Ministerstvo školstva chce zmeniť financovanie škôl. Pripravilo novelu, podľa ktorej sa súkromné a cirkevné školy budú musieť buď zapojiť do školských obvodov a povinne brať všetky deti, alebo dostanú o 20 percent menej z normatívu na žiaka. Dnes totiž súkromné školy majú viac zdrojov zo školného a ešte si aj môžu vyberať deti. Mnohé súkromné školy tvrdia, že pre ne je to likvidačné.
“My tu môžeme mať päť - desať percent elitných škôl, ale spoločnosť sa nám rozpadá. Základná škola je jedno z mála miest, kde sa všetky deti z rôznych sociálnych vrstiev stretávajú. Poslaním škôl nie je len to, aby sa dobre učili. Musia budovať súdržnosť spoločnosti," hovorí odborník na vzdelávanie a programový riaditeľ súkromnej školy Alma vo Zvolene Juraj Hipš, ktorý podporuje novelu ministra školstva Druckera, aby aj súkromné a cirkevné školy museli brať všetky deti, ktoré spadajú do ich školských obvodov.
"Čo je poslaním škôl? Musíme rozvíjať aj sociálne zručnosti, nie len vychovávať dobrých matematikov. Na čo máme školy, z ktorých vychádzajú špičkovo vzdelaní ľudia, ktorí nemajú srdce? Ktorých nikto nenaučil a neprišli ani do kontaktu s inými ľuďmi z generačnej chudoby, s ľuďmi so znevýhodnením? My musíme učiť tie deti spolunažívať," dodáva Hipš.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo nemajú byť v systéme aj súkromné inovatívne školy?
- čo bude so školami pre deti s autizmom, ktoré vznikli preto, že verejné školy takéto deti odmietajú vzdelávať?
- je to likvidačné, ako tvrdia mnohé súkromné školy?
- čo by takáto reforma mohla priniesť v dlhodobom horizonte?
- podarí sa presadiť takúto novelu ministrovi Druckerovi, keď majú mnohí politici vrátane neho sami deti v súkromných školách?
Začnime bazálnou otázkou: prečo by sa tento systém mal meniť? Predsa ak zaradíme súkromné školy do školských obvodov, poprie to dôvod, prečo vznikli, lebo tam jednoduché školné asi vyberať nebudú. Čiže prečo sa to mení?
Na Slovensku máme neštátne školy, a to súkromné a cirkevné. Tieto školy nemajú školský obvod. Znamená to, že deti si naozaj môžu vyberať. Často práve deti, ktoré sú na okraji, deti z generačnej chudoby, ale aj deti s rôznymi znevýhodneniami do týchto škôl neprídu. Buď o nich nevedia, alebo – a to si treba povedať otvorene –zámerne ich v týchto školách nechcú. Česť výnimkám, ktoré sa naozaj o to snažia. Na druhej strane verejné školy zo zákona musia prijať každé dieťa z daného školského obvodu. Ten stanovuje konkrétne mesto. A v tom je konkurenčná výhoda, a veľmi silná, ktorú súkromné a cirkevné školy majú.
Že je jednoduchšie vzdelávať elitné deti?
Poviem to otvorene. Keď si na začiatku navyberáte deti, ktorých rodičia sú motivovaní a chcú pre svoje deti naozaj dobré vzdelanie , je to úplne iná práca, ako keď vám prichádzajú deti, ktoré sú z rozličných rodín. A to sa nerozprávame len o deťoch z generačnej chudoby, ktoré naozaj žijú v extrémne ťažkých podmienkach. Hovoríme aj o rodičoch zo sociálne slabšej vrstvy, ktorí si dnes školu nevyberajú. Jednoducho idú do tej najbližšej, pretože nemajú čas venovať sa tomu. Nemajú čas takéto veci riešiť, pretože riešia základné prežitie. A potom máme vo verejných školách oveľa viac detí so špecifickými potrebami, oveľa viac detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Potvrdzujú to aj dáta. Analýzu na to robil Útvar hodnoty za peniaze aj Inštitút vzdelávacej politiky.
Asociácia súkromných škôl a školských zariadení ako jeden z argumentov uvádza, že na každé dieťa by mal byť rovnaký objem peňazí, inak je to diskriminácia. Inými slovami, prečo by dieťa, ktorého rodičia sú ekonomicky lepšie situovaní a chcú si vybrať súkromnú školu, malo od štátu dostávať nižší príspevok?
Nechcem, aby vznikla ďalšia polarizácia medzi súkromnými, cirkevnými a verejnými školami. Ja osobne pracujem ako programový riaditeľ na súkromnej škole, pani riaditeľka Zuzka Brhlíková vedie školu pedagogicky.
