Policajná brutalita v rozpore s heslom "pomáhať a chrániť". Nekonečné čakanie na rozhodnutia pomalých úradov, keď mama chorého dieťaťa deväť mesiacov čaká na príspevok. Pomalá spravodlivosť na súdoch, deti s telesnými trestmi v zariadeniach, ktoré sa o ne mali starať. Cudzinky, ktoré sa k dokladom nedostanú ani tesne pred pôrodom.
To je len fragment z činnosti, ktorou sa zaoberá verejný ochranca práv, ktorý občas musí dvihnúť telefón, aby sa veci pohli. Nič navyše, len uplatňovanie práv.
Ombudsman RÓBERT DOBROVODSKÝ v ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou hovorí o tom, ako si našiel cestu k politikom, aby ho aspoň v niektorých témach vypočuli. Ako sám tvrdí - pomáhajú náhodné kontroly a neohlásené návštevy, hoci na niektorých policajných staniciach ho už podľa mapy činnosti ombudsmana tak trochu aj čakali.
"Veľmi príjemne ma však prekvapilo, že na obvodných oddeleniach sa policajti tešia, keď prídeme - pán ombudsman, konečne ste tu, sledujeme, kedy prídete aj k nám - hovoria. Ukazujú mi mapu, kde majú vyznačené, kde som už bol. Keď vedenie nie je prítomné, radoví policajti dodávajú - čítame vaše závery, sú pre nás učebnicou. Vďaka vašim analýzam sa vzdelávame."
Spolu s komisárom pre deti riešia aj prípady , ktoré ukazujú, že Slovensko v ochrane najmenších občas ukazuje tvár rozvojovej krajiny.
V ARÉNE s R. Dobrovodským zaznelo:
- či už politici prácu ombudsmana prestali ignorovať
- kde najviac porušujeme ľudské práva
- čo sa chystá riešiť s ministrom vnútra a čo s ministrom Suskom
- čo matrika, to iný výklad úradníkov
- prečo policajti potrebujú školenia
- čo musíme zmeniť, aby sa deťom žilo lepšie
- aké sú jeho "zelené plány"
V parlamente ste prednášali svoju správu, hoci s niekoľkomesačnými posunmi v dôsledku rozhodnutí našich politikov. Máte pocit, že vás poslanci počúvali?
Mám pocit, že áno, hoci sa nespolieham len na „deň D“, keď verejný ochranca práv predstúpi do pléna, pretože hrozí, že tam nebude dostatočný počet poslancov. Poznám túto skúsenosť z minulosti mojich predchodkýň, a preto som zvolil trochu inú taktiku.
S Národnou radou som v kontakte celoročne. Parlament je môj najdôležitejší partner, lebo som predsa parlamentný ombudsman. Práve parlament prijíma zákony, ktorými sa obmedzujú ľudské práva, mal by teda dostávať vysvetlenie o tom, ako exekutíva s ľuďmi zaobchádza.
Ak sa prijmú sociálne zákony, poviem: „Dobre, prijali ste ich,“ ale zároveň poukážem na to, že Sociálna poisťovňa alebo úrad práce nedoručujú to sľúbené včas. Parlament musí odo mňa dostávať informácie počas celého roka.
Správa vám v parlamente prešla, poslanci ju schválili, ale keď ste hovorili o policajnej brutalite, túto správu nevzali na vedomie. Ako si to vysvetľujete, najmä vzhľadom na naozaj brutálne prípady, ku ktorým sa ešte vrátime?
O motívoch môžeme len polemizovať. Hneď na začiatku som poslancom zdôraznil, že táto správa nie je o vyvodzovaní politickej zodpovednosti. Za tých jedenásť rokov, ktoré správa monitoruje, sa vystriedalo viacero ministrov.
Veď nie nadarmo majú policajti na uniforme štátny znak Slovenskej republiky na výložkách, lebo zakročujú v mene republiky, lebo republika im zverila monopol na legálne násilie. Povedal som im, aby sa nebáli vziať ju na vedomie, pretože tým neotvárajú otázku trestnoprávnej či politickej zodpovednosti konkrétnych osôb.
Správu nevzali, no teší ma, že sa ňou štát riadi. Ministerstvo vnútra si postupne osvojilo odporúčania – zavádza telové kamery, pripravuje novelu zákona o Policajnom zbore.
Rozhodnutie poslancov rešpektujem, ale som rád, že sa podľa správy koná.
Ombudsman našiel jedenásť prípadov policajného násilia, žiada mimoriadne vystúpenie Čítajte Keď musí ombudsman zavolať
Je rýchlosť prijímania týchto opatrení dostatočná? Napríklad na oddeleniach cudzineckej polície stále vidíme rady už nadránom, obchodovanie s časenkami a ďalšie negatívne javy. Zdá sa, že riešenie nevidno. Počúvajú a pracujú dostatočne rýchlo?
