľakrát nevedel ani len dozvedieť, že od koho reálne máme tie informácie potvrdené. Ale nechcem to zhadzovať. Len hovorím, že tá miera toho stresu bola pre editorov v istej miere vyššia.
Navyše, aj ja som zažil situácie, keď ti zrazu volá politik. Nechápeš odkiaľ má tvoje číslo. My sme mali to šťastie, že veľa z toho odfiltroval manažment a vedenie od roku 2012. Ale niektorí predsalen mali tú potrebu. A toto je niečo, čo tiež bola vec, na ktorú som v Markíze nebol zvyknutý. Aj keď volal politik do Markízy, volal s iným tónom hlasu. Vedel, že sa baví s editorom.
A áno, aj technicky. V úvodných rokoch sme to museli prepisovať z videokaziet, z videopásiek. To si neviete predstaviť, čo to bolo tam urobiť jeden živý vstup. Ja som mal pocit, že som vyšiel zo šichty z východoslovenských železiarní, že sme to dali spotení a ani neviem ako, ale stihli sa prehodiť aj kanály. To bol jeden veľký zázrak, že to všetko vôbec fungovalo.
GK: Aj ja som robila aj v RTVS. Bola som spravodajkyňa v Bruseli, ale robila som aj v Slovenskom rozhlase väčšinu času. Jedna z najpodstatnejších vecí pri RTVS je, že politici naozaj majú pocit, že to je ich léno. A tak aj pristupujú k celej RTVS. Oni to považujú za nejakú svoju politickú korisť napriek tomu, že to je verejnoprávna televízia.
Pamätám si niekoľko situácií, kedy som presne vedela, že politici volali do redakcie. Ja som bola mladá, začínajúca redaktorka a vyzerala som tak neškodne, až kým pochopili, že to tak úplne nie je. Položila som otázku Robertovi Ficovi na tlačovej konferencii, keď sa chválil tým, že Slovensko dostalo nejaké potvrdenie dobrého ratingu, no my sme o tom netušili. Všetkým nám vynadal, že prečo o tom neinformujeme. Ešte aj hovorkyňa ministerstva financií na mňa pozerala, že ani ona o tom evidentne nič nevedela. Spýtala som sa, že prečo teraz sa chváli ratingami, keď on je dobre známy tým, že jednoducho má rád ratingové agentúry asi ako koza nôž. Pýtala som sa prečo sa teraz chváli dobrým ratingom, keď predtým ratingové agentúry vždy zhadzoval. Sotva moje päty opustili tú miestnosť, volal mi vystresovaný nadriadený a pýtal sa, že čo sa tam dialo.
Ďalší problém bol, keď som robila niektoré rozhlasové reportáže. Raz Robert Fico povedal niekde v Sobotných dialógoch, že nie je pravda, že Slováci si nosia do nemocníc toaletný papier. Tak ja som poslala regionálneho redaktora, nech spraví anketu. Pýtali sme sa kto bol v nemocnici a kto si ten toaletný papier doniesol. A z tej ankety samozrejme vyšlo, že každý si ten toaletný papier doniesol. A vtedy si ma zavolali na konzultáciu z vedenia a hovorili, že to nebola dobrá anketa. Nevedeli mi to celkom vysvetliť, že čo tam vlastne bol za problém. Vedela som, že niekto im volal, že niekto sa na tú reportáž sťažoval.
Keď som hovorila o autocenzúre, ja sa nebojím politikov, že mi vynadajú na tlačovke a že ma vyšikanujú. To je moja robota, to mám do istej miery znášať. Ja sa nebojím konfrontovať politikov. Problém nastáva vtedy, keď za tebou tvoja firma nestojí. A toto bolo niečo, čo sme zažívali dlhodobo aj v televízii Markíza. Diali sa naozaj vyhrotené situácie s politikmi a Markíza mlčala. Najsilnejšie médium na Slovensku, ktoréme môže byť úplne jedno čo politici hovoria, a oni sa neozvali? Teraz Martinu Törökovú zase šikanuje minister Taraba a venuje jej stále nejaké statusy. No ja čakám, či sa jej firma zastane.
Gabika, ty si napísala v statuse, keď si odchádzala o vedení Markízy, že majú celú mašinériu právnikov a expertov na očierňovani. Aj Adel Ghannam keď sa započal vyhadzov Viktora Vinczeho poukazoval na bulvárne články, ktoré sa začali objavovať o Viktorovi a nazval to black PR. To si mám predstaviť, že niekto naozaj v Markíze venoval čas a energiu tomu, že vyfabrikoval niečo také, čo sa použilo proti vlastnému zamestnancovi a hlavnej tvári televízie?