Poďme sa však rozprávať o tom, čo je poslaním škôl. Podľa mňa v 21. storočí na Slovensku poslaním škôl nie je len učiť deti čítať, písať, matematiku, cudzie jazyky. Ale aj pomáhať budovať súdržnú spoločnosť. Ukladať základy, aby držala pokope. Ak pokope držať nebude, môžeme tu mať desať percent elitných škôl, ale spoločnosť sa bude rozpadať. Základná škola je jedno z mála miest, kde sa môžu stretávať deti z rôznych sociálnych vrstiev. Tu môžeme klásť dôraz na to, čo znamená žiť spoločne, čo znamená rešpektovať sa, čo znamená solidarita, čo znamená pomáhať si.
Ten zákon určite nie je dokonalý, dá sa o ňom diskutovať, ale dnes je postavený tak, že pokiaľ súkromné a cirkevné školy prijmú deti z celého školského obvodu, ktorý im bude pridelený, dostanú plný normatív. Ten zákon nehovorí: My vám vždy skrátime normatív.
Ale od tých už nebudú môcť vyberať školné.
Od tých sa nedá vyberať školné, pretože by to poprelo princíp. Ak chceme, aby bola škola naozaj prístupná všetkým deťom, nemôžeme vyberať školné.
Školy hovoria, že ide o zoštátnenie. Majú pravdu?
Som prekvapený. To sú silné slová o zoštátnení.
Súkromné aj cirkevné školy v mnohom robia dobrú robotu, to zas klobúk dole napríklad pred inováciami. Akurát tie inovácie často nemožno preniesť do celého vzdelávacieho systému. Lebo po prvé, vy keď dostanete dieťa, ktorého rodič si vybral tú súkromnú školu, je ochotný priplatiť si 50 – 100 – 400 – 500 eur, je to úplne iný typ rodinného zázemia. Keď potom vyjdú výsledky PISA, na celom Slovensku plačeme, a to plačeme všetci, celá verejnosť, ktorá sa len trošku tomu venuje, ako sme na tom zle. Ale výsledky PISA hovoria jednu dôležitú vec: Slovensko má obrovský problém v tom, že absolútne najhoršie výsledky dosahujú deti zo socioekonomicky slabších pomerov. Práve ony nám odchádzajú zo škôl negramotné alebo pologramotné. A my ako spoločnosť si teraz máme povedať: Ako ideme týmto deťom pomôcť? Ako ideme pomôcť tomu, aby úroveň celej krajiny stúpala?
Vzniká tu dojem, že Slovensko ide nejakou veľmi zvláštnou cestou. Opakujem, v tom zákone sú určite veci, o ktorých aj súkromné a cirkevné školy môžu diskutovať a riešiť to s ministerstvom, aby to bolo spravodlivé. Ale podobný model funguje v krajinách, ku ktorým vzhliadame, a to aj čo sa týka vzdelávania.
Ak chcú mať vo Švédsku, Fínsku či v Belgicku súkromné školy plný normatív z verejných zdrojov, nemôžu vyberať ďalšie poplatky. Minulý rok som sa bol pozrieť, ako tie školy fungujú v Belgicku. Boli prekvapení, ako funguje Slovensko, a ja som bol prekvapený, ako funguje Belgicko. Čakal by som, že súkromné školy majú podobný model ako Slovensko, ale nie je to tak.
Vy ste trošku taká anomália, pretože pôsobíte v súkromnej škole Alma vo Zvolene, zároveň ste za takúto novelu. Skúste mi povedať, prečo to vám v Alme neprekáža a prečo nie ste medzi Asociáciou súkromných škôl, ktorá bije na poplach a hovorí, že je to pre nich nevýhodné, likvidačné a nespravodlivé?
Tu sa trochu spustila hystéria. Chápem, že mnohé súkromné a cirkevné školy sa môžu cítiť ohrozené. Na druhej strane si treba zachovať chladnú hlavu. Buďme vecní a kritickí a opierajme sa o fakty.
Celý čas, čo sledujem túto diskusiu posledné dni, ma prekvapuje, že zrazu nikto necituje minuloročné závery Útvaru hodnoty za peniaze, ktoré veľmi jasne hovoria o neproporčnosti a výhodách súkromných a cirkevných škôl. Väčšinou hovoríme, že ÚHP je relevantný zdroj, ale zrazu je ticho.
Bol by som rád, keby sme sa o tom rozprávali a povedali si, že cieľom nie je likvidovať ani súkromné, ani cirkevné školy. Toho fanúšikom určite nie som. Ja som fanúšikom toho, aby sme pomohli všetkým deťom bez ohľadu na to, z akých rodinných pomerov pochádzajú. Pretože výsledky PISA nám ukazujú aj toto – Slovensko, ty máš problém v tom, že keď sa niekto narodí chudobný, chudobným pravdepodobne ostane až do konca života. A ani škola mu nepomôže, pretože my tie deti naozaj väčšinou koncentrujeme vo verejných školách. Málo sa tomu venujeme, poskytujeme málo podpory a zároveň rodičia, ak majú čo i len trochu možnosť, dajú deti do súkromných alebo cirkevných škôl.