Treba byť férový a pomenovať konkrétnu oblasť. Pri registrácii termínu na pobyt cudzincov dostávam dva-tri podnety týždenne, ktoré sú veľmi rôznorodé. Raz si živnostník nevie predĺžiť pobyt, inokedy ide o cudzinku z tretej krajiny, ktorá môže každú chvíľu porodiť, no nemá zdravotné poistenie.
Také prípady riešime „ad hoc“, zavoláme riaditeľovi cudzineckej polície a prosíme o výnimku. Ale štát nemôže fungovať len na výnimkách, lebo sa ten systém zrúti. Napríklad, v marci som si zavolal vedenie cudzineckej a ministerstva vnútra, požiadal som o mimoriadne termíny. Zaviedli ich, no dlhodobo to nestačí.
V júli či v auguste sa chcem stretnúť s ministrom vnútra a prevádzkovateľom registračného systému. Ministerstvo sľubuje biometrické kiosky, kde cudzinec naskenuje pas, aby policajti nemuseli všetko robiť manuálne. Rieši sa to, ale stále nedostatočne a trpezlivosť strácajú už aj veľvyslanci členských krajín EÚ, lebo sa to týka aj ich občanov.
Nebolo by to tak, keby nezavolal Róbert Dobrovodský alebo veľvyslanci? Našli by sa riešenia bez tlaku médií a verejnosti? Keby sa pred televíznymi kamerami neukázali ľudia, ktorí tam dlhé hodiny musia čakať?
Právny štát musí fungovať bez vonkajších tlakov. My zasahujeme v ohrození života či zdravia, napríklad pri spomenutej mamičke. No systém treba „nakopnúť“ a musí fungovať sám, nie na individuálnych výnimkách. Riaditeľ cudzineckej polície má napríklad len asi 330 pracovníkov na žiadosti o pobyty a policajtov nevyčaruje zo dňa na deň.
Ministerstvo vnútra sa chváli úspešným náborom policajtov, možno sa niekto ujme aj tejto úlohy. Myslím to bez štipky sarkazmu. Pán ombudsman, podľa štatistík ste v roku 2024 vybavili 1779 podaní, z toho 1447 podnetov. Zamestnávate asi 50 ľudí, z toho 22 právnikov. Ako to funguje? Príde list alebo e-mail? Čo sa deje potom a ako dlho to trvá?
Denne sledujem nové podnety a dávam pracovníkom pokyny. Ak ide o ohrozenie života – napríklad o liek pre choré dieťa – dávam tomu prioritu. V ideálnom štáte by sme nemuseli určovať priority, lebo by bolo dosť právnych expertov.
Áno, máme asi 50 ľudí, z toho 22 právnikov, ale tých treba posilniť. Už moji predchodcovia žiadali ministerstvo financií o ďalšie miesta. Ja ministrovi dokonca ukazujem, koľko peňazí štátu šetríme, koľkým súdnym sporom a náhradám škody predídeme.
A presvedčili ste ho?
Nechcem predbiehať, ale vyzerá to nádejne. Mohli by sme dostať štyroch ľudí navyše. Nie je to veľa, mohol by som chcieť desať, ale aj my rešpektujeme konsolidáciu. Ale opäť zdôrazňujem: naša činnosť šetrí peniaze.
Môžem to doložiť na viacerých prípadoch. Jeden človek, ktorého polícia nezákonne držala v zaisťovacom priestore, vysúdil 500 eur za jedinú noc. Ak takýchto zaistených máme sto, jednoduchým prepočtom vidíme výrazný dosah na rozpočet.
V prípade „Adamčo verzus Slovenská republika“ priznal Európsky súd pre ľudské práva pánovi Adamčovi 20 000 eur za to, že mu počas výkonu trestu opakovane robili dôkladné bezpečnostné prehliadky: musel sa vyzliecť donaha, čupnúť si, drepovať a podobne. Súd to označil za porušenie jeho ľudských práv.
Ak by sa na ESĽP obrátilo viac odsúdených v podobnej situácii, dosah na verejné financie by bol obrovský. Preto upozorňujeme ministerstvo spravodlivosti, Zbor väzenskej a justičnej stráže i jednotlivé ústavy, aby rešpektovali ľudskú dôstojnosť, lebo tým zároveň šetria verejné prostriedky.
Taktika neutrality ako pomoc dúhovým ľuďom
Teraz sa zameriame skôr na vás osobne – a nie na samotné prípady, ku ktorým sa dostaneme o chvíľu –, zaujíma ma, ako vlastne komunikujete s politikmi. V minulosti ste totiž pri konzervatívno-liberálnych témach, napríklad pri otázkach kvír komunity, povedali, že chcete vychádzať dobre so všetkými, aby ste mohli zatelefonovať pani Cigánikovej na jednej strane a pani Záborskej na druhej. Aktuálne komunikujete aj s ministrom Kamenickým. Máte pocit, že ste sa už naučili „chodiť“ v tomto prostredí a viete s politikmi dosahovať ciele bez toho, aby ste pôsobili ako predstaviteľ nejakého odboja?