GK: Ja si to neviem inak vysvetliť. Tam boli situácie, kedy sa bulvárne médiá dozvedali veci, poviem príklad. Michal Kovačič chcel robiť s Viktorom Vinczem livestream na instagrame o amerických voľbách. Mal to byť klasický instagramový pokec, ktorý oni nerobili po prvýkrát. Markíze sa to nepáčilo a už chodila taká klebeta, že je s tým nejaký problém. Viktor sa ale o probléme dozvedel náhodou a vlastne tak, že mu prišli otázky od redaktorky Nového Času. Namiesto toho, aby firma komunikovala priamo s Viktorom a povedala mu, že sa im to nepáči a nejako sa dohodli za zatvorenými dverami, oni za jeho chrbtom poslali Novému času konfrontačné a útočné stanovisko. Oni podľa môjho názoru čakali a dúfali, že on ten livestream spraví a oni ho vyhodia za porušenie pracovnej disciplíny. Takže tých príkladov je viacero.
Mňa zaráža, akú úžasnú pozornosť venujú médiá konkrétneho vydavateľstva našim redaktorom. Nedávno odchádzal Marián Lechan, na druhý deň sa objavil na titulke Plusky. Ale nebolo to o tom, že odchádza známa tvár, ktorá tam pracovala 21 rokov. Bolo to o tom, že aha, akú kauzu v minulosti mal, konkrétne jeho vzťah s jeho súčasnou manželkou. Proste kauzička, ktorá sa kedysi v médiách riešila, každý na ňu už zabudol. O Viktorovi vyšla taká séria článkov, že sa už pomaly spýtali aj zametača ciest, ktorý išiel okolo, čo si myslí o Viktorovi Vinczem a dali to do článku. Manžel známej herečky si myslí toto a naložil mu. Nepoznala som ani herečku, ani toho manžela, ale článok bol.
Diskutujeme o červených čiarach. Gabriela, tak prečo pre teba bola červená čiara vyhadzov Viktor Vinczeho?
GK: Možno toto nebude znieť super novinársky, ale pre mňa to bolo čisto ľudské. Bola to naozaj veľká nespravodlivosť. Ja som neurobila to rozhodnutie, to rozhodnutie sa vo mne stalo a ono vo mne dozrievalo. Tie kvapky kvapkali a v istom bode som cítila, že toto už sú posledné kvapky. Prvý bol bulvárny článok o ňom, kde ho proste ozvracali, že šikanuje zamestnancov. Nejaký vymyslený anonym to poslal po celej firme. Vraj 186 zamestnancov sa proti nemu podpísalo, no nikto ich nikdy nevidel. Zasa sa to zázračne dozvedela Pluska a Nový Čas.
Prvý element bol teda vyslovene ľudský. Toto je príliš veľa a v takejto firme nechcem robiť. Nechcem pre ňu ukazovať svoju tvár. Ja mám iba jednu kožu na tvári. A druhá vec, že ak si toto dovolia voči jednej zo svojich najväčších hviezd a voči šéfovi odborov, tak už to spravia voči komukoľvek. A ja tam nechcem sedieť a pozerať sa na to, ako budú ďalší na rade a nikto nič neurobí. Pofotíme sa, popodpisujeme ďalší list, povieme, že sa nám to nepáči a robíme ďalej. Odchádzala som v bode, keď som mala pocit, že toto sa už vyhrať nedá.
A prečo to tak nikto iný necítil? Nikto z najvýraznejších tvárí, ktoré robia politickú novinárčinu,
GK: V istom momente to tak cítili. Ako som hovorila v inom rozhovore, zozbierali sme 17 hromadných výpovedí. Išli sme za šéfom celej televízie, za generálnym riaditeľom Petrom Gažikom, že s ním chceme rokovať. Máme týchto 17 hromadných výpovedí a žiadame, aby skončil šéf spravodajstva a publicistiky Michal Kratochvíl, ktorý nepožíva dôveru redakcie. A generálny riaditeľ povedal, že on takéto rozhodnutie nevie urobiť sám, že to musí teda prediskutovať s niekým ďalším, lebo on nezodpovedá sám za personálne otázky. Čo je až neuveriteľné, lebo keď generálny riaditeľ nezodpovedá za to, že môže vyhodiť jedného zo svojich podriadených, ktorý dlhodobo spôsobuje stres v redakcii, tak kto potom robí tieto personálne otázky? A nie je to teda dôkaz toho, že spravodajstvo naozaj nie je nezávislé?
Ale prečo tam teda ostatní zostali?