Nechcem to generalizovať, ale treba si to povedať úplne otvorene: sú súkromné a cirkevné školy, ktoré vedome chcú mať aj takéto deti, ale máme aj súkromné a cirkevné školy, ktoré majú tie rómske deti kúsok od seba, ale nechcú ich tam, pretože chcú mať len majoritu, pretože rodičia si to neprajú.
To je asi hlbší problém, to sa novelou nevyrieši.
Áno, to je štrukturálny rasizmus, ktorý na Slovensku reálne máme.
A trvá už dlho. Ten „biely útek“ je aj na verejných, štátnych školách – rodičia jednoducho dajú deti preč, radšej ich vozia do vzdialenej obce. Taká je realita, to táto novela asi nevyrieši.
Táto novela to práveže vyrieši. My sa tu teraz veľa rozprávame o financovaní, ale tá novela hovorí aj o tom, že sa školské obvody budú robiť inak ako teraz. Teraz si mesto mohlo schváliť školské obvody podľa toho, ako sa im to páči.
Bolo to dosť kreatívne.
Bolo to dosť kreatívne. Ja som zisťoval, ako sa tie školské obvody robia. Ten obvod sa nakreslí presne tak, že všetky deti, ktoré sú chudobné, zrazu spadajú do jednej školy.
Veľký krok spravilo v tomto mesto Zvolen, ktoré šlo do naozaj náročnej reformy. Dnes sa ukazuje, že to bol krok dobrým smerom. Tie obvody sa rozdelili a zrazu nie je jedna škola, ktorú vo Zvolene kedysi volali cigánska, ale tie deti sú rozmiestnené do viacerých škôl. To zároveň znamená, že sa im dá dať väčšia podpora a nie je to o tom, že v jednej triede máte zrazu pätnásť detí z generačnej chudoby a majorita odtiaľ uteká. Takže ten zákon rieši aj školské obvody. Tie sa totiž musia tvoriť tak, aby tam nebola žiadna segregácia. Zároveň tam musí byť aj dopravná dostupnosť, čo by mohlo naozaj zásadne zmeniť to, s čím sa mnohé mestá teraz trápia.
No ja som zachytila dosť veľký protitlak, opravte ma, ak sa mýlim, najmä od škôl v Bratislave. Je to tak?
Áno, vidím aj ja, že Bratislava je taká aktívna.
Videla som analýzu ministerstva školstva o stave na Slovensku za posledných desať rokov, podľa ktorej sa počet súkromných škôl zvýšil o 25 percent, čo je za desať rokov dosť veľa. Aj štatistiky hovoria, že koncentrujú väčší počet nadaných detí. Kým podľa školskej inšpekcie je ich v bežných školách 1,5 percenta, v súkromných je ich dvanásť percent. To nám asi naznačuje, že naozaj si vyberajú tých najlepších žiakov. Je to ale zlé? Sú predsa krajiny, kde majú smer, že majú aj školy pre nadané deti, ktoré sa, dajme tomu, na bežných školách nudia. Je to zlý smer?
Aj analýza ÚHP hovorí, že tie deti môžu potom dosahovať lepšie akademické výsledky. Na druhej strane ale, čo je poslaním tých škôl? Poslaním škôl je naozaj rozvíjať sociálne zručnosti a vzťahy medzi deťmi. Ono to naozaj nie je len o tom, že chceme mať matematikov. Na čo máme školy, z ktorých možno vychádzajú špičkovo vzdelaní ľudia, ktorí nemajú srdce? Ľudia, ktorých nikto nenaučil, že sú tu aj iní ľudia, napríklad s rôznymi znevýhodneniami. To je normálne? My sa nemáme o deťoch z generačnej chudoby či o znevýhodnených deťoch učiť z pracovných listov. Nemáme si v nich zakrúžkovať, že toto je rómsky chlapček. Má sa ťažko. Mali by byť spolu v triede a my by sme im mali vedieť poskytnúť takú podporu, aby spolu v triede vedeli nažívať.
Aby som nebol úplne akademický, úplne reálne to funguje na Morave. V meste Krnov spravili takúto vec už pred šestnástimi rokmi. Zrazu si povedali, že takto to nechcú a spravia naozaj inkulzívne mesto, kde všetky deti, aj tie, ktoré sú z generačnej chudoby, budú rozdelené do všetkých verejných škôl. Ukázalo sa, že to bol veľmi dobrý krok. Ja som na tých školách bol a naozaj tam nemáte pocit, že tam niekto trpí, lebo tí ľudia to zvládli. Je to cesta, ktorá trvá niekoľko rokov, ale tie výsledky sú dobré.