Je kľúčové neprezentovať sa ideologicky, aby partneri, s ktorými komunikujem, nemali podozrenie, že presadzujem niečo len preto, že „Róbertovi Dobrovodskému je bližší liberálny či konzervatívny výklad ľudských práv“. To je základ. Inak by mi ani nezodvihli telefón a pre ľudí by som nič nevymohol.
Po dva a pol roku takejto komunikácie mám pocit, že úspechy, ktoré sa nám podarilo dosiahnuť, pramenia aj z toho, že vládnuci politik, ktorý môže niečo ovplyvniť, ma nepodozrieva z ideologickej zaujatosti. Ak treba vládu pochváliť, pochválim ju, napríklad za to, že ľuďom bez domova priznala zdravotnú starostlivosť a vyňala ich z kategórie neplatičov.
Keď ste nastupovali do funkcie a už ako kandidát na ombudsmana ste prešli nomináciou poslankyne Hatrákovej, objavili sa obavy, či ako konzervatívec dokážete chrániť práva niektorých komunít. Máte pocit, že sa vám tieto pochybnosti podarilo rozptýliť a že ste dôveryhodný pre všetkých, ktorí sa na vás obracajú s podnetmi? Presvedčili ste aj „neveriacich Tomášov“?
Do hláv ľudí, prirodzene, nevidím, preto sa nechcem posudzovať sám. Z rozhovorov – najmä s organizáciami, ktoré sa venujú LGBTI právam – však cítim, že taktika neutrality komunite skutočne pomáha. Možno viac, než keby som sa išiel odfotiť na Pride a potom prišiel o možnosť komunikovať s konzervatívnejšou časťou parlamentu či ministerstiev.
To však nič nemení na tom, že ak Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) povie, že ľuďom v tranzícii treba odstrániť zbytočné administratívne prekážky, idem za ministrom vnútra a žiadam, aby usmernil matriky a uznal posudok o zmene pohlavia, ktorý vystaví poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Darí sa nám teda odbúravať byrokratické bariéry.
Rovnako som už pred rokom povedal ministrovi Suskovi, že musíme splniť záväzky z rozhodnutia ESĽP: páry rovnakého pohlavia, ktoré žijú v spoločnej domácnosti a prežívajú rovnakú romantickú lásku ako heterosexuálne, musia mať aspoň minimálny právny rámec spolužitia.
Nedávno som mu to listom znovu pripomenul – pripravuje sa totiž rekodifikácia Občianskeho zákonníka. Minister ma už pred rokom uistil: „Áno, pán ombudsman, pri rekodifikácii Občianskeho zákonníka na týchto ľudí myslíme.“
A ako na týchto ľudí vláda myslí? Jedna vec je vládny program, druhá politické nastavenie kabinetu, ktorý sme videli aj pri ideologickej diskusii o zmene ústavy. Pokusy zatiaľ neboli úspešné, no v septembri sa k nim zrejme vrátime. Chystá sa teda nejaký posun pre páry rovnakého pohlavia a podobne?
Pred rokom som bol u ministra spravodlivosti so zoznamom siedmich bodov; jedným z nich bola otázka, ako implementovať rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fedotova proti Ruskej federácii.
Súd nehovorí o povinnosti zaviesť manželstvo, ale o minimálnom právnom rámci pre spolužitie, v majetkových záležitostiach či pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Pán minister mi vtedy povedal, že na to bude myslieť pri rekodifikácii Občianskeho zákonníka.
Ubehol rok, minister spravodlivosti oznámil, že rekodifikácia sa začína, a ja som mu listom pripomenul, že očakávam, že sa v nej objaví aj právna úprava spolužitia osôb rovnakého pohlavia.
Kedy ste ten list poslali?
Asi pred dvoma týždňami, keď ministerstvo spravodlivosti zverejnilo v systéme Slov-lex informáciu o rekodifikácii Občianskeho zákonníka.
Ako novinári sa na to budeme určite pýtať. Posledná otázka teda ku kvír komunite: polarizácia a atmosféra, v ktorej žijeme, neprispievajú k tomu, aby sa ľudia z kvír komunity cítili dobre. Máte nejaké avíza, nahlásené prípady porušenia ľudských práv alebo zásahov do ich práv?
Konkrétne pri kvír komunite ide o už spomínané osoby, ktoré prechádzajú tranzíciou. Slovenská republika už tridsať rokov v zákone o mene, priezvisku a rodnom čísle akceptuje a predvída, že človek môže prejsť tranzíciou, zmenou pohlavia, no na matrikách pretrvávajú prekážky.
Z približne sto matrík platí: koľko matrík, toľko rôznych postupov. Matriky pritom nerozhodujú o úradnej zmene pohlavia.
Človek v tranzícii teda žije v právnej neistote. Lekár potvrdí, že tranzíciou prešli, no neexistuje spôsob, ako zosúladiť medicínsky stav s právnym stavom. To považujem za problematické, pretože právna realita sa nezosúlaďuje s medicínskou.
