Národné obranné sily áno, ale nie s obrazom, aký mu dali politici. V relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou sa generál Macko pozastavil nad spôsobom, ako sa prezentuje výcvik, z ktorého si politici urobili "letný tábor" so samoprezentáciou. Podľa Macka ide o "vyhodené peniaze".
Generál vo výslužbe pripomína, že nespochybňuje myšlienku národných obranných síl - ešusy, budíčky o 5.30 či bojové maskovanie však neprinášajú reálny obraz toho, čo má taktická príprava priniesť a podľa neho by časť uchádzačov o výcvik mohla dokonca odradiť.
Zvlášť prezidentovi je zrejme kalašnikov tak trochu nanič: "Zručnosti na to, že vie strieľať zo samopalu, sú mu ako prezidentovi skoro nanič, naposledy som videl prezidenta so samopalom v ruke, keď som bol dieťa - to bol prezident Allende -keď generál Pinochet vykonal ústavný prevrat v Čile a prezident zomrel so zbraňou v ruke v prezidentskom paláci."
Trojica politikov zároveň v minulosti prezentovala kontroverzné výroky typické pre prokremeľskú propagandu. Čo robiť, keď sa na výcvik prihlásia ľudia s príklonom k extrémistickým myšlienkam či bez schopnosti odlíšiť obeť od agresora?
Dvojtýždňový výcvik na odhalenie nemusí stačiť, generál by ale v takom prípade zasiahol a radikálov na výcvik nepustil a tak by mal postupovať každý veliteľ: "Pokiaľ je profesionálny, tak týchto ľudí starostlivo sleduje a pokiaľ zbadá, že sú tam nejaké náznaky, mal by okamžite reagovať a mal by iniciovať ich vylúčenie z takéhoto výcviku."
Pavel Macko reaguje aj na rozhodnutie Donalda Trumpa, ktorý stráca trpezlivosť s Vladimirom Putinom a je ochotný poslať na Ukrajinu Patrioty. Generál zároveň opisuje, ako vojna odsúva tanky a mení svoj doterajší obraz.
v ARÉNE s Pavlom Mackom zaznelo:
- prečo politici urobili z výcviku letný tábor
- čo sa majú účastníci naučiť
- či vyzerá príprava inak ako v starých filmoch
- prečo sú národné obranné sily dôležité a ako vyzerajú v zahraničí
- čo prinesie hnev Donalda Trumpa na ruského prezidenta
- ako sa technicky zmenila vojna na Ukrajine
Čo si vy osobne hovoríte, keď vidíte videá, ako Peter Pellegrini behá, ako je z ešusu a zároveň vidíme bojovými farbami pomaľovaného ministra Kaliňáka?
Mám zmiešané pocity. Potrebujeme zálohy, pretože sme skončili v roku 2005 povinnú vojenskú službu a neprodukovali sme zálohy. Tých záloh potrebujeme desaťtisíce.
Profesionálna armáda dokáže plniť len niektoré základné úlohy, ale na prípadné rozvinutie do veľkého krízového stavu alebo na prípravu na prípadnú hrozbu vojnového konfliktu by potrebovala niekoľko desaťtisíc vojakov a tých môžete povolať buď ako "záložákov", to znamená, sú to ľudia, ktorí prešli nejakým výcvikom, majú základné bojové zručnosti a po povolaní ich viete len zaradiť do nejakého zdokonaľovacieho výcviku.
Alebo by prišli ľudia úplne z civilu, ktorí by najprv museli ísť na odvod a potom by boli zaradení do nejakého výcviku. Všetky simulácie, všetky cvičenia, to by trvalo viac ako 180 dní a to je nereálne.
Dnes reálne muži, ktorí majú okolo 45 rokov a menej, na vojne nikdy neboli, nemajú výcvik, nemajú tú skúsenosť a v zásade ani vo svete tá situácia nebola taká, že by sa na to nejako museli pripravovať. Na čo sa vlastne ideme pripraviť a ako tá príprava vyzerá? Majú dva týždne behať, skúšať samopal a chodiť s buzolou po lese? Nechcem to bagatelizovať, len ilustrovať.
Pozerám sa na to so skepsou. Je dobré, že sa o toto zaujímajú ústavní činitelia, tak sa upriamuje pozornosť aj týmto smerom, že môžeme a potrebujeme pripravovať zálohy. Tí istí politici však odrádzali občanov od toho, aby sa starali o svoju krajinu, strašili občanov, že budú povolaní a poslaní na vojnu.
Poslanec Glück tam dnes cvičí, pritom písomne odoprel službu. Keď sa na to pozriem, z marketingového hľadiska sa to dalo urobiť inak.