Samozrejme, že škola sa na začiatku bránila, ale tá základná vec je, že spoločnosť potrebuje držať pokope. A miesto, kde sa to môžeme učiť, je práve na školách, kde majú rozmanité deti a kde sú aj rozmanití rodičia.
Poviem vám príklad. Včera sme mali školský piknik na škole Alma. Kedysi to bola verejná škola, ktorá mala byť zrušená. Majorita odtiaľ utekala, nikto tam nechcel dávať deti. Nám sa však podarilo dosiahnuť, že majorita sa do tej školy začala vracať. Ukázali sme, že detí z generačnej chudoby sa nemusíme báť. Sú rovnako šikovné, majú svoje sny a túžby a my im môžeme poskytnúť podporu. Rómski rodičia nám vôbec nechceli chodiť dovnútra školy, oni sa tej inštitúcie báli. Včera som po dvoch rokoch zažil, že na jednom podujatí sme mali rómskych aj nerómskych rodičov. Nekamarátia sa ešte, nepoznajú sa až tak, že by si spolu posadali, ale boli na jednom mieste.
Myslím, že o dva roky tam vzniknú aj vzťahy. Ľudia z majority, aj tí z vylúčenej komunity pochopia, že sa vieme spolu rozprávať. Tam musí byť ten vzťah. A o toto mne ide. Ja nechcem nikomu zle. Ani súkromným školám, ani verejným, ani štátnym, ale dnes tie školy majú obrovskú šancu pomôcť tejto spoločnosti. Aj toto je dôležité poslanie škôl, nie len výsledky testovania 9.
Na druhej strane mnohé zo súkromných škôl vzdelávajú napríklad deti na spektre autizmu, ktoré štátne školy odmietajú, pretože nemajú na to peniaze, nemajú na asistentov, nemajú žiadne podporné nástroje, dokonca povedia rodičom, aby si asistenta zabezpečili sami.. Ale často ani to nie. Mnohí z rodičov našli na týchto školách útočisko.
To je úplná pravda a ja by som bol veľmi rád, keby neštátne školy hovorili hlavne o tomto. Vytvárajme kvalitné školstvo pre všetkých, pomáhajme všetkým deťom, aj deťom v autistickom spektre. Lenže my tu dnes počúvame o niečom úplne inom. Nechajte všetko tak, ako to je, naše súkromné a cirkevné školy fungujú dobre. Ja by som rád počul, že chceme všetci pomôcť.
Vy ste sa pýtali, prečo s tým Alma súhlasí. Mne sa zdá veľmi nefér, že verejná škola, ktorá je od nás o päťdesiat metrov ďalej, deti z vylúčenej komunity brať musí. Nie, nechcem byť vo výhode, že ja tie deti nebudem mať. Ja mám tie deti naozaj rád, ale treba si otvorene povedať, že tam je naozaj veľmi veľa roboty. Tie deti vám naozaj prídu do školy hladné, prídu v oblečení, ktoré nie je úplne dôstojné. O toto všetko sa treba postarať. Ale tie deti si zaslúžia podporu. Ja by som sa necítil dobre, keby že si vedľajšia verejná škola tie deti zo zákona brať musí a ja si povyberám len tie, ktorých rodičia sú motivovaní a chcú tam tie deti mať.
Preto teraz, keďže ten zákon nie je v platnosti, chodím počas zápisu do osady a musím rodičov požiadať, aby prišli k nám do školy a zapísali si dieťa k nám. Lebo inak oni automaticky spadajú pod štátnu školu.
Takže vy, naopak, chodíte prosiť deti z vylúčených komunít, aby sa zapísali.
Áno.
Nie je to náhodou tak, že my tu diskutujeme o novele, ale diskusia v Bratislave je úplne iná ako diskusia na strednom a východnom Slovensku? Viackrát ste spomenuli Rómov, to však nie je úplne bratislavský problém. Tu, ak aj sú deti z iných sociálnych podmienok, nie je to až také výrazné ako pri deťoch z chatrčí, kde nie je ani voda. Nie je tá diskusia taká emotívna aj preto, že jeden zákon chceme našiť na úplne odlišné prostredia a potreby? Nie je to tak, že bratislavské školy sa cítia zasiahnuté novelou, ktorej nerozumejú a ktorá vôbec nerieši ich problémy, a na druhej strane sú školy v Moldave nad Bodvou, kde naozaj segregujú biele deti od rómskych?
Veľa diskusií je práve o generačnej chudobe. Ja o tom hovorím, pretože tým žijem, ale ten zákon reálne pomôže aj Bratislave.