Opäť vyzvem ministra vnútra, aby matriky, ktoré pod neho patria, jednoznačne usmernil. Rezorty vnútra a zdravotníctva, ktoré sú pod jednou vládnou strechou, sa musia dohodnúť na záväznom postupe, ktorý budú matrikári uznávať.
Rodičia chorých detí napospas pomalým úradom
K tomu modus operandi, ktorý niekde funguje inak, než by mal, sa vrátim aj pri policajnej brutalite. Pán ombudsman, zo správy vyplýva, že policajná brutalita patrí medzi najvypuklejšie problémy, ale čo je vlastne najväčšou oblasťou porušovania ľudských práv, s ktorou sa stretávate? Kde Slovensko najviac zlyháva?
Nedá sa to generalizovať. Môžem vychádzať iba zo štatistík verejného ochrancu práv, kde každý rok dominuje iná téma. Okrem toho existuje množstvo latentných porušení, ale ak sa na nás nikto neobráti, štatisticky ich nevidno.
Čo bolo problémom v roku 2024? Prieťahy – súdne prieťahy, ba aj usporiadanie bez dedičstva trvalo desať rokov.
Ďalší problém sú sociálne veci. Ústava sľubuje zabezpečenie v chorobe či v starobe, no orgány ako Sociálna poisťovňa či úrady práce nechávajú mamičku chorého dieťaťa deväť mesiacov čakať na rozhodnutie o príspevku na opatrovanie. Tá mama si prečíta ústavu a pýta sa, prečo ju štát necháva v štichu.
Verejný ochranca práv poukazuje parlamentu, kde exekutíva zlyháva. Úrad práce nechá mamičku čakať deväť mesiacov – to je zlyhanie štátu.
Stáva sa to často?
Áno. Zo štatistík za rok 2024 vyplýva, že najväčšie problémy boli v sociálnej oblasti – prieťahy v konaniach o dôchodkoch či príspevkoch. Jeden človek sa dokonca rozhodnutia o príspevku na opatrovanie ani nedožil.
Prosil som úrad práce, aby sa aspoň vdove ospravedlnil a poskytol jej minimálne odškodnenie. Ani to však úrad nebol ochotný urobiť.
Čo potom robíte? Zavoláte ministrovi a poviete: „Pozrite, čo sa deje na vašich úradoch práce“? Ako s tým pracujete? Mamička vám napríklad pošle list či e-mail, vy si ho prečítate a ako postupujete ďalej? Ako dávate ministrom najavo, okrem mimoriadnych listov, že treba konať?
Keď vidím fenomén, že rodičia chorých detí nedostávajú príspevok včas, pátram po príčine. Niektoré úrady práce to zvládajú, no v Bratislave a Trnave sme zaznamenali tritisíc prípadov s veľkými prieťahmi.
Zamerali sme sa teda na to, prečo. Úrady priznali: „Pán ombudsman, nemáme posudkových lekárov.“ Išli sme na ústredie práce za ministrom. Pýtam sa: „Pán minister, treba niečo urobiť? Treba urýchliť posudkovú lekársku činnosť?“
Ministerstvo predložilo nový zákon o integrovanej posudkovej činnosti, čo nás teší. Pripomienkovali sme ho a tento rok sa začne prvýkrát implementovať. Budeme sledovať, či sa ambície skutočne naplnia.
Násilie so štátnym znakom
Práve vy ste boli inšpiráciou aj pre Adama, ktorý sa na vás obrátil. Meno „Adam“ nie je pravé meno muža, ktorý kontaktoval aj denník SME a rozhodol sa prehovoriť o svojom naozaj tragickom prípade. Tento tridsiatnik zápasí so zdravotnými problémami, mal suicidálne sklony – telefonoval a žiadal pomoc, bol na pokraji samovraždy. Policajná hliadka, ktorá prišla, však namiesto konania v duchu „pomáhať a chrániť“ naňho zaútočila. Matka tohto muža neskôr vyhotovila fotografie, ktoré dokazujú veľmi brutálny útok. Adam policajta prosil, aby ho nebil, spomenul cystu na mozgu, ktorá mu vyvoláva epileptické záchvaty. Agresívny policajt sa vulgárne navážal aj do jeho sexuality, nazval ho „buzerantom“ a dodával, že mu takéto myšlienky „vytlčie“. Vzápätí naznačil, že ak by si Adam niečo urobil, konečne by od neho mal pokoj. Je to skutočne šokujúci prípad. Ako ste sa k nemu postavili vy a váš úrad?
Prípad je momentálne v štádiu preverovania. Ide o nový podnet, prišiel nám nedávno. Podľa medializovaných informácií sa udalosti stali dávnejšie, no práve naša mediálna ofenzíva, že vyzývame ľudí, aby sa po tridsiatich piatich rokoch od revolúcie nebáli štátu, priniesla výsledky. Píšu nám aj v takýchto veciach. Toto je jeden z viacerých podnetov.
