Sudca Ján Hrubala má 61 rokov, vtedy mal o 30 menej. Ani nevedel, ako sa zaplietol do prvej veľkej kauzy Slovenskej informačnej služby pod vedením Ivana Lexu a jeho námestníka Jaroslava Svečhotu.
V júli 1995 SIS zosnovala policajnú akciu, ktorej výsledkom bola diskreditácia banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža. Vláda Vladimíra Mečiara v tom čase stupňovala konflikt s prezidentom Michalom Kováčom a Baláž sa verejne postavil na jeho stranu.
Tajná služba využila situáciu, keď banskobystrický biskupský úrad predával vzácne umelecké dielo - triptych Klaňanie troch kráľov. Ako kupcu zo Švajčiarska pod menom Thomas Grabner nasadila svojho spolupracovníka.
K fingovanej kúpe diela došlo 14. júla 1995 v Žiari nad Hronom. Cena bola 200-tisíc amerických dolárov.
Peniaze chcel Rímskokatolícky úrad v Banskej Bystrici použiť na splátku úveru za výstavbu kňazského seminára v Badíne. Zasiahla však polícia, ktorá zobrala triptych aj peniaze. Šéfa úradu Jozefa Hrtusa, ktorý predaj vybavoval, zadržali spolu s reštaurátorom. Policajti potom na biskupskom úrade vykonali nezákonnú prehliadku.
Pred akciou SIS vybavovala na Krajskom súde v Banskej Bystrici súdne povolenie na jej monitorovanie. Rozhodoval o ňom sudca Hrubala.
Lexova kauza Triptych má 30 rokov. Dielo bolo rukojemníkom SIS, SNG ho ukryla Čítajte Ako ste sa dostali ku kauze fingovaného predaja triptychu Klaňanie troch kráľov?
Pamätám si, že to bolo v lete a mal som na súde službu. Zavolala mi nejaká osoba z SIS, že mi prinesú návrh na použitie ITP (informačno-technických prostriedkov -pozn. red.).
Aj sa tak stalo. Návrh priniesli a čakali. Opýtal som sa, na čo čakajú. Odpovedali, že to mám podpísať. Oznámil som im, že si najskôr musím pozrieť spis, a poslal som ich preč.
Čo bolo v tom návrhu?
Spisový materiál bol veľmi strohý. Išlo o to, že chceli dokumentovať obchodnú operáciu, v ktorej mal byť predaný obraz. Šéf banskobystrického biskupského úradu Jozef Hrtus rokoval s kupcom zo Švajčiarka menom Thomas Grabner.
Písala tam SIS, prečo sa prípadom zaoberá?
Keď to zjednoduším, tak v tom návrhu sa uvádzalo, že ide o hroznú vec, lebo ten obraz mal byť zapísaný na zozname kultúrnych pamiatok a dispozičné právo s takýmito predmetmi je zo zákona obmedzené.
Keď som to začal preverovať, uvedené dielo som v zozname kultúrnych pamiatok nenašiel. Nasledovala ďalšia debata s príslušníkmi SIS, ktorá bola veľmi zaujímavá.
V čom bola zaujímavá?
Ja som potreboval zadokumentovať, že zásah do súkromia na základe použitia ITP bude legálny, a najmä, že sa dokumentuje protiprávne konanie. Lebo ak konanie nevykazuje znaky protiprávnosti, nie je na zásah do súkromia dôvod.
Konverzácia mohla trvať aj dva dni a oni sa stále nejak vyhovárali. Potom mi zavolal osobne pán Svěchota, zobudil ma ráno o štvrtej. Povedal, že ide o dôležitý národno-štátny záujem, a aby som to povolil.
Odpovedal som, že nie je v mojej kompetencii posudzovať, či ide o národno-štátny záujem, alebo nie. Ja posudzujem legálnosť, proporcionálnosť a legitímny cieľ zásahu do súkromia. Tieto tri veci musia byť splnené podľa štrasburskej poučky (Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu - pozn. red.).
Ako na to Svěchota reagoval?
Trval na tom, že je to nevyhnutné. Keďže mi SIS nevydala dôkaz, že obraz je skutočne zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok, príkaz som nevydal.
Bol to stredoveký obraz, v spise bol aj vyobrazený. Uvedomoval som si, že má vysokú hodnotu, ale patril biskupskému úradu.
Pamätám si, že zdôvodnenie som písal rukou na dvoch alebo troch stranách.
Uviedol som v ňom, že uvedenú obchodnú transakciu nepovažujem za podozrivú. Jednoducho povedané, biskupský úrad mal právo dielo predať. Pracovník SIS, ktorý si pre to prišiel, len prevrátil očami a išiel preč.
Aká bola vaša komunikácia s Jaroslavom Svěchotom?
Budem hovoriť o svojich dojmoch. On veľmi slušne začal, hovoril pokojne a ja som hovoril tiež pokojne. Vysvetľoval som mu, čo potrebujem. On neustále zdôrazňoval národno-štátny záujem, a že ide o veľmi, veľmi dôležitú vec.
Na aroganciu, alebo zvýšený hlas si nespomínam. Spomínam si len, že bol veľmi prekvapený, že nejaký obyčajný sudca nechce vyjsť v ústrety SIS. Dnes sú na to už policajti, aj SIS zvyknutí, že nie vždy urobíme to, čo od nás chcú.
Vtedy ešte neboli mobily. Svěchota vám volal domov na pevnú linku?
Áno. Volal na pevnú linku, ani neviem odkiaľ mal moje číslo. Mobily sme nemali, ale mali sme tzv. pagery (vreckové zariadenie na prijímanie správ - pozn. red.).
Keď ste v tej veci rozhodovali, nemali ste strach?