Niekedy sa razí dojem, že v Bratislave sú všetci bohatí. Ja som rodený Bratislavčan, 20 rokov tu už nežijem, žijem na strednom Slovensku, ale viem, že v Bratislave máme takisto rôzne sociálne vrstvy. Nie je úplne pravda, že každý, kto je v Bratislave, je bohatý a nemá žiadny problém. Aj tu je množstvo chudobných ľudí, ktorí fungujú zo dňa na deň. Sú tu rôzne sociálne vrstvy a tie sociálne vrstvy nie sú v cirkevných a súkromných školách pokryté rovnomerne.
Pritom dôvod zďaleka nie je len školné. Dôvod je aj to, že rodič si školu musí motivovane vybrať, hľadať, do ktorej školy sa ide. Ale to často nechápeme. Ja pochádzam z dobre zabezpečenej rodiny, stredná vrstva, de facto na to mám čas.
My máme napríklad v škole mamičku z majority, má troch chlapcov, je predavačka. Keď sa s ňou človek rozpráva, pochopí, že absolútne nemá čas riešiť, ktorá škola je najlepšia. Ona dá deti tam, kde je to najbližšie, pretože potrebuje ísť do roboty. A tie roboty má dve.
Vidieť tú rozmanitosť môže školám podľa mňa pomôcť. My veľakrát hovoríme o rozmanitosti, aj kurikulum je tak postavené, učebnice robíme tak, aby sme túto rozmanitosť podporili. A zrazu, keď sa to môže stať, všetci sme proti a chceme mať svoj elitný klub.
Ten zákon má svoje nedostatky, poďme sa o nich rozprávať. Keď je v súkromných školách havarijný stav budovy a treba ju rekonštruovať, kto to zaplatí? Pri verejných školách je to zriaďovateľ, tu by do toho malo vstúpiť ministerstvo. To je legitímna debata. Ale nie to, čo ja počujem: Nechajte nás na pokoji, my to tu máme dobre nastavené, nám to tu všetko funguje.
Nie je to tak, že mnohé z týchto škôl vyzerajú tak, ako by mali štandardne vyzerať všetky školy? Mnohé sú naozaj dobré vo vzdelávaní, hovorili ste aj o inovatívnych prístupoch, ale vďaka tým extra peniazom dokážu platiť školských psychológov, rôznych asistentov učiteľa. Keď sa prídete na tie školy pozrieť, naozaj majú veľa zamestnancov, ktorí nie sú pedagógovia a odbremenia učiteľov. Tí sa potom vedia sústrediť na to inovatívne učenie, majú z toho radosť a celkovo tam je trošku iná atmosféra. Takto by mala vyzerať štandardná štátna škola?
Bolo by to krásne, ale treba si povedať dve veci. Jedna vec je, že je veľký rozdiel, aké deti vám nastúpia do školy v šiestich rokoch. Či to je dieťa, ktorého rodič si vedome vyberie školu a dá poplatok. Pokojne aj malý, symbolický, ale dá. Tým pádom je rodič vysoko motivovaný, a to dieťa má doma v rodine veľkú podporu.
Na našej škole máme veľa detí, ktoré v rodine nemajú žiadnu podporu. Tí rodičia nie sú zlí, niektorí z nich sú, žiaľ, naozaj menej gramotní a svojim deťom nedokážu pomôcť. Prvá vec teda je, že vy zrazu dostávate deti z úplne inej úrovne. Druhá, tým že máte naozaj peniaze navyše, môžete investovať do lepšieho vzdelávania, a to je super.
Nie je však skutočný problém v tom, že štátne školy majú málo financií, málo podporných nástrojov, ktoré by to vedeli saturovať a zvládnuť?
Jasné, určite áno. A teraz si povedzme, o koľko potrebujeme výdavky verejného školstva navýšiť. Rozprávame sa naozaj o obrovských, obrovských sumách. To, čo dokážu súkromné školy, je skvelé a často majú naozaj úplne iný rozpočet ako tá bežná, verejná. A to je možno o tom, že školstvo sa ani vo voľbách takmer nikdy nestáva témou. Vždy som z toho prekvapený. Veď to zasahuje takmer každého, či sme rodičia, či nie sme rodičia, babky, dedkovia. Ale o tomto sa rozprávajme.
Áno, keď hovoríme o Fínsku alebo o Švédsku, školstvo je národná priorita na 20 rokov. Rozprávajme sa o tom, že do toho treba liať peniaze. Lejme peniaze aj do štátnych škôl. Ale nie len lejme, ale buďme si vedomí aj toho, na čo konkrétne ich použijeme.
Rád by som povedal jednu dôležitú vec, ktorá ma veľmi mrzí. Teraz sa v rámci tejto debaty hovorí, že štátne školy sú neschopné, ja tam dieťa nedám. Tam nevedia nič naučiť, tam sú deti, ktoré ostatných brzdia.