Trend podaní v tejto oblasti rastie a to je dobre, pretože jedným z cieľov správy bolo zvýšiť povedomie: „Ľudia, máte svoje práva, policajt sa vás smie dotknúť, len zo zákonom stanovených dôvodov.“
Adamov prípad je len špička ľadovca. Pripomínam aj prípad človeka bez domova, ktorý v novembri v Košiciach zomrel rukou polície.
V našom úrade sme citlivosť nastavili veľmi nízko, že už aj „výchovná facka“, ktorú policajt uštedrí človeku ležiacemu pri sanitke, je pre nás problém. Bola to mikrosekunda násilia, ale tvrdím, že musíme byť citliví aj na takéto mikrosekundy. Dnes je to zlomok sekundy, o rok to môže byť smrť pod rukou policajta.
Myslel na samovraždu, tak požiadal o pomoc políciu. Keď ho našli, brutálne ho zbili Čítajte Máme množstvo prípadov, v ktorých policajti slúžia desať či dvadsať rokov a každodenne sa stretávajú s páchateľmi a agresormi. Pracujú v náročných lokalitách, kde by chcel slúžiť málokto. Sú zvyknutí, „že takto to predsa vždy fungovalo, tak ich to naučili starší kolegovia“ a citlivosť bola kedysi nižšia. Ako naučíme policajtov, pre ktorých bol istý zákrok normálny, že dnes ho považujeme za brutálny a necitlivý? Majú dostatočné školenia, kde by sa dozvedeli, že ani toto nie je v poriadku? Čo sa nám mohlo zdať prijateľné pred piatimi rokmi?
Myslel som si, že keď otvorím tému policajnej brutality, stretnem sa s odporom. Veľmi príjemne ma však prekvapilo, že na obvodných oddeleniach sa policajti tešia, keď prídeme.
„Pán ombudsman, konečne ste tu, sledujeme, kedy prídete aj k nám,“ hovoria. Ukazujú mi mapu, kde majú vyznačené, kde som už bol. Keď vedenie nie je prítomné, radoví policajti dodávajú: „Čítame vaše závery, sú pre nás učebnicou. Vďaka vašim analýzam sa vzdelávame.“
No chcú sa vzdelávať už na Policajnej akadémii či na strednej policajnej škole, a to systematicky. Dnes to vyzerá tak, že príde nový pokyn z prezídia, ráno pred službou ho podpíšu a hotovo. Chcú však aj dvojdňové školenia, chcú pracovať so psychológmi a s odborníkmi.
Prečo to nerobíme? Chýba kapacita? V 21. storočí objavujeme niečo, čo malo byť dávno normou. Úprimne, prekvapuje ma to.
Policajný zbor mi hovorí: „Máme podstav a ak odvelíme dve dvojčlenné hliadky na školenie do Bratislavy, nepostavíme službu.“ Ja však tvrdím, že nedostatok ľudí nemôže znamenať nižší štandard ľudských práv.
Nemôžeme dodržiavať práva len na päťdesiat percent, lebo nám polovica policajtov chýba. Právny štát takto nemôže fungovať.
Po revolúcii sme si povedali, že budujeme citlivý, ľudskoprávny štát. No po tridsiatich piatich rokoch nemôžeme povedať, že policajt v Košiciach bol frustrovaný, a preto niekoho zabil. To jednoducho neobstojí.
Na jednej strane hovoríte o mladých a aktívnych policajtoch. Na druhej strane policajt, ktorý napadol Adama, je zjavne mentálne nastavený tak, že člen kvír komunity je „buzerant“ a on to z neho „vytlčie“. Taký človek zrejme nemá záujem pracovať na sebe a pomáhať či chrániť, ako to kedysi mali policajti napísané na autách. Viete aspoň odhadnúť, koľko policajtov má takéto nastavenie? Koľko ich bude ťažké presvedčiť, keďže možno majú mentálne či intelektuálne limity?
Odhadnúť to nemožno, práve na to sú policajní psychológovia, aby takéto osobnostné nastavenia odhalili a pracovali s nimi.
Môžeme povedať, že ich je naozaj veľa alebo ide len o jednotlivé prípady? Viem, že máte zdokumentovaných asi jedenásť prípadov.
To boli len prípady, ktoré sme vybrali do správy. V skutočnosti ich je viac, ale nemalo zmysel poslancom predložiť 200-stranový dokument, ktorý by si reálne neprečítali. Bol to len výber modus operandi spôsobov porušovania ľudských práv.
Našli sme tých jedenásť spôsobov a na každom prípade sme demonštrovali problém: takto sa to robiť nesmie. Hoci by sme mohli predložiť viac spisov aj mojich predchodkýň, prípadov je oveľa viac.