GK: Generálny riaditeľ nám nakoniec povedal, že toto personálne rozhodnutie neurobí. Že o personálnych otázkach sa proste nebude takto diskutovať. A časť tých ľudí z toho vycúvala, lebo mali pocit, že nás nie je dosť. Že nás sedemástich vyhodia a vymenia a ide sa ďalej. A veľká časť tých kľúčových redaktorov, ktorí by mohli strhnúť ďalších, povedali, že oni zostanú bojovať. Že im to nedajú zadarmo.
A čo hovoríš na ten argument, že treba vydržať, zotrvať a držať pozície? Ty si nad tým ako uvažovala? Prečo si nezostala nevytrvala a nedržala pozíciu?
GK: Lebo sa to vyhrať nedá. Ja im držím palce, aby im tam liezli na nervy ďalej a robili si dobrú robotu. Ale nemám pocit, že sa to dá ustáť. Budú možno odchádzať za rôznych okolností. Potichu, možno cez leto, možno to po jednom sami vzdajú a už to sa nebude dať tak jasne a zrozumiteľne verejnosti odkomunikovať. Je rozdiel, keď capne polovica domácej redakcie výpovede a v podstate zo dňa na deň odíde.
Ja s ich rozhodnutím nesúhlasím. A myslím si, že je nesprávne. Bavili sme sa o tom dlhé hodiny. No ja nedokážem niekomu doniesť nôž pod krk a povedať daj výpoveď. To rozhodnutie bolo nakoniec na nich a oni si ho nejakým spôsobom musia ustáť.
Si z toho sklamaná?
GK: Podľa mňa to je tragédia. Kedy sa to malo stať, keď nie teraz? Toto je moment, keď sa láme doba.
Oni v Markíze stále vyrobia nejakú reportáž, ktorá pôjde v dvadsiatej minúte, ale to spravodajstvo aké tam existovalo desaťročia, už nie je. Redakcia sa vnútrorne rozpadá aj zlými vzťahmi. Raz je niekto v milosti, niekto iný v nemilosti. Keď Martinu Törökovú vyhodia alebo vyštvú, postaví sa 20 ľudí a dá výpoveď? No nedá. Takže je to tragédia.
Zároveň je to prehratý boj. A ja som nad tým rozmýšľala, že možno je to hanba. Lebo ja vlastne odchádzam z prehratej bitky. Ale potom som si povedala - to predsa nie je moja hanba. Prehrať treba so cťou a odísť treba so vztýčenou hlavou. Hanbiť sa má niekto iný. Hanbiť sa má ten, kto to spravodajstvo devalvuje už rok a pol.
Treba si to v istom bode nejako ľudsky vysporiadať. Rôzni ľudia si budú myslieť rôzne veci a budú ma aj kritizovať, aj o mne škaredo hovoriť. Aj nerozumieť mi a ja si srandu zo mňa robiť. Ale jednoducho ja mám integritu iba jednu, aj to svedomie mám iba jedno. Rozhodovala som sa dlho, a rozhodovala som sa najlepšie ako som vedela. Možno neexistuje dobré riešenie, ale ja som si zvolila toto. Lebo to bolo pre mňa najzodpovednejšie.
TH: Ono tie čiary vnútorne sú nakreslené vlastne u každého inak. A nemusí to nikdy znamenať, že niekto ich má správne a niekto zle. Niekedy je medzi nimi strašné krehulinký rozdiel. Pri týchto novinároch, ktorí tam ostávajú, možno to je prehratý boj. Ale ja verím, že tu sa začínajú písať dva odlišné príbehy. Sedíme tu so značkou SME na mikrofónoch a denník SME si tiež prešiel jednou obrovskou krízou, keď sa časť redakcie rozhodla odísť a založila nový projekt. Tiež sa riešilo, kto ostáva, kto neostáva a prečo. Niekto tam chcel zabojovať. Ale aj ten druhá príbeh druhý nakoniec ukázal, že v niečom našiel zmysel tiež a zachránil to, čo v tej chvíli všetci brali, že je stratené.
Myslím, že pre mnohých ľudí v Markíze to musí byť vnútorne strašne ťažké urobiť rozhodnutie, že či chcem byť súčasťou príbehu niečoho nového, čo bude obohatením aj pre spravodajský svet na Slovensku, alebo či chcem ešte zostať v Markíze. Iste, možno o pol roka zistia, že to nie je možné. Ale tú červenú čiaru možno majú ďalej.
Tomáš, ešte sa zastavme chvíľku pri STVR. Ty tam máš reláciu v rozhlase humoristickú. Zatiaľ STVR stále nemá ani logo. Ale má už novú riaditeľku Martinu Flašikovú. Má už po novom aj Radu STVR, kde napríklad sedí aj poradca premiéra, ktorý je obžalovaný z korupcie David Lintner a vedie ju bývalý Mečiarov hovorca Jozef Krošlák. Tak ty si opisoval situáciu, že vždy mali politici pocit, že televízia je zo štátnych peňazí, že im to akosi patrí. A toto vlastne už ani neimituje nezávislosť.