Ústavní činiteia tam mohli prísť, vypočuť si na začiatku aj tých uchádzačov o výcvik, aj tých inštruktorov, že aké majú očakávania, potom ich mohli priebežne navštevovať a na konci po vyradení z toho výcviku sa ich mohli spýtať na ich dojmy, zhodnotiť to.
To by bolo na mieste aj pre takúto úroveň štátnych činiteľov, predstaviteľov, pretože oni zo zákona nemôžu byť povolaní.
Ten papier, ktorý podpísal pán prezident, nemá žiadnu právnu silu, pretože on zo zákona nemôže byť povolaný ako radový vojak.
Prezident na výcviku. Kto komu velí?
Ako to môže vôbec potom vyzerať v praxi, keď prezident hovorí, že sa teda podriadi všetkým tým príkazom. Má šancu zažiť situáciu, že ho niekto v úvodzovkách bude buzerovať za to, že nerobí dobré "brušáky", zhyby alebo škaredo behá?
Reálne asi nie. Samozrejme, že ho vedia inštruktori opraviť. Ale primárny záujem je vycvičiť toho človeka, dať mu základné inštrukcie a dosiahnuť to, aby získal nejaké zručnosti. A teraz prídem k tej reálnej veci. Dva týždne je veľmi krátky výcvik. Lebo ten pôvodný výcvik, napríklad v dobrovoľnej vojenskej príprave, bol 13 týždňov. A vycházalo to z toho, že čo všetko ten vojak musí zvládnuť.
Keď sme mali povinnú službu, takzvaný prijímač, ten úplne základný orientačný výcvik bol 5 týždňov. Keď sme to skrátili na 2 týždne, ja by som to ani nenazval výcvikom, aj napriek tomu, že niečo cvičia, ale je to skôr len základná orientácia.
Tí ľudia dostanú nejakú orientáciu, čo všetko by prípadná vojenčina pre nich obnášala v prípade, že by sa situácia zhoršila. Títo ľudia by už mohli byť povolaní, lebo už sú vlastne odvedení, podpísali aj záväzok, ale museli by byť docvičení. Zďaleka nebudú môcť o sebe hovoriť, že sú to vojaci. Teraz tie národné obranné sily majú jeden pozitívny efekt a jeden negatívny.
Pozitívny je v tom, že sa zlučujú tie predchádzajúce modely, či už dobrovoľnej vojenskej prípravy, alebo tzv. aktívnych záloh do jedného konceptu. Človek si môže vybrať mieru zaviazanosti voči štátu od toho, že bude vo všeobecných braných zálohách, kde absolvuje len tento 14-dňový výcvik, ale už je vlastne odvedený a už je zaviazaný, že je teda zálohou a v prípade potreby bude povolaný do služby.
Alebo si môže vybrať pohotovostné zálohy alebo operačné zálohy, kde ten výcvik je 20 dní plus 10 dní majú pohotovosť a ktorý je potom aj nejakým spôsobom financovaný a majú pravidelný udržiavací výcvik.
Toto je dobré, že sa to otvorilo aj civilom, lebo doteraz sa napríklad do aktívnych záloh mohli dať len vyslúžilí vojaci, alebo vojaci, ktorí už absolvovali povinnú vojenskú službu, ktorú ale vlastne teraz už 20 rokov nevykonávame.
A čo je teda negatívne?
Negatívne je, že sme to nazvali Národné obranné sily. Je to trošku odborná vec, ale je to dôležité povedať. Reálne vytvárame len nejakú množinu, nejaký "bazén" ľudí, kde máme jednotlivcov, ale reálne sily z toho nie sú vytvorené. Pretože také modely ako v Česku alebo v iných krajinách vytvárajú aj tzv. organické jednotky.
To znamená, máte svoju rotu. Nielen raz sa tam stretnete na tom výcviku a potom neviete, že kam vás povolajú a zaradia, ale máte svoju rotu, poznáte sa navzájom, môžete si veriť, stretávate sa na pravidelných cvičeniach a to z vás robí tú partiu.
Toto má význam aj preto, že pokiaľ hovoríme najmä o tej časti, čo boli aktívne zálohy, to je o tom, že potrebujete vstave bezpečnosti, v mieri možno dve jednotky niečoho, nejakej špecializácie, ale máte aj technikov, materiál pripravený napríklad pre 5 rôt.
Ale držíte v mieri len dve, lebo nemáte pre nich dosť práce, ale v prípade krízy viete už tých vycvičených rovno povolať. Oni prídu, zoberú si svoju techniku a môžu začať fungovať.