Toto je úloha pre policajných psychológov, aby dokázali odhaliť povahy nespôsobilé na zásahy. Potom nasleduje vzdelávanie, scitlivovanie, jednoducho systematická práca.
Aj v košickom prípade zabitého človeka, ktorého právo na život bolo porušené, som policajtom odporučil preškolenie. Reakcia bola dobrá: „Pán ombudsman, samozrejme, všetci pôjdeme na preškolenie a budeme pracovať s celým obvodným oddelením.“ Jeden policajt dokonca odcestuje do Štrasburgu na špeciálny kurz o práci s násilím.
Nedávno som bol v USA na pozvanie tamojšej vlády, kde jednou z tém bola práca s policajným násilím. Veď Spojené štáty majú hnutie Black Lives Matter. Rozprával som sa s predstaviteľmi FBI aj so šerifmi.
Vláda USA dokonca vyslala delegáciu zo State Departmentu, aby sa opýtala: „Pán ombudsman, ako môžeme pomôcť napĺňať vaše odporúčania?“ Odpovedal som: „Choďte na Policajnú akadémiu, pošlite sem psychológov z FBI, ktorí majú bohaté skúsenosti, a pomôžte s preškolením.“
Rozprávali ste sa o tom s policajnou prezidentkou Maškarovou?
Áno, s pani Maškarovou sa plánujem stretnúť, pretože je čerstvo vymenovaná do funkcie a v júli hľadáme spoločný termín.
S každým prezidentom Policajného zboru som komunikoval. Nie vždy im to bolo po vôli, ale ak nejdete do ideologickej či politickej ofenzívy a prezident vidí, že naše výhrady majú racionálny základ a sú podložené, podarí sa presadiť potrebné kroky.
Ešte jedna otázka k väzňom. V správe opisujete viacero prípadov extrémnej brutality. Spomínate napríklad človeka so zlomenými pätami, ktorý ležal tri dni „na prični“.
To sa stalo v policajnom zariadení, nie vo väzenskom ústave.
Opisujete aj situácie, keď boli ľudia vyzliekaní donaha pri kontrolách, zrejme to súvisí aj s prípadom Adamčo. Navrhli ste, že človek nemusí byť úplne nahý. Najprv si vyzlečie hornú časť odevu, potom spodnú a podobne. Ako to teda funguje? Zaznamenávate vo väzniciach intenzívnu brutalitu či ponižovanie?
Vždy záleží na konkrétnom prípade. V správe za rok 2024 uvádzam hluchonemého odsúdeného, ktorý v trenčianskej väzenskej nemocnici naznačil, že bol v ústave vystavený krutému zaobchádzaniu. Lekár si to síce zapísal do zdravotnej dokumentácie, ale ďalej to neoznámil príslušným orgánom Zboru väzenskej a justičnej stráže, čím porušil povinnosť spustiť vyšetrovanie. Tak všetko zostalo len v karte pacienta a systém porušil procesnú povinnosť chrániť pred krutým a neľudským zaobchádzaním.
Štát musí každé takéto podozrenie objektívne vyšetriť. Teraz čakám na výsledok. Netvrdím, že k mučeniu určite došlo, ale tvrdím, že štát zlyhal v procese vyšetrovania.
Dokázali by ste odporúčania pre väznice konkretizovať do opatrení? Je postupné vyzliekanie a obliekanie jedným zo základných návrhov?
Áno, ide o jedno z hlavných opatrení, ktoré uvádzam aj v pripomienkach k zákonu o výkone trestu. Predložili sme asi dvadsať zásadných pripomienok a v jednej žiadame legislatívnu úpravu.
Nespochybňujem potrebu bezpečnostných prehliadok pri príchode z eskorty či zo súdu, ale ak človek prechádza len z jedného oddelenia do druhého a je neustále monitorovaný, nevidím dôvod, aby bol opakovane vyzliekaný. Nakoniec si môže vysúdiť odškodné a zaplatíme to všetci.
Ak sú na policajných staniciach či vo väzniciach praktiky sexuálneho sadizmu, na ktoré ste upozorňovali, ide možno aj o deviantov, ktorí na týchto pozíciách nemajú čo robiť a mali by byť okamžite prepustení. Vedia sa polícia a väzenstvo s takýmto sadizmom vyrovnať?
Sadizmus je vážny problém. Poslancom vysvetľujem, že správa o policajnej brutalite je ako správa „konštruktérov nejakého lietadla“, ktorí upozorňujú na súčiastku, ktorú treba dotiahnuť alebo vymeniť, aby neprišla tragédia.
Prípad v Košiciach bol práve takou „leteckou tragédiou“. Rok vopred sme žiadali kamery, pravidelný skríning zdravotnej spôsobilosti policajtov a dôslednú kontrolu zásahov.
Ak zbor toleruje ľahšie zásahy do ľudských práv, systém si na ne zvykne. Nabudúce skúsi facku, potom použije psa a napokon môže niekoho zabiť. Úlohou ombudsmana je kričať včas.
