Zatiaľ čo my si doma pustíme vodu z kohútika, ľudia bez domova pri ceste za ňou v lete prekonávajú prekážky, hovorí riaditeľ organizácie Depaul Slovensko JOZEF KÁKOŠ.
"Musia si takéto veci dopredu plánovať - kde sa budú zdržiavať a ako ďaleko vôbec môžu zájsť, aby mali kam ísť na záchod a aby si doplnili vodu do fľaše."
Kákoš vysvetľuje, že aj triezvi ľudia bez domova si v čase horúčav radšej vyberajú posteľ v nízkoprahovej časti nocľahárne, kde prichádzajú aj ľudia pod vplyvom alkoholu, lebo je chladnejšia.
A hoci od januára platí legislatíva, podľa ktorej sú návštevy u všeobecného lekára alebo v prípade chronických chorôb hradené aj dlžníkom na zdravotnom poistení, v praxi sa im stáva, že lekári o zmene nevedia.
Máte v nocľahárni pre ľudí bez domova klimatizáciu?
Priamo v nocľahárni nie. Máme v nej ventilátory a otvárame okná tak, aby vzduch prúdil, aby sme urobili prievan. Naša nocľaháreň sa skladá z dvoch častí, jedna je novšia, zrekonštruovaná v roku 2015, a druhá je staršia, ktorá je viac-menej v pôvodnom stave.
Do novšej časti môžu ísť iba ľudia, ktorí sú triezvi a rozdeľujeme ich do izieb zhruba po desiatich. Staršia časť, tzv. nízkoprahová, je zas jedna hala pre všetkých, aj tých, ktorí sú pod vplyvom alkoholu či drog. Práve táto časť má veľmi vysoký strop, keďže je to bývalá výrobná hala.
V lete sa však stáva, že aj triezvi ľudia radšej chodia na noc práve do tejto staršej časti, aj keď nemusia, lebo je v nej vďaka vysokému stropu príjemnejší vzduch a menej teplo.
Pociťujete nejako, že sú letá čoraz horúcejšie?
Neviem, či to súvisí s nárastom teplôt, ale vnímame, že počas leta mávame badateľne viac ľudí v nocľahárni ako kedysi. Ešte v roku 2010 boli obdobia, keď prišlo na noc 90 ľudí, výnimočne ich bolo 120. Teraz je priemer na jednu noc v lete okolo 150 ľudí a niekedy ich príde 190 - čo sa už blíži k našej kapacite dvesto postelí. V lete v slnečných dňoch pritom býva v nocľahárni menej ľudí ako v zime, keď musíme postele dokladať.
Odhaduje sa, že v Bratislave je okolo 4000 ľudí bez domova, vy máte v nocľahárni zhruba dvesto postelí. Ako zvládate teplé noci, keď sa k vám naraz príde vyspať sa dvesto ľudí?
Pri ľuďoch bez domova je to rizikovejšie, keďže mnohí nepoznajú svoj zdravotný stav, lebo pre dlhy na zdravotnom poistení aj roky neboli u lekára. Aj podľa výskumov v Bratislave má zhruba polovica ľudí na ulici zdravotné problémy a často trpia srdcovo-cievnymi chorobami, my máme aj pacientov s rakovinou v terminálnom štádiu, pre ktorých sú horúčavy veľkou záťažou.
Okrem vetrania teplo u nás zmierňujeme tým, že je tu možnosť hygieny, sprchy, k tomu dostanú všetko potrebné ako uteráky, a môžu si vymeniť aj oblečenie za ľahšie, z priedušnejšieho materiálu.
Pred letom si tiež robíme zásoby plastových fliaš a tie potom ponúkame ľuďom bez domova. Vyzývame ich ráno pri odchode, aby si vzali fľaše so sebou a naplnili si ich ešte u nás. Prípadne máme k dispozícii okrem vody aj sladené nápoje.
Ľuďom v nocľahárni dávate aj stravu - večeru a raňajky. Meníte ich nejako v lete?
Veľmi nie. Na večeru mávame vždy polievku s pečivom a nápojom. Čaj v lete vymeníme za vodu. Na raňajky pripravíme chlieb s nátierkou a v lete ochutenú vodu.