Ja pracujem s mnohými učiteľmi a učiteľkami verejných škôl a rád by som povedal, že máme množstvo kvalitných verejných škôl, kde robia skutočne dobrú robotu. Dnes vzniká dojem, že kvalitné máme len súkromné školy, a tie verejné, to je čisté zúfalstvo. Ja viem, ako učitelia aj na verejných školách robia a v oveľa ťažších podmienkach. Buďme však féroví a povedzme si, čo dokázali, a oceňme ich. Tieto útoky a dehonestovanie verejného školstva nepovažujem za správne. Takto sa nikam nepohneme.
Zacitujem analytika INESS-u, pána Chovanculiaka, ktorý o tom napísal článok do Denníka N. Nazval to frontálnym útokom na neverejné školy, dokonca to prirovnal ku komunistickej Číne, neviem, či ste to čítali.
Áno.
Povedal, že hrozí zánik značnej časti týchto škôl a že minister práve ohrozil 150 000 detí, z ktorých robí deti druhej kategórie. Čo by ste mu na to povedali?
Ja Roba Chovanculiaka poznám. Máme veľké debaty a každý sme na úplne inom spektre. On je zástancom voľného trhu vo všetkom a my si dlho vysvetľujeme, že voľný trh v školstve je jeden veľký omyl a jedna veľká ilúzia. Voľný trh v školstve vo finále znamená, že bohatí a motivovaní si vyberte školy, chudobní sa niekde uspokojte. Verejné, ale ani súkromné školstvo, vlastne školstvo ako celok by nikdy nemalo sledovať princípy voľného trhu. Má to byť verejná služba, ktorá sceľuje krajinu. Škola je naozaj o nejakom kultúrnom kontexte. Robo Chovanculiak berie školy ako firmy: tu je nejaká firma, tu je nejaká firma, tak spolu súťažte. Ktorá z vás prehrá, zomrie. Vybavené! Takto školstvo fungovať nemá. Školstvo je niečo úplne iné a myslím, že Robo Chovanculiak ako ekonóm to vidí, nazvem to diplomaticky, zle.
Čo sa týka zániku, z ÚHP máme analýzu, z ktorej vyplýva, že polovica súkromných škôl vyberá poplatky do sto eur ročne. Ročne. Nie je dôvod, prečo by mali zaniknúť. Naopak, práve tieto školy by mali povedať, že je to super nápad.
Mne sa fakt nechce obiehať deti, aby prišli k nám do školy. Budem rád, keď dostanem všetky deti, ktoré v tom obvode sú. Mojou povinnosťou a službou tejto krajine je všetkým tým deťom pomôcť, aj tým, že ja si nevyberám len tie, ktoré mi pasujú do nejakého konceptu.
Hovorili ste, že keď sa deti rozdistribuujú a nesegregujú sa iba na jednej škole, to vzdelávanie je oveľa ľahšie – iné je mať v triede tridsať a iné sto percent detí z generačnej chudoby. Máme na Slovensku obce, kde to nie je možné a kde jednoducho bude 100 sto percent takýchto detí. Čo s tým?
Argument, čo s týmito školami, počujem veľmi často. My tu tridsať rokov nič nerobíme. No tak niekde začnime a poďme niečo robiť tam, kde to ide. Ale ani ja nemám čarovný prútik.
Mohli sme robiť kvalitnú reformu školstva v roku 1990, keď na to bol priestor, ale vtedy to nikoho nezaujímalo. Keby sa v deväťdesiatom urobila kvalitná reforma, Slovensko je dnes úplne inde. Dnes robme to, čo sa dá.
Áno, sú už dediny a obce, kde máme naozaj už takmer čisto rómske obyvateľstvo, ale to teraz nemôže byť dôvod, aby sme všetko zakonzervovali a čakali, čo sa bude diať. Tento zákon nie je len o deťoch z generačnej chudoby. Áno, tá je vypuklá, je to vidno, ale aj v Bratislave máte rodičov, ktorí pracujú aj vo fabrikách, v supermarketoch. Som si takmer istý, že nie sú na súkromných školách.
Asi sa zhodneme v tom, že každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Vzdelanie je práve pre ľudí zo strednej a vyššej vrstvy, ktorí sú motivovaní, dôležité. Chcú pre svoje deti to najlepšie, a keď vidia výsledky PISA testov, hrozia sa, že keď dajú dieťa do štátnej alebo do najbližšej školy, že aj ono bude vo výsledkoch na tom horšie. Aj to môže byť motivácia, prečo dávajú deti do súkromných škôl. Nie je toto dôkazom, že jednoducho školstvo zastalo niekde v 80. rokoch? Vôbec ho neinovujeme, výsledky sa neustále zhoršujú... Je asi prirodzené, že rodičia, ktorí si to môžu dovoliť, si za to, aby ich deti mali vzdelanie, chcú priplatiť.