Takže máme v zbore či vo väzniciach aj sadistov?
To je otázka pre zborových psychológov, ktorí musia možné sadistické sklony sledovať. Existujú na to metodiky, nie som psychológ, ale zbor ich má a je povinný sadizmus včas odhaliť.
Keď deťom nie je čo závidieť
A ešte jedna veľká oblasť a tou sú práve deti. S akými porušeniami detských práv sa stretávate? Ide o deti z rozvrátených rodín, kde sa rodičia hádajú a dieťa sa stáva prostriedkom konfliktu, o deti v resocializačných zariadeniach, ktoré nemali dosť jedla a čelili násiliu, či o rómske deti, ktoré sú segregované. Čo deti ohrozuje najviac?
V oblasti práv detí môžem kontrolovať, ako si kolízny opatrovník plní svoju funkciu. Volá sa „kolízny“, pretože tlmí kolíziu dvoch zákonných zástupcov, ktorí vedú spor o dieťa.
Len doplním, že deti majú aj vlastného ombudsmana.
Áno, tým je komisár pre deti, pán Mikloško. Ja však ako ústavný činiteľ s najširším mandátom kontroly nevynechávam ani kontrolu kolíznych opatrovníkov.
V správe za rok 2023 sme zistili, že keď súd poverí úrad práce zistiť názor dieťaťa, úrad má vyhotoviť záznam – a často tak nerobí. V asi 150 prípadoch úrad práce vôbec nezaznamenal vôľu dieťaťa, takže sme nemohli preskúmať, čo dieťa povedalo. Urobili sme kontrolu a nedostatok sme vyčítali ústrediu aj konkrétnym úradom.
Pokiaľ ide o reedukačné zariadenia: štát hovorí rodičom „ak si s dieťaťom neviete rady, dáme ho na prevýchovu“. Rodičia súhlasia, no netušia, čo sa s dieťaťom pol roka či rok deje.
Moja predchodkyňa, pani doktorka Dubovcová, už pred desiatimi rokmi priniesla závažné zistenia. Keď Generálna prokuratúra nedávno preverila systém, porovnal som ich závery so staršími a situácia sa zhoršila. Je to ľudskoprávne déjà vu, žiadne zlepšenie, dokonca zhoršenie situácie.
Zatvárajú ich na samotky, bijú a zažívajú aj sexuálne násilie. Navštívila som reedukačné centrá Čítajte Bolo pomerne šokujúce, keď pani Dubovcová, osobne si tú situáciu pamätám, priniesla balíček jedla pre jedno dieťa na celý deň. Vyzeralo to naozaj ako v rozvojových krajinách. Za ten čas odvtedy, čo sa tento problém intenzívne nasvietil, a nie je to tak dávno, badáte už nejaké zlepšenia?
To išlo o stravnú jednotku, teda o to, čo pokrýva základné biologické potreby dieťaťa. No pán Žilinka zistil aj zlé zaobchádzanie.
Doktorka Hozová na mieste našla sfackané dieťa na žinenkách, s rozbitou krvavou hlavou. Stretli sme sa i s prípadmi, keď dievčatá aj chlapci boli ostrihaní bez toho, aby niekto skúmal, či je to potrebné.
Pre mňa je paradoxné, že ešte pred dvoma rokmi som Zboru väzenskej a justičnej stráže vyčítal porušenie dôstojnosti, lebo väzňov strihali podľa jednej šablóny. Zbor to uznal a povedal: „Áno, pán ombudsman, máte pravdu.“ No deti, ktoré nespáchali žiadny trestný čin, ostrihali proti ich vôli.
Pani doktorka Hozová opisovala, ako prišla počas vyučovania a pýtala sa detí: „Kde je učiteľ?“ – „V zborovni.“ – „A kto vám zapisuje známky?“ – „My si ich zapisujeme samy.“ Rodič si pritom doma myslí, že dieťa prevychovajú a poskytnú mu vzdelanie, no napokon sa ukáže, že deti si známky píšu samy.
Máte informácie o zlepšeniach? Dochádza po intenzívnom tlaku, po skončení dlhoročnej ignorancie, k posunu dopredu?
Minister Drucker sľúbil nápravu, niektoré zariadenia už zrušili. Konkrétne tie najbrutálnejšie z pohľadu ľudských práv zatvorili. Stále však vyzývame na úplné prekopanie koncepcie a na prijatie zákona, ktorý jasne vymedzí práva dieťaťa. Väzni svoje práva v zákone majú, deti nie.
Minister prisľúbil, že tento rok predloží nový školský zákon a zákon o špeciálnych výchovných zariadeniach s katalógom práv detí. Sledujeme to veľmi prísnym ľudskoprávnym okom a dúfame, že návrh sa do konca roka dostane do parlamentu.