Majú neskôr cez deň ľudia bez domova čo piť a kde si naplniť fľašu?
Čo si možno ľudia s bežným domovom a prácou neuvedomujú, je, že ľudia bez domova musia pre to, aby sa dostali k pitnej vode, vynaložiť oveľa väčšiu námahu, zatiaľ čo my doma iba otočíme kohútikom. Napríklad, kým sa presunú so všetkými vecami k nákupnému centru, kde si môžu napustiť fľašu. Mávajú tiež odsledované, či práve nepracuje esbéeskár, ktorý by ich vyhodil. Stáva sa, že ich z klimatizovaných priestorov obchodných centier posielajú preč.
Ľudia, ktorí bývajú v chatke či v squate, tiež musia kráčať za pitnou vodou aj niekoľko kilometrov, prípadne urobia neformálnu dohodu s benzínkou, aby si u nich mohli raz za čas napustiť vodu. S vodou v kanistroch potom šliapu nazad do chatky.
Ani fontánok nie je v meste veľa a miest v troch denných centrách, kde majú ľudia bez domova prístup k vode aj k strave, je dokopy do 200. Na ulici je pritom v Bratislave podľa prepočtov do tisíc ľudí. Rovnako je to so záchodmi, čo sa môže zdať ako banalita. Verejných záchodov nie je v Bratislave veľa, do kaviarne ako človek bez domova nepôjdete, preto vyhľadávajú nákupné centrá.
Musia si pritom takéto veci dopredu plánovať - kde sa budú zdržiavať a ako ďaleko vôbec môžu zájsť, aby mali kam ísť a záchod a aby si doplnili vodu.
Je teda dobré človeku na ulici v lete ponúknuť fľašu vody?
Ak majú ľudia potrebu pomôcť, čo je skvelé, ideálne je prísť za človekom a pozdraviť ho z diaľky. Nemusíte sa ani priamo pýtať: "Chcete vodu? Chcete jesť?" Pokojne sa spýtajte, čo by mu pomohlo. Ak sa bude chcieť napiť, dá sa ho spýtať, či chce čistú vodu, sladenú, minerálku. Ak máte pri sebe konkrétnu fľašu, môžete sa ho spýtať, či je táto v poriadku.
Je dôležité byť vnímavý aj v tom, že ak náhodou človek našu pomoc odmietne, netreba to brať osobne. Ak chceme pomôcť, je to naša voľba, ale je aj voľbou druhého človeka, či danú pomoc prijme a či ju vôbec potrebuje. Stáva sa totiž, že ľuďom bez domova nosia aj veci, ktoré práve nepotrebujú - napríklad staré oblečenie, ktoré by však museli nosiť v teple so sebou, alebo jedlo, aj keď nie sú hladní.
Niektorí napríklad žiadajú peniaze, lebo si chcú kúpiť cigarety. My potom máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, či chceme takto pomôcť. Môžeme pokojne povedať: "Peniaze vám nedám, ale ak potrebujete niečo nakúpiť alebo priniesť, môžeme nájsť aj takúto cestu." V poriadku je aj len slušne odmietnuť.
Čiže nemáme ľuďom na ulici núkať tričká s krátkym rukávom a pokrývky hlavy? Niekedy totiž vidno ľudí bez domova aj v lete v páperových bundách.
Aj v tomto prípade je najlepšie sa spýtať, čo by im pomohlo. Ale v prípade takýchto ľudí v bundách je evidentné, že sú vonku na ulici dlhšie. Čiže by som možno konverzáciu smeroval k tomu, či potrebuje vodu a jedlo. Pri iných veciach by som kontaktoval terénnu službu. Je tam totiž predpoklad, že o tomto človeku terénna služba vie, je s ním v kontakte, aj mu ponúkli špecifickú pomoc, ale ju napríklad zatiaľ neprijal.
Máte skúsenosti, že ľudia sú ochotní ľuďom bez domova pomôcť?
Z mojich skúseností sú ľudia viac ochotní pomôcť v zime, keď majú obavy, že by niekto mohol zmrznúť. Na to sú vnímavejší a citlivejší, lebo si to vedia lepšie predstaviť.