Pamätám si, že som po telefonáte so Svěchotom zobudil manželku a povedal som jej v hrubých rysoch, čo sa stalo. Celá tá akcia sa mi zdala byť veľmi podozrivá. Mal som primeranú mieru obáv - pokojne to môžeme nazvať strachom.
To ale sudcovi nemôže brániť v tom, aby konal svojbytne. Pri výkone povolania sudcu nesmie strach zohrávať žiadnu rolu.
Spozorovali ste neskôr niečo, čo by sa dalo považovať za podozrivé aktivity proti vašej osobe?
Nie.
Hovorili ste, že predaj obrazu ste nevyhodnotili ako podozrivý. Pochybné boli iné okolnosti na strane SIS.
Už vtedy som tušil, že ten kupec menom Thomas Grabner je podozrivá osoba. Mal to byť zberateľ - solventný človek. SIS o ňom však viedla informácie, ktoré v tom čase bolo veľni náročné zisťovať operatívnym spôsobom - ako keby o ňom vedela všetko.
Neskôr vyšlo najavo, že to nebol žiaden Thomas Grabner zo Švajčiarska, ale išlo o spolupracovníka SIS. Zároveň tam nebola zmienka o tom, ako sa SIS o predaji obrazu vôbec dozvedela.
Od Hrtúsa to asi nebolo a zrejme ani od pána biskupa Baláža. Navyše som sa dozvedel, že napriek tomu, že som súhlas na použitie ITP nevydal, akcia bola dokumentovaná.
Ako ste sa o tom dozvedeli?
Nespomínam si na to presne, ale viem, že sa tomu venovali novinári. Boli medializované informácie, že nejaké biele dodávkové vozidlo bolo pri tej akcii a zaznamenávalo ju. Nevedel som, či je to pravda.
Oni mohli nasadiť sledovanie, lebo na to stačil príkaz prokurátora. Ak to chceli dokumentovať a snímať na kameru, museli mať súhlas sudcu. Tak som požiadal predsedu súdu o zbavenie mlčanlivosti a podal som trestné oznámenie, aby to polícia preverila.
Keďže som bol zbavený mlčanlivosti, môžem aj teraz o tých veciach hovoriť.
Mohol súhlas na sledovanie predaja triptychu vydať nejaký iný sudca po tom ako ste to vy odmietli?
Ja som bol príslušný sudca. Malo sa to udiať v Kremnici a preto bol príslušný náš súd.
Viete ako skončilo vyšetrovanie toho trestného oznámenia?
Myslím si, že to vtedy išlo dostratena. Nebol tam nikto obvinený. Ak by bol, asi by som to zaregistroval.
Bolo to síce ešte pred únosom Michala Kováča mladšieho, ale vnímali ste už vtedy, že SIS pod vedením Ivana Lexu fungovala neštandardne?
Ako človek som sa vždy zaujímal o spoločenské dianie.
Ale absolútne neprenášam svoje pocity do práce. Vnímal som diskreditačnú kampaň voči prezidentovi Kováčovi a vnímal som aj to, že na jeho stranu sa postavil pán biskup Baláž. U mňa to však nesmelo zohrať žiadnu úlohu a verím si, že ani nezohralo.
Sudca nie je totálna tabula rasa. Každý máme svoj background a svoje videnie sveta. Ale vnímanie politickej situácie, toho, čo prezentujú médiá, také, alebo onaké tlaky, sudca pri rozhodovaní musí dať všetko bokom.
Znamená to, že vôbec som ten návrh nezamietol preto, lebo by som vnímal SIS ako nejakú podozrivú organizáciu. Ak by bol dôvod na dokumentovanie tej operácie, bez ohľadu na to, čo si o SIS myslím, by som ten súhlas dal. Ale oni neuniesli dôkazné bremeno.
Pred kauzou triptych ste už ako sudca rozhodovali o nejakých návrhoch od SIS?
Mám pocit, že toto bola prvá žiadosť od SIS, o ktorej som rozhodoval. Krátko na to som zo súdu odišiel, takže asi aj posledná. Ale negarantujem to, lebo si všetko už nemusím presne pamätať.
Čo hovoríte s odstupom času na to, že bývalý šéf SIS Ivan Lexa bol doteraz vo všetkých kauzách oslobodený, a prípad únosu prezidentovho syna sa zatiaľ na súde ani nepodarilo otvoriť?
To nebudem hodnotiť. Treba sa pýtať tých sudcov, ktorí v tých kauzách rozhodovali, alebo rozhodujú. Akými metódami vtedy SIS pracovala, si viete vyhodnotiť vy, aj ja.
Spomínate si pri kauze triptych ešte na niečo, o čom sme nehovorili?
Neviem si spomenúť na viac podrobností. Ale išlo o zaujímavú vec, ktorá mi zostala v pamäti. Teraz tu mám otvorených päť spisov. O tri roky si na tie prípady nebudem pamätať, možno len základné veci. Ale niektoré kauzy sú výnimočné a toto bola jedna z nich.
Čím bola pre vás taká výnimočná?
Tým, že išlo o SIS. A že SIS ako štátny orgán bola prekvapená z toho, ako som rozhodol.
Sudca Ján Hrubala
- narodil sa 26. januára 1964 v Leviciach,
- absolvoval Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach,
- v roku 1988 nastúpil na Okresný súd v Banskej Bystrici,
- v roku 1993 prešiel na banskobystrický Krajský súd, kde bol aj podpredsedom pre trestný úsek,
- v roku 1995 ho zvolili za šéfa Združenia sudcov Slovenska,
- v roku 1996 prešiel do advokácie,
- v roku 2005 nastúpil na špeciálny súd a v roku 2020 sa stal jeho predsedom,
- z funkcie predsedu odstúpil v máji minulého roka, ale súdi ďalej.