Vyzerá to oprávnene, naozaj každý rodič chce to najlepšie. Mne v jednej diskusii vyčítali, že mám dieťa na súkromnej škole. Áno, mám, u nás v Alme. Ale môj syn má v triede väčšinu detí z generačnej chudoby a to je naozaj náročné. Je to trieda, kde je tých detí najvia.. Veľmi sme zvažovali, čo to s naším synom spraví. Teraz je tam prvý rok a my sa ho vždy pýtame: Je to OK? Ako sa cítiš? On chodí do tej školy rád.
A čo to s ním zatiaľ spravilo, keď to sledujete?
Tým, že má sestru, ktorá vyzerá ako Rómka, no je polovičná Indka, pre neho je to také normálne. Ale naozaj je to možno tým, že takto to má v rodine. Aj o jeho sestre si mnohí vo Zvolene hovoria, že je z vylúčenej lokality, ale ona vždy hovorí, že vyrastala v Spojených štátoch.
Ja tú triedu sledujem a vidím, že vzťahy sú tam dobré. Čo je problém, sú obrovské vzdelávacie rozdiely medzi tými deťmi. Lenže tie vzdelávacie rozdiely by sa dali znížiť, ak by sme naozaj pre deti mali kvalitnú predškolskú výchovu, chodili by do materskej školy a od prvého ročníka by sme sa im venovali. Myslím, že dnes by Yori nastúpil k spolužiakom, pri ktorých by sme tento problém nemali.
My ho máme a ja ho nezakrývam, ale je to zanedbanie tých začiatkov. Zároveň mnohé z týchto detí majú problém s čítaním, ale to je tým, že ony do prvého ročníka nastupovali počas pandémie. Im sa 2 roky venovalo málo času. Tie deti naozaj nemali online vzdelávanie. Ja som to vyčítal aj ministerstvu školstva, ktoré tvrdilo, že zavreté školy nie sú problém, že to tie deti dobehnú. Na vlastnej koži to zažívam aj so svojím synom, že tie deti to dobiehajú už veľmi ťažko, ak to vôbec niekedy dobehnú, a to sa pani učiteľky naozaj veľmi snažia, aby tým deťom pomohli.
Myslím si ale, že ak naozaj spojíme kvalitné predškolské vzdelávanie, nastavíme na to školy, tieto problémy riešiť nebudeme. Vidím školy aj v zahraničí, kde to funguje. Len to poďme konečne robiť! Nehovorme, že potrebujeme lepšie analýzy, potrebujeme 100 pracovných skupín, hlavne aby sme to odložili o ďalších 20 rokov. My tu potom v roku 2045 budeme spolu sedieť a diskutovať o tom istom: Čo s tými deťmi? Ako im ideme pomôcť?
Už ste spomínali, že samosprávy pristupujú k vytváraniu školských obvodov dosť kreatívne. Ale v tomto nie sme unikát. V Spojených štátoch amerických fungujú podobne kreatívne – keď sú tam nejaké černošské getá, nejako nelogicky sa vytvorí obvod, kde spadajú naozaj len deti z vylúčených komunít. To sa jednoducho deje. Váš príbeh zo Zvolena je unikátny, pretože vám sa veľmi prekvapivo podarilo, že zastupiteľstvo zmenilo školské obvody a desegregovalo práve školské obvody. Ako je možné, že sa to tam podarilo? Čím to je?
Nechcem špekulovať.
Lebo to je nepopulárny krok.
Je to veľmi nepopulárny krok. Jedna vec je, že aj keď sa o tom rozprávam s poslancami parlamentu, ale aj na obecných zastupiteľstvách, málo ľudí rozumie tomu, ako sa vlastne tvorí školský obvod a čo všetko to vlastne zahŕňa. Ono to je naozaj veda.
Mesto Zvolen sa rozhodlo do toho ísť, hoci je to nepopulárne, ale myslím, že o 10 rokov, keď sa budeme rozprávať, povieme si, že to bol najlepší krok, aký mohlo spraviť.
Poviem príklad. Školy, ktoré dostali deti zo sociálne vylúčených komunít a ktoré ich pôvodne mali máličko, na začiatku z toho asi naozaj neboli nadšené. Ani naše vzťahy neboli úplne ideálne. Ale po dvoch rokoch máme s tými školami veľmi korektnú spoluprácu. Zrazu sa nerozprávame o tom, ako sa tých detí zbaviť, ale ako im pomôcť. Ako docieliť to, aby malo každé dieťa vo Zvolene kvalitné vzdelanie. Mesto Zvolen naozaj ukazuje, že toto je tá cesta. Nebolo to o tom, že poďme sa na to pripravovať ďalších 10 rokov. Na začiatku tam prišlo pár detí a prišli len deti do prvých ročníkov, to nebola až taká veľká revolúcia. Podľa mňa to bol prvý krok. My sa dnes s tými riaditeľkami a riaditeľmi naozaj kultivovane rozprávame, ako ideme každému dieťaťu pomôcť. Vymieňame si skúsenosti a myslím, že o 2 až 3 roky budeme niekde úplne inde. Ale Zvolen je v tomto naozaj jeden z mála príkladov a za to si mesto a vedenie mesta Zvolen naozaj zaslúži veľké ocenenie.