Leto je obdobie dovoleniek a oddychu a ľudia sú radi, že je teplo. Je však určite namieste, aby sme si všetci uvedomili, že toto obdobie môže byť rizikovým, lebo aj človek so srdcovo-cievnym ochorením môže v horúčave odpadnúť a bez pomoci môže zomrieť.
Ak teda vidím, že niekto leží vonku na slnku a nie je pred ním chránený, je namieste sa pristaviť a osloviť ho, skúsiť sa spýtať, či nepotrebuje pomoc.
Čo ak má človek obavy sa prihovoriť?
Obavy sú úplne v poriadku. Treba vedieť odhadnúť samého seba, ako reagujeme v konkrétnych situáciách. Odporúčam veľmi jednoduchý kontakt. Ľudom na ulici stačí povedať: Dobrý deň, vidím, že tu ležíte, je všetko v poriadku? Potrebujete pomoc? Čo môžem urobiť?
Pokojne to môžete urobiť aj meter a pol od daného človeka a počkať na reakciu. Určite by som sa ho nedotýkal, nepokúšal by som sa ho budiť, kontaktoval by som ho len slovne. Ak napríklad spí, mohol by sa zľaknúť a môže sa cítiť v ohrození, keďže ľudí bez domova zvyknú v spánku okradnúť.
Ak si niekto nie je istý, môže si privolať na pomoc okoloidúceho, vysvetliť mu, že chce osloviť ležiaceho človeka na zemi, nech s ním chvíľu počká, ak by potreboval pomôcť.
Čo ak ležiaci človek nereaguje?
Ak sa dostanete do situácie, že niekto bez reakcie leží na slnku alebo je zjavné, že potrebuje pomoc, je dôležité zavolať zdravotníkov na číslo 155. Oni vyhodnocujú, či vyšlú na miesto sanitku a aj vás budú na linke inštruovať, ako postupovať. Dôležité je ostať na mieste do príchodu sanitky, aby ste prípadne zdravotníkov navigovali, kde sa človek v núdzi nachádza.
Je niečo, čo by vám pri práci s ľuďmi bez domova v lete pomohlo? Môžu ľudia niečo priniesť priamo vám?
Vždy pred letom zbierame okrem fliaš aj opaľovacie krémy, krémy po opaľovaní a šiltovky. Kolegovia terénni pracovníci z našej organizácie potom chodievajú každý deň najmä do Karlovej Vsi, Dúbravky, Lamača, Devínskej Novej Vsi a nosia ich ľuďom podľa plánovaných návštev, ale aj ľuďom bez domova, ktorých stretnú.
Je o ne záujem?
Určite, opaľovacie krémy sú drahé a viacerí ľudia bez domova si uvedomujú riziká slnka a natierajú sa.
V minulosti sa nám už stalo, že sa ľuďom urobili doslova popáleniny po tom, čo zaspali v tieni, ale potom na nich začalo svietiť slnko. Máme útulok aj pre vážne chorých ľudí so srdcovo-cievnymi chorobami aj s rakovinami v terminálnych štádiách. V takých prípadoch sa nám každý rok opakuje, že pacientom horúčavy zhoršia zdravotný stav tak, že potrebujú ísť do nemocnice.
Ľudia bez domova majú pritom vo všeobecnosti sťaženú dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Od januára sa zmenila legislatíva, podľa ktorej sú bežné návštevy u všeobecného lekára alebo v prípade chronických chorôb hradené aj dlžníkom na zdravotnom poistení. Na papieri síce zmena nastala, ale stále ju v praxi nevidíme.
Ako to?
Stále sa stretávame so situáciami, keď lekár odmietne ošetriť pacienta s rakovinou preto, že dlhuje na zdravotnom poistení alebo si za ošetrenie žiada úhradu.
A keď ich upozorníte na zmenu v zákone?
Samozrejme, sú lekári, ktorí už aj v období, keď zmena neplatila, boli ochotní pomôcť. Ale stretávame sa aj s takými, ktorí nás pošlú preč. Buď o tom nevedia, alebo majú obavy, že im úkon poisťovňa nepreplatí a vtedy musíme hľadať iného lekára.