Letný kemp v zelenom
Na výcviku máme poslancov Národnej rady, máme tam mladých Smerákov, ktorých sme videli na rôznych ich mládežníckych videách a podobne. To, čo sme videli v teréne, je perspektívne z nich zložená jedna rota?
Určite nie. A mám s tou prezentáciou problém. Takým spôsobom, akým to teraz propagujú, to začína nadobúdať dojem nejakého letného kempu alebo letnej farmy, letného tábora, ktorý vlastne ešte zaplatí štát a nie serióznej prípravy na obranu vlasti a ešte navyše, keď do toho prezident Slovenskej republiky v reakcii na iného politika povie, že my sme sem neprišli na to, aby sme bojovali.
To je zlé aj z marketingového hľadiska, lebo to mal povedať inak. My nechceme bojovať, ale pre prípad, že by bola taká potreba, sa chceme pripraviť. Ale v každom prípade, títo poslanci, minister alebo prezident Slovenskej republiky majú úplne iné ústavné postavenie.
Čo bude robiť taký prezident v prípade, že by sa naozaj stala nejaká situácia? Čo sa stane, čo bude úlohou najvyššieho veliteľa ozbrojených síl Slovenskej republiky? Špeciálne on asi nebude používať metódy, ktoré sa naučil práve v tomto letnom kempe.
Nič. Sú to vyhodené peniaze, ktoré degradujú tento výcvik. V skutočnosti je to o tom, že prezident Slovenskej republike je stále najvyšší ústavný činiteľ, je hlavný veliteľ ozbrojených síl, ale nie v zmysle, že by robil vojensko-odborné velenie, ale on je hlavný veliteľ z hľadiska autority.
Autority, ktorá vymenúva náčelníka generálneho štábu, ktorá vyhlasuje mobilizáciu na návrh vlády so súhlasom parlamentu, ktorá robí ďalšie úkony a schvaľuje tie vojenské operačné plány a použitie ozbrojených síl. A to je jej úloha.
To znamená, pre takéhoto ústavného činiteľa by bolo na mieste, keby prišiel na komplexný nácvik generálneho štábu alebo na komplexné cvičenie krízového manažmentu štátu, kde by cvičili dokonca aj tie ostatné rezorty, to je ten ústredný krízový štáb a zároveň ozbrojené zložky. A on by vlastne vtedy, ako ten riadiaci dozeral, alebo sa snažil vniknúť do tohto výcviku, získaval by tie štátnické skúsenosti.
Zručnosti na to, že vie strieľať zo samopalu, mu ako prezidentovi sú skoro nanič. Naposledy som videl prezidenta so samopalom v ruke ešte ako dieťa - to bol prezident Allende - keď generál Pinochet vykonal ústavný prevrat v Čile a prezident zomrel so zbraňou v ruke v prezidentskom paláci.
My by sme mali budovať náš systém obrany a bezpečnosti tak, aby sme mali dostatočne vycvičenú a pripravenú armádu, aby sme mali pripravené zálohy, ktoré vieme povolať, ktoré dokážu chrániť teritórium, lebo na obranu krajiny nám prídu aj spojenci na pomoc.
A tá profesionálna časť armády sa čiastočne zintegruje s nimi a bude sa venovať hlavnej bojovej činnosti, alebo príprave na ňu, na to odradzovanie, s tým, že zvyšní vojaci, ktorí budú povolaní, budú plniť úlohy teritoriálneho vojska. Lebo toto za nás spojenci riešiť nebudú a budú chrániť naše územie, kritickú infraštruktúru a ďalšie veci.
Vojenčina ako zo starého či nového filmu?
To zrejme znamená, v prípade krízy by strážili nemocnicu, riešili nejaký rozvoz potravín alebo niečo podobné. Čo sa človek môže naučiť za dva týždne? A ako sa to líši od rozprávaných príbehov o „pochodovaní po buzeráku“, o skladaní košieľ do "komínkov" a podobne? Čiže ako dnes vyzerá moderná príprava v rámci národných obranných síl v porovnaní s tým, čo zažili naši otcovia a dedovia?
Oni boli dva roky na vojne alebo rok, potom to bolo 6 mesiacov. To sa nedá nahradiť dvomi týždňami. To každý, aj laik, pochopí, že je to niečo nereálne. To znamená, ak máte len dva týždne, tak vy sa nemôžte venovať nejakému naozaj veľkému zdokonaľovaniu fyzickej zdatnosti.
Zdokonaľovaniu fyzickej zdatnosti by som rozumela, samozrejme, to je zásadná vec, ale pochodovanie a tieto činnosti, ktoré sa nám javili ako smiešne, to dnes ešte funguje?