To je teda pán Maňka.
To je pán primátor Maňka, viceprimátor Ľubomír Zdút - Šťastný, ktorý dokonca má deti v našej škole. Mnohí mu vyčítali, že to robí pre to, že tam má vlastné deti, ale málokto dodá, že jeho syn, ktorý je teraz ôsmak, tam bol počas éry, keď tú školu volali cigánska.
Dôležité je povedať aj to, že on tam tie deti dal vtedy, keď nepatrili do toho školského obvodu. Sú tam iní poslanci, nebudem menovať strany, ktorí si prehlásili pobyt, aby mohli mať deti v inej škole, aby sa nemuseli stretávať s deťmi z generačnej chudoby.
O týchto ľuďoch hovorme. Toto sú príklady politikov, ktorí ukazujú, že áno, ja tam mám dieťa, ja chcem, aby sa vzdelávalo tak, že tam budú aj iné deti. Bol by som rád, keby sme na Slovensku týchto príkladov mali viac a nie aby sme tu bojovali za to, že nechceme zmenu školských obvodov, nechceme žiadne zmeny Súkromné a cirkevné školy vedia podľa mňa výrazne pomôcť tejto krajine a teraz máme šancu to ukázať.
Ako si myslíte, že sa to Tomášovi Druckerovi podarí presadiť? Mnohí ministri majú deti v súkromných školách. Aj množstvo politikov z rôznych strán, nielen koaličných, ale aj opozičných. Sú to jednoducho majetnejší ľudia a majú deti v súkromných školách. Predpokladám, že lobbing súkromných škôl na zákonodarcov, ktorí o tom budú rozhodovať, bude dosť veľký. Podarí sa to Tomášovi Druckerovi, ktorý má mimochodom takisto deti v súkromných školách?
Áno, on má tiež dieťa v súkromnej škole. Napriek tomu do toho ide.
Ale povedzme si úprimne, on si bude vedieť platiť školné, aj keď sa zvýši.
Jasné.
Ale teda dokáže to Tomáš Drucker presadiť? V ére politikov, z ktorých všetci majú deti v súkromných školách?
Priznám sa, že na jeseň budem s napätím sledovať, kto bude ako hlasovať. Nie len vládnu koalíciu, ale aj opozíciu. Lebo my tu všetci veľmi radi rozprávame o inklúzii. Keď dávam statusy na sociálne siete, všetci mi to lajkujú: Super, ty máš syna s tými rómskymi deťmi, je to krásne, ale veľmi ťažké.
Zrazu mi časť tých ľudí píše správy, z ktorých som zhrozený. Píšu mi, že ty to od nás nemôžeš chcieť. Veď naše deti budú brzdené tými druhými!
A toto je ten problém. Ak rozdeľujeme deti na naše a tie druhé, máme obrovský problém. Ak toto učíme deti v školách, máme obrovský problém. Ja nechcem počúvať o našich a iných deťoch. Sú to deti, ktoré sa narodili v tejto krajine, a my poďme spraviť všetko pre to, aby sme im pomohli všetkým. Deťom z generačnej chudoby, s telesným znevýhodnením, s rôznymi inými špecifickými potrebami. Toto potrebujeme robiť.
Či sa to Tomášovi Druckerovi podarí? Robí veľký pokus, v ktorom budú politici a političky ukazovať, nakoľko je pre nich inklúzia dôležitá a nakoľko končí vo chvíli, keď sa to týka ich vlastného dieťaťa. Ja by som chcel, aby moje dieťa naozaj vyrastalo v rozmanitej spoločnosti, s rozmanitými deťmi. Nechcem mať skleníkové dieťa, ktoré má možno všetko to najlepšie, ale bude mu chýbať to základné, a to je srdce a ľudskosť. Verím, že Yori raz povie: Viete čo? Rozhodli ste sa dobre, že som vyrastal s takýmito spolužiakmi. Áno, možno tam nemal spolužiakov z majority, to tiež nie je úplne ideálne. Ale my sa teraz nebavíme o tom, že do súkromných a cirkevných škôl zrazu prídu všetko len deti z vylúčených komunít, deti so znevýhodnením, to tiež nie je pravda.