TH: My ešte stále vlastne netušíme, že kde sme. Riaditeľka je tam pár týždňov. Doteraz to bolo v takom provizóriu, že tam bol dočasný riaditeľ. V podstate väčšina inštitúcií, hlavne v kultúrnom a kultúrnej oblasti, že fungovali na dočasných poverených riaditeľoch. Nemali sme doteraz možnosť zažiť alebo vidieť ten priamy dopad toho, čo to bude reálne znamenať, keď tam už naozaj budú mať dosadených alebo zvolených svojich ľudí. Stále netušíme, kto bude programový riaditeľ. Netušíme kto bude šéf spravodajstva. Myslím si, že že oni reálne majú aj sami problém na to niekoho ukecať. Je vidno, že to robia za behu. Strašne pošepky. Ja mám veľké obavy o spravodajstvo lebo cítim, že to bude prvá línia výmen.
Tomáš, myslíš si, že sa im podarilo to, čo si zrejme táto vláda stanovila? Zdecimovať televízne spravodajstvo? Jojka tá kapitulovala úplne prvá a sama, Markíza je už na polceste. Podarilo sa im to?
TH: Ja by som veľmi chcel byť optimistický, ale v tomto nie som. Vďaka dezinformáciám a konšpiračným webom si uvedomujem, že že zlyhávame v tom, aby sme dostávali k ľuďom reálne overené objektívne informácie. Dávať ich do kontextu, vysvetľovať, otvárať veľké kauzy, ukazovať na to, čo sa to naozaj deje, Bude to v našich podmienkach stále náročnejšie a náročnejšie. V tomto smere si myslím, že nás nečaká najbližšie roky svetlá budúcnosť a dokonca sa toho aj bojím. Čakajú nás ďalšie voľby a minimálne z pohľadu politikov to budú voľby, ktoré budú v televíziách určite fungovať inak ako doteraz. Nehovorím, že sa im to úplne podarilo, ale televízne spravodajstvo je na veľmi zlej ceste.
Gabriela, neukazuje váš príbeh v Markíze, že príbehy jednotlivcov sú veľmi dôležité? Ľudia často hovoria čo ja sám zmôžem. Často sa preto aj neozvú, lebo majú pocit, že to nemá zmysel. Vy ste v skutočnosti rok aj pol uhrali veľmi slušný boj a bol to boj konkrétnych jednotlivcov.
GK: My sme mali výhodu toho, že tých jednotlivcov bol plný kolektív. Keby som bola sama, ako napríklad v tom rozhlase, tak tam sme to nedržali vôbec, tam sa to zlikvidovalo pomerne rýchlo. Nie je to podľa mňa úplne individuálna akcia jednotlivca a dôležitý je výsledok.
Výsledok je ten, že ja som neodišla s víťaznou zástavou. No aj vďaka mne ľudia ten príbeh poznajú. Poznajú ho vďaka Michalovi Kovačičovi, ktorý tiež odišiel. Tiež ho vyhodili. Poznajú ho vďaka Viktorovi Vinczemu, ktorý tiež odišiel. Napriek tomu, že my odchádzame v úvodzovkách ako porazení, lebo sme nedosiahli ten cieľ, ktorý sme tam dlhodobo mali, hovoríme o tom. Ľudia sa to dozvedeli a vďaka tomu môžu urobiť konkrétne rozhodnutia kde hľadať svoje informácie, aby ich mali správne.
Ale chcem povedať ešte jednu vec. My teraz všetci riešime novinársky uhol pohľadu. Lenže tu je ešte jedna podstatná vec a to boli odbory. Pýtam sa, kde sú všetci sociálni demokrati? Lebo Viktor v istom bode preklopil tie odbory z toho, že bojuje za sloboda tlače na klasické odbory, ktoré sa zaujímajú o zamestnanecké práva, riešia kolektívnu zmluvu. A to bola polovica toho, čo mu zlomilo krk. Tá firma to nechcela, obzvlášť keď to Viktor začal rozširovať medzi ostatné dcérske firmy skupiny CME. Toto ja tiež vnímam ako problém, lebo tie odbory robili všetko legálne presne podľa zákona. Starali sa o zamestnancov a o to, o čo sa starať majú. A keď sa teda tvárime ako krajina sociálnych demokratov, tak tento príbeh by sa tu naozaj diať nemal. A ja sa čudujem, kde všetci sú. Toto je v pohode?