Pochodovanie stále funguje, to má viacero aj psychologických aspektov, je to udržovanie toho kolektívu, ale nemôže to byť v takomto krátkom výcviku to hlavné. Oni sa naučia ten základný postoj vojaka, naučia sa základný pochodový krok a zaradenie sa do tvaru, vytvorenie toho tvaru na nástup, ale to nesmie byť viacej, pretože za tie dva týždne sa potrebujú zorientovať.
Musia sa naučiť hierarchiu v armáde, úplne elementárne základy taktiky a používať zbraň, strieľajú na streľnici. Nestrieľajú ešte v teréne.
Čiže práca so zbraňou, pohyb v teréne, pohyb vo dvojici alebo v skupinkách a súčinnosť v týchto skupinkách, základy spojovacej prípravy, topografie, to znamená, aby sa vedeli orientovať, či už pomocou moderných prostriedkov alebo improvizovaných prostriedkov.
To stále funguje s mapami bez mobilov, bez nejakej techniky?
To stále funguje, vidíte to na Ukrajine, niekde padne bomba, vyradí vám vežu a nemáte žiadny signál. Musíte sa zorientovať, musíte mať tie základné schopnosti prežiť v tom teréne.
Sú tam teda ešte stále prítomné aj tie veci, ktoré sme v minulosti považovali za smiešne a prežité? Alebo už sa to nejakým spôsobom vytratilo a ide o naozaj modernú prípravu?
Vždy tam ostane tam disciplína, lebo vojenstvo je o kolektíve. To je tímová hra alebo tímová práca. Tam jednotlivci nemajú miesto, jednotlivci to väčšinou pokazia alebo ohrozia buď seba v tom lepšom prípade a v tom horšom aj všetkých ostatných. Preto tá schopnosť podriadiť sa, tá „buzerácia“ má svoje miesto, lebo to buduje vašu psychickú odolnosť a tú schopnosť vnímať, že sa musíte v niektorých veciach podriadiť. A v tomto prípade teda aj ten najvyšší ústavný činiteľ.
No, ja sa vám priznám, že mi stále hlavou beží film Tankový prapor alebo Čierni baróni a podobne...
Dúfam, že už nie sme až tak ďaleko, lebo tam už to bola tá buzerácia vrátane toho kriku, ale skrátka určitý režim tam musí byť, určitá miera disciplíny tam musí byť. A naopak, keď vidím teraz, že ako v hlúčikoch tam títo cvičenci, lebo oni to zverejňujú...
Veď si zoberte tak polovicu času, títo ľudia trávia pred kamerami a na sociálnych sieťach, to si neviem predstaviť, že by v normálnom výcviku bolo alebo že ten ďalší turnus, ktorý bude po nich, že to takto bude fungovať.
Ja si myslím, a to z hľadiska aj prípravy na operačnú bezpečnosť, že by bolo namieste im tie mobily zobrať, skrátka nemať ich vôbec. Pretože moja skúsenosť z bojovej operácie bola, že cez sieťových operátorov si Taliban vyhľadával rodiny britských vojakov a tým, že žije veľa Pakistancov alebo ľudí, ktorí majú pôvod z Afganistanu, z Pakistanu v Británii, tak týmto vojakom posielali výhražné SMS-ky.
Alebo napríklad západné spravodajské služby, aj ukrajinské služby vedeli celkom dobre odhadnúť nástup ruskej ofenzívy 24. februára 2022. Práve z toho dôvodu, že dokázali si z tých otvorených zdrojov a z tejto bežnej mobilnej komunikácie vy vidíte, kde sa komunikuje, vy viete veľmi veľa vecí vysledovať.
Žiaľ, aj to navádzanie dronov práve tam, kde sa takto vojaci a ich simkarty združujú, si vyžiadalo nejeden život. Ale toto celé má ešte jeden veľký rozmer a to sú informácie, ktoré práve títo predstavitelia z aktuálneho výcviku šírili, dezinformácie, podliehanie prokremeľskej propagande. Sám ste spomenuli poslanca Glücka, ktorý podpísal vyhlásenie, aby teda údajne nemusel narukovať na Ukrajinu.
Ale strhol so sebou lavínu 60-tisíc ľudí.
Čo ak narukujú extrémisti?
Na druhej strane sme tu mali vyslovene aj dezinformácie prítomné v prezidentskej kampani, ktoré boli postavené naozaj na obave, aby sa slovenské matky nelúčili so svojimi synmi a neposielali ich do ukrajinskej armády bojovať a podobne. Samotný minister obrany hovoril o tom, že "ten Rus raz odíde". Tak ak máme takéto mentálne nastavenie ľudí, ktorí nám prichádzajú na výcvik, dá sa s tým niečo robiť? Školitelia pracujú aj s tými, ktorí by dokonca mali extrémistické názory?