Čo vám minister sľúbil vo vzťahu k rómskym deťom? Vaša správa uvádza, že takmer 47 percent žiakov vo veku 6 – 15 rokov z marginalizovaných rómskych komunít, ktorí sú zaradení do bežného vzdelávania, navštevuje triedy zložené výlučne z rómskych žiakov. Vieme, že tieto deti štartujú z horšej pozície a roky sa usilujeme o povinné predprimárne vzdelávanie od troch rokov. Na druhej strane nemôžeme ani väčšinové deti a ich rodičov donútiť, aby chodili do škôl na okraji obcí, kde necítia bezpečie. Čo sa s tým dá robiť?
Na tento problém poukazujem ja aj Európska komisia, ktorá už podala žalobu na Slovenskú republiku za porušovanie práv dieťaťa. S tým súvisí aj zaraďovanie detí, ktoré patria do bežných škôl, do špeciálnych škôl pre žiakov s postihnutím, čo nie je v poriadku.
Nedávno sme dostali rozsudok v prípade Salaj vs. SR. Európsky súd sa pýtal aj na názor ombudsmana a dal nám za pravdu. Pán Salaj bol ako dieťa nesprávne diagnostikovaný, pravdepodobne preto, že pochádzal z menšiny a bol zaradený mimo hlavného vzdelávacieho prúdu, čo je porušením práv.
Ministerstvo školstva pripravuje príručky a sľubuje testovanie rôznych desegregačných modelov. Tvrdí, že každá obec má iný typ segregácie. Niekde je dvojzmenné vyučovanie, inde kontajnerové školy a preto nemožno uplatniť jediné riešenie.
Učí deti na Luníku IX: Ak si mladý Róm, v Košiciach ti nikto byt neprenajme Čítajte Kontajnerové školy sa postupne rušia, no proces trvá...
Sledujeme to. Napríklad v Rakúsoch minister navrhol, aby sa zo školy stala národnostná škola. Na pracovnom stretnutí som mu povedal: „To, že sme tu s mojím tímom, neznamená, že projektu dávame pečiatku. Obávam sa, aby zo segregačnej školy nevznikla len 'národnostná' škola s novým nápisom.“
Musíme sledovať, či spĺňa všetky atribúty národnostnej školy.
Tak si počkáme na opatrenia pána ministra. Bude to chcieť veľké koncepčné riešenie.
Aspoň dobrá správa. Dnes dopoludnia zasadala Rada vlády pre ľudské práva, kde Amnesty International predstavila správu o segregácii. Ministerstvo školstva, môj úrad aj úrad komisára pre deti sa zhodli, že do konca septembra zvoláme mimoriadne zasadnutie rady vlády a každý prinesie svoje poznatky. Koncom septembra sa k téme určite vrátime.
Zelené plány
A teraz k vašim „zeleným zámerom“. Čo si pod tým máme predstaviť?
Zelené zámery sú dôležité, pretože ľudia si čoraz viac uvedomujú, že medzi znečisteným prostredím a zdravím je priama súvislosť – kardiovaskulárne choroby, karcinómy, nespavosť v dôsledku hluku. Dostávame čoraz viac podnetov na environmentálne záťaže.
Dnes som mal poradu s odborom ekologických práv. Zostavujeme zoznam environmentálnych záťaží na Slovensku a monitorujeme pokrok pri ich odstraňovaní.
V auguste sa chcem stretnúť s ministrom Tarabom, lebo som zaznamenal pokrok pri dekontaminácii areálu Chemkostav Strážske. Takýchto záťaží je veľa.
Ak majú ľudia pocit, že sa porušujú ich „zelené“ práva, môžu sa obrátiť na vás?
Áno. Pomohli sme napríklad obyvateľom banskobystrickej časti Rakytovce, kde rýchlostná cesta R1 spôsobuje nadmerný hluk. Národná diaľničná spoločnosť mala postaviť protihlukovú bariéru, ale termín posunula až na rok 2035. Konštatoval som porušenie ich práv.
Teraz mapujeme, ako orgány merajú zvukové emisie a spracúvajú hlukové mapy. Je to dlhodobá agenda, podobne ako environmentálne záťaže.
Trochu odľahčene na záver. Keď takto „zaťažujete“ ministrov, myslíte si, že vás po skončení mandátu v novembri 2027 podporia na ďalšie funkčné obdobie? Kde sa vidíte po tomto termíne?
O obsadení úradu rozhodne parlament. Ústava sa zmenila a úrad by už nemal ostať neobsadený. Môj mandát sa preto skončí až vtedy, keď zvolia nového ombudsmana.
Osobne ma to napĺňa. Napríklad, keď po mojom liste inštitúcia ako Sociálna poisťovňa ihneď koná a o mesiac mi príde ďakovný list. Takto možno zmeniť tisícky ľudských osudov a postupne budovať lepšie Slovensko.
Znie to, akoby ste chceli pokračovať aj po roku 2027.
Ak zdravie a okolnosti dovolia, rád by som pokračoval. Za desať rokov sa dá Slovensko výrazne posunúť v ochrane práv, viac než za päť. Uvidíme.