Toto je, samozrejme, niečo, čo musia títo inštruktori zvládnuť a musia aj rozpoznať, že takíto ľudia sú. To znamená, ak je tu riziko, že berieme z civilu a bez nejakého veľkého preverovania, tak neviem, či dva týždne je zrovna dostatočný čas, ale musia byť na toto pripravení.
Súčasťou tejto prípravy je aj psychologická príprava, je to taká základná orientácia. Niekedy to môžu zachytiť, že títo ľudia majú sklony a že vlastne ich primárnym účelom nie je pomáhať Slovenskej republike, ale získať zadarmo od štátu nejaký ozbrojený výcvik, ktorý majú možno zámysel alebo ideologicky inklinujú ho využiť inak než pre ochranu krajiny.
Ja budem úplne konkrétna. Teraz dostali ocenenie napríklad z organizácie Brat za Brata. Predstavme si, že tam prídu takíto ľudia z organizácie Brat za Brata, pôsobili tu rôzne paramilitárne organizácie, Slovenskí branci alebo ľudia z politickej strany Republika, ktorí majú už za sebou rozsudky o tom, že sú extrémisti. Tak ako sa zachová, povedzme, taký veliteľ, keď vie, že tam má takýchto ľudí? A musí pracovať aj s ich mentálnym nastavením? Čo sa tam bude diať?
Pokiaľ je profesionálny, tak týchto ľudí starostlivo sleduje a pokiaľ zbadá, že sú tam nejaké náznaky, mal by okamžite reagovať a mal by iniciovať ich vylúčenie z takéhoto výcviku. Teraz sa vrátim naspäť k tej otázke, ktorá je komplexná v tom, že tento spôsob komunikácie, tým, ktorí sa dnes zúčastnia toho kurzu, ktorí sa predvádzali predtým, diskredituje celú túto vec.
Aj vaši niektorí vaši kolegovia hovoria, že je to dobré, že čo stále kritizujete týchto ústavných činiteľov a tých politikov, že tam prišli, veď to pomôže zviditeľneniu tej prípravy. Ale podstatné je, že potom koho ten výstup z takéhoto zviditeľnenia osloví. Či osloví práve takýchto extrémistov, či osloví ľudí, ktorí apriori odopierajú alebo odmietajú prítomnosť alebo členstvo Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii.
A vlastne štát si ich ešte platí a potom sú zneužiteľní do politicky motivovanej ozbrojenej skupiny. Toto je aj kontroverzia okolo žandárov, že dá sa to vlastne konkrétnymi politickými silami zneužiť, lebo dochádza k politizácii takých zložiek štátu, ktoré sú apriori apolitické, ktoré nesmú byť politické, ktoré majú chrániť záujem štátu a občana a základné ústavné princípy a nie sa ani vyjadrovať, ani afiliovať s akoukoľvek politickou stranou alebo hnutím. Takže toto riziko tu je.
Napokon, mali sme tu v minulosti snahy vybudovať domobranu, ktorá bola založená na istom politickom princípe a hrozilo, že ľudia s extrémistickými názormi sa potom budú snažiť ten monopol na násilie, ktorý má štát, rozšíriť aj na také tie vlastné rady...
Toto je presne moja obava, preto hovorím, že je to rizikové z toho pohľadu, že keď sa to príliš prehnalo, tak my síce sme to zviditeľnili a je otázka, že kto nám príde do týchto síl, lebo to môže odradiť toho seriózneho občana, ktorý nechce v úvodzovkách robiť „šaškáreň“, ktorý chce naozaj byť pripravený, pokiaľ by sa situácia zhoršovala, aby mohol pomôcť svojej komunite, svojmu okoliu.
Aké zálohy majú naši susedia, európske krajiny? V Izraeli majú povinnú vojenskú službu aj pre ženy.
Európske krajiny majú domobranu, alebo majú národné rezervné sily, alebo majú aktívne zálohy, ktoré sú práve na tých organických jednotkách. Ukrajina má teritoriálne vojská, majú to dokonca pobaltské krajiny. To znamená, tento prvok nám v tom chýba.
Nebál by som sa ísť do toho budovania. Musíme urobiť branné povedomie občanov, aby vôbec vedeli, že tu existujú tie riziká a prečo sa potrebujeme pripraviť. Potrebujeme budovať aj civilnú ochranu a to aj na strane štátu a samospráv, ale aj na strane občana.
A na konci by sme mali mať namiesto žandárov, napríklad by som riešil teritoriálne vojská, kde by boli tí ľudia tak ako v USA Národná garda, alebo v Dánsku Domobrana. Tí ľudia sú pripravení aj na krízový manažment. To znamená, že môžu byť povolaní miestnymi autoritami, že tá miestna rota v danom okrese, keď príde povodeň, alebo nejaká priemyselná havária, iná živelná katastrofa, tak ľudia môžu byť povolaní.
Máte prvý zásobník ľudí, ktorí môžu okamžite prísť, navyše k tým, čo už dnes ozbrojené sily majú, lebo každý veliteľ útvaru v tom svojom okolí, v tej svojej posádke, má autorizáciu na nejaké použitie základných síl a prostriedkov, kde nemusí pýtať rozhodnutie ministra obrany, ani vlády, kde on osobne, priamo v tom regióne, má presne stanovené počty a tí ľudia držia pohotovosť, kde môžu použiť sily a prostriedky na okamžité odstraňovanie následkov.
Škandinávské krajiny majú už povinnú vojenskú službu a majú dokonca univerzálnu pre mužov a ženy. Dokonca ju nikdy ani nezrušili. Keď som slúžil a mal som nórskych vojakov, boli medzi nimi aj záložáci a záklaďáci, muži aj ženy, majú to univerzálne, ale robia výber.
To znamená, že vedia, koľko ľudí potrebujú každý rok povolať, a stavajú to na dobrovoľnom princípe v tom zmysle, že ak je dosť dobrovoľníkov, vystačia si s nimi. Ak nie je, tak potom idú podľa nejakého scenára a povolávajú tých ľudí, aj napriek tomu, že by možno nechceli.
Vo Francúzsku dokonca testovali model plošnej, dobrovoľnej národnej služby. To bola prvá kategória. Škandinávske krajiny majú povinnú službu. Viaceré ďalšie krajiny uvažujú o jej opätovnom zavedení. Napríklad aj Nemecko. Keď som slúžil v Heidelbergu, Nemecko ešte malo povinnú službu. Potom ju na určitý čas zrušilo.
Nemecko dnes opäť uvažuje o zavedení štvormesačnej povinnej služby. Niektoré krajiny sa jej síce zatiaľ vyhýbajú, alebo ju neplánujú obnoviť, no výrazne posilňujú svoje rezervné sily, teda rôzne formy záloh.
V Česku majú napríklad aktívne zálohy. Mám tu aj tabuľku. Poľsko chce mať až 350-tisíc záložákov, čo je obrovské číslo. K tomu má ešte 300-tisíc člennú profesionálnu armádu. Poľsko zároveň buduje dobrovoľné teritoriálne jednotky, národné rezervné sily a silnú regionálnu obranu, ktorá je podopretá výcvikom priamo v regiónoch.
V Česku majú aktívne zálohy v menšom počte a k nim aj všeobecné zálohy. Tie aktívne predstavujú už vycvičených ľudí, ktorí majú konkrétne zaradenie a špecializáciu a sú v prípade potreby povolávaní.
Dokonca aj neutrálne Rakúsko má svoj milicionársky systém, čo je u nich dlhoročná tradícia. Okrem toho majú povinnú vojenskú službu a takto budované rezervy. Maďarsko má svoje rezervy a domobranu.
Ako je to s platením za vojenský výcvik a pohotovosť?
Všetky tieto krajiny budujú rezervy rôznymi spôsobmi. Väčšinou však majú aktívne zálohy, ktoré fungujú ako vojaci na čiastočný úväzok, dostávajú za to plat a pravidelne absolvujú výcvik. Ostatní vo všeobecných zálohách slúžia bezplatne.Slovensko je v tomto unikátne, štát totiž nielenže hradí výcvik aj pre všeobecné zálohy, ale zároveň platí aj samotným záložníkom.
Uvidíme, či sa týmto spôsobom podarí naplniť cieľ, teda vybudovať zásobu 10-tisíc občanov, ktorí budú pripravení v prípade potreby rýchlo nastúpiť do služby v ozbrojených silách.Je síce jasné, že títo ľudia nebudú po krátkom výcviku ideálne pripravení, no dôležité bude, či vôbec vznikne takýto záložný rámec. Záujem o zálohy sa aktuálne zvýšil, uvidíme, či to bude stačiť.
Keď Putin nahnevá Trumpa
Donalda Trump vyjadril svoju nespokojnosť vo vzťahu k ruskému prezidentovi a teraz je už ochotný podporiť Ukrajinu. Na Ukrajinu by mali smerovať aj americké systémy Patriot. Trump zároveň vyhlásil, že dáva Rusku 50 dní na to, aby ukončilo vojnu. Objavili sa tiež správy, že Donald Trump sa údajne pýtal prezidenta Zelenského, či by bol Kyjev schopný zaútočiť na Moskvu, ak by vznikol takýto záujem. Kam sme sa teda v tejto situácii posunuli?
Dostali sme sa teda do situácie, keď mier „dobrým slovom“ už jednoducho nie je možný. Ako odborníci dlhodobo upozorňujeme, že Rusko len zvyšuje svoje požiadavky, svoju agresivitu a apetít. Preto je nevyhnutné pristúpiť k inému prístupu než k takému, ktorý sa snaží Rusko upokojiť ústupkami, lebo to nefunguje.
Ako by to teda mali vnímať tí, ktorých Česi výstižne nazývajú „chcimíři“ a máme ich, samozrejme, aj na Slovensku? Nemali by vnímať tento obrat Donalda Trumpa ako potvrdenie toho, čo sa ukazuje už dlhšie, že ide len o klamlivé zdanie, podľa ktorého Rusi vlastne chcú mier?
Chcimírovia sú jasnou obeťou dlhodobého ruského vplyvu a informačnej vojny, ktorú vedú s pomocou miestnych agentov a bohužiaľ aj dezorientovaných politikov – nielen na Slovensku, ale aj v ďalších európskych krajinách. Rusi si tento vplyv starostlivo budujú už dlhodobo, čo vysvetľuje aj ich aktuálnu reakciu. Boli chvíľu ticho, pretože odmietli všetky rokovania.
No v momente, keď Američania pochopili, že mierovými rokovaniami to nepôjde, začali viac pritlačiť a dali Ukrajincom šancu na prežitie. Vidíme totiž, že aj pri znížených dodávkach zbraní Rusi ešte intenzívnejšie útočia. Preto je potrebné vytvoriť protiváhu. Je jasné, že Rusko neprestane útočiť a neodíde samo, ako hovorí náš minister obrany. Naopak, snaží sa posúvať ďalej.
Prezident Putin to uzavrel slovami, že kam bosá noha ruského vojaka vstúpi, to je naše. Pripomínam, že Rusi už boli na území bývalého Československa aj v NDR, čo korešponduje s ultimátom z decembra 2021. Putin vníma Slovensko, Česko, východné Nemecko aj Poľsko ako svoje. To je pre nás veľmi varovný signál.
Kam teda smerujeme z pohľadu pomoci Ukrajine alebo z pohľadu celkového konfliktu s Ruskom?
Tá pomoc Ukrajine sa teraz dostáva do logickejšieho rámca. Spojené štáty doteraz pomáhali tak, že veci darovali. Trump má svoju agendu a tej sa drží. Hovorí, že sú dve možnosti: buď to, čo je teraz ohlásené, teda že európske krajiny budú kupovať zbrane a posúvať ich Ukrajine. To znamená, že Spojené štáty ich poskytnú, ale nedajú ich zadarmo. Keďže Ukrajina na to nemá zdroje, musia ich zaplatiť iné krajiny.
Spojené štáty majú záujem na globálnej stabilite a bezpečnosti. Sú obchodná krajina, ktorá obchoduje s celým svetom, a majú záujem podporovať svojich spojencov.
Zároveň ale hovoria, že nebudú tolerovať čiernych pasažierov. Povedia teda: dobre, my vám tie zbrane dáme, pretože sú medzi nimi také, aké vy ani nemáte, a Ukrajinci ich potrebujú, ale musíte ich zaplatiť. Európa ich zaplatí, pretože táto vojna sa deje priamo v jej susedstve a je v jej bezpečnostnom záujme, aby Rusko nebolo v tejto agresii úspešné.
A vedeli by Ukrajinci zaútočiť na tú Moskvu?
Ukrajina nie je Rusko. Neplánuje útočiť na centrum Moskvy tak, ako Moskva útočí na centrá ukrajinských miest. Rusi medzitým zmenili taktiku. Kým my máme politiku „na štyri svetové strany“, Rusko vedie „zabíjanie zo štyroch svetových strán“. Aby prelomili protivzdušnú obranu, posielajú stovky dronov, ktoré zoskupujú a útočia nimi koncentrovane z viacerých smerov.
Tie drony majú teraz väčšie bojové hlavice, čo znamená, že spôsobujú väčšie škody. Takže vzniká akási trojica cieľov: ochrániť civilné obyvateľstvo a ekonomiku, udržať sa na bojisku, ale zároveň zasahovať Rusko na vyššej operačnej úrovni.
Tým sa má dosiahnuť, že ruská prevaha sa stane irelevantnou, pretože už ju nebudú vedieť doručiť na front. A ak ju nebudú vedieť doručiť, zároveň budú čeliť hrozbe ekonomických sankcií a to je podľa Donalda Trumpa tá správna kombinácia, ktorá má donútiť Rusko začať rokovať.
Videli sme aj správy o tom, že Rusi postupne sťahujú tanky, čo naznačuje, že sa mení spôsob vedenia bojov. Zároveň sledujeme masívne plošné nálety na hlavné centrá. Ako sa teda mení tento spôsob boja? Smerujeme k elektronickej, vzdušnej forme vojny, ktorá sa už menej týka ľudských síl a vojakov? Alebo ide aj o iné zmeny v spôsobe ruského útočenia?
Je tu viacero aspektov. V každom prípade, z pohľadu Ukrajiny ide o vojnu o prežitie – je to totálna vojna. Z pohľadu Ruska takisto dochádza k maximálnemu nasadeniu síl, pretože ďalším stupňom by už bola len všeobecná mobilizácia. Namiesto toho však napríklad zmobilizovali svoj priemysel.
Dochádza predovšetkým k technologizácii vojny. To sme videli už na začiatku, kde mali Ukrajinci výhodu. Hoci boli technicky aj početne slabším súperom, dokázali napríklad aj zo starších delostreleckých systémov vďaka kvalitnému cieľovaniu, teda určovaniu a vyhodnocovaniu cieľov a aj s využitím prvkov umelej inteligencie, reagovať oveľa rýchlejšie a efektívnejšie ničiť ruskú techniku.
V praxi to znamenalo, že im stačilo menej munície. Následne prišli drony. Od vojenských špeciálnych až po komerčne dostupné a tie dnes plnia prakticky všetky úlohy: zásobovanie logistiky, prieskum bojiska, ale aj fyzické ničenie protivníka a jeho kapacít. Vznikli doslova „killzóny“ teda pásma, cez ktoré je takmer nemožné prejsť s technikou.
Budeme ešte stále vidieť tie zákopy s tými vojakmi, ktorí tam ešte stále v čase nečase sedia, ležia, prebývajú, tie tanky s tými Z-kami a podobne? Alebo to už je naozaj minulosť a tá vojna dnes vyzerá reálne úplne inak a podobá sa skôr, a teraz to nebagatelizujem, tým počítačovým hrám?
Uvidíme kombináciu. To, že je dnes na bojisku menej tankov, je dané tým, že nie je jednoduché tak rýchlo nahrádzať straty. Rusi stratili na bojisku tisíce tankov, Ukrajinci stovky, mali ich podstatne menej, a tiež tisíce kusov techniky. Spolu obidve strany stratili viac ako 10 000 bojových vozidiel. Také množstvo sa nedá rýchlo vyrobiť, aj keby ste chceli.
Medzitým prišli nové taktiky a nové spôsoby vedenia vojny. Dnes napríklad obe strany využívajú čokoľvek. Rusi momentálne útočia v malých jednotkách. To, čo bolo ešte nedávno štandardom, mohutné manévrové operácie, v ktorých pozemné vojská s delostreleckou a raketometnou podporou, a s podporou letectva, vo veľkých formáciách rýchlo prenikali obranou, vyvolávali chaos a narušili zásobovanie, to už dnes neplatí.
Čiastočne preto, že na to jednoducho nemajú dostatok zdrojov. Tanky a ďalšia technika už nie sú k dispozícii v potrebných počtoch. Zmenila sa aj protivzdušná obrana. Existujú teraz veľké systémy schopné ničiť strely s plochou dráhou letu a lietadlá.
Preto Rusi, kým nemali tzv. kĺzavé bomby, vôbec nevedeli efektívne nasadiť svoje taktické letectvo. Teraz, keď tieto bomby majú, môžu ich zhadzovať zo vzdialeností až 70 kilometrov, čo výrazne ovplyvnilo priebeh vojny v minulom roku.
Vidíme pokračujúcu elektronizáciu. Nejde len o vzdušné drony. V Sumskej oblasti sme už videli aj pozemné drony, teda roboty, ktorými ukrajinské jednotky na diaľku vyčistili ruské zákopy. Ukrajinské námorné sily, hoci nemajú reálnu flotilu, dokázali pomocou malej flotily námorných dronov zlikvidovať jednu tretinu obrovskej Čiernomorskej flotily Ruska, a zvyšok donútili stiahnuť sa z Krymu na východné pobrežie Čierneho mora.
To sú zmeny, z ktorých niektoré budú trvalé a budú sa ďalej rozvíjať, a iné sú dočasné spôsobené tým, že táto vojna už trvá príliš dlho a ani jedna strana nemá schopnosť rýchlo obnoviť svoj vojenský potenciál.
