Vysoké Tatry praskajú vo švíkoch. Zaplnené sú prakticky všetky parkoviská v národnom parku. Zástupy ľudí na vysokohorských chodníkoch majú dĺžku stoviek metrov. Ak sa chcete vybrať do hôr, obrňte sa trpezlivosťou.
Takéto správy nie sú už na Slovensku ničím novým. Podobajú sa preplneným turistickým destináciám vo svete: Benátky, Egypt, Koloseum, ostrovy v Stredomorí či Veľký čínsky múr, všade sa opakujú rovnaké výjavy. S letom prichádza fenomén masového turizmu s plnými plážami, davmi upchávajúcimi historické centrá miest, niekoľkohodinovými radami pred pamiatkami.
Prečo turisti smerujú len na niekoľko vybraných miest, kde sa tiesnia a zažívajú návaly? Potrebujeme vždy iných na to, aby sme mohli prežiť vlastný zážitok? Do akej miery sa na masách ľudí podieľa psychológia davu?
„Cestovanie do preplnených destinácií nie je len o samotnom mieste a zážitkoch, ale aj o tom, že chceme zapadnúť do komunity alebo sa na chvíľu cítiť ako súčasť takzvanej referenčnej skupiny, ktorá si takýto životný štýl môže dovoliť a do ktorej chceme aj my patriť,“ hovorí psychologička BARBARA LÁŠTICOVÁ, riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied. „Alebo nám minimálne ide o to, aby nás takto vnímali iní ľudia. Vypovedá to teda aj o našej sociálnej identite a o tom, ako chceme zapôsobiť na iných.“
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo sa ľudia správajú stádovito,
- či hrá FOMO pri výbere dovolenkovej destinácie významnú úlohu,
- či nám pri cestovaní ide skutočne len o zážitok samotný,
- prečo potrebujeme zdieľať s inými ľuďmi, kde sme boli a čo sme videli,
- či v masovom turizme nestrácame samých seba.
S letom každoročne prichádza fenomén masového turizmu. Patrí toto správanie do oblastí, ktoré skúma psychológia davu?
Psychológia davu v zásade skúma, prečo jednotlivci vo veľkých skupinách často konajú inak, než by konali sami. Sústreďuje sa skôr na masové podujatia a to tie organizované, ale aj spontánne vznikajúce, napríklad demonštrácie, pouličné nepokoje či správanie fanúšikov počas futbalových zápasov.
Masový turizmus sa v psychológii skúma skôr v rámci environmentálnej psychológie, kognitívnej psychológie. V prestížnom vydavateľstve Routledge nedávno vyšla aj príručka sociálnej psychológie turizmu.
Čoho sa týkajú výskumy v tejto oblasti?
Napríklad sa zaujímajú o to, aké sú motivácie k cestovaniu, ako prebiehajú interakcie medzi turistami a domácim obyvateľstvom a kultúrou. Ale aj o to, aký je dopad masového turizmu na psychiku obyvateľov turistických lokalít, ktoré sú niekedy doslova zaplavené davmi turistov, takisto aj na možnú stratu identity týchto miest.
Barbara Lášticová. (zdroj: Jozef Jakubčo)Odkedy sa znalci zaoberajú psychológiou davu?
Psychológii davu sa začala venovať pozornosť koncom 19. a začiatkom 20. storočia, predovšetkým vďaka francúzskemu sociálnemu vedcovi Gustavovi Le Bonovi, ale aj Sigmundovi Freudovi, ktorí tvrdili, že dav môže spôsobiť stratu racionality jednotlivca a zvýšiť jeho sugestibilitu. V literatúre sa hovorilo najmä o takzvanej deindividuácii, teda strate individuality v dave, ktorá vedie k jeho deštruktívnemu správaniu. Davy a ľudia v nich sa teda zvykli skôr patologizovať.
Neskôr sa začalo uvažovať aj o tom, že v davoch sa utvára istá sociálna identita, ktorá so sebou nesie určité sociálne normy, podľa ktorých sa ľudia následne správajú. Zároveň sa čoraz viac upozorňovalo na to, že davové správanie nemusí byť iracionálne.
Nie je žiaden balkón lásky ani prešporský Robinson. Len naivní turisti, ktorí platia Čítajte Pri pohľade na masy futbalových ultras, ktorí sa bijú za klub, ktorého nakúpení hráči nemajú nič spoločné s ich mestom, alebo na turistov plniacich centrá exponovaných miest natoľko, že sa v nich nedá bývať, asi laikovi príde na um práve niečo ako iracionalita, nie?
Naopak, môže ísť o zmysluplný a zároveň aj veľmi variabilný prejav identity. Napríklad keď sa protestujúci odrazu kolektívne vymedzujú - ako „my” - voči zasahujúcej polícii - „oni“. Alebo ak sa dav futbalových fanúšikov, ktorí predtým reprezentovali súperiace kluby, začne správať solidárne, vznikne teda jedno spoločné „my“, napríklad keď niekomu príde počas zápasu zle.
V sociálnej psychológii sa predovšetkým vďaka práci britského sociálneho psychológa Stevea Reichera a jeho kolegov a kolegýň začalo poukazovať na to, že jednotlivec nemusí byť nevyhnutne psychologicky nadradený skupine, a že davy sa nemusia správať len deštruktívne, ale aj konštruktívne. Napríklad v prípade pokojných občianskych protestov za ľudské práva, ako bol nedávny Pride v Bratislave či Budapešti.
Čo zistili výskumy o psychológii davu? Zmenili sme sa za posledné storočie s nástupom moderných médií ako rádio, televízia, internet, ale aj „výdobytkov“ ako propaganda?
V súčasnosti sa mnohé prejavy kolektívneho správania presúvajú aj do online priestoru. Kým v minulosti, napríklad počas protestov Arabskej jari, sa internet a nové médiá v sociálnej psychológii vnímali ako významný nástroj demokratizácie a sociálnej zmeny vďaka rýchlemu masovému šíreniu nesúhlasu s režimom, v súčasnosti sa na ne skôr poukazuje ako na priestor, kde sa prehlbuje polarizácia spoločnosti.
O tej sa hovorí čoraz viac. Ako to vníma sociálna psychológia?
Poukazuje sa predovšetkým na fenomén takzvaných komôr ozvien, teda informačných prostredí, v ktorých sú ľudia vystavení len obmedzenému spektru názorov, a to najmä takých, ktoré potvrdzujú ich vlastné presvedčenia.
Potom sa im môže zdať, že všetci zmýšľajú rovnako ako oni. To vedie k nastoleniu určitej sociálnej normy ohľadom toho, čo si myslieť a ako sa správať. A v tom je istá paralela aj s davovým správaním.
Overturizmus vytvára tlak na vybrané destinácie. (zdroj: AdobeStock)Ďalším paradoxom masového turizmu je, že nevyvíja len enormný tlak na dané lokality, ale prekáža aj samotným turistom. Pritom sa na ňom sami podieľajú. Prečo sa ľudia správajú stádovito?
Áno, je to v istom zmysle paradox. Tento rozpor si však ľudia dokážu psychologicky ospravedlniť, sme schopní znášať značnú mieru kognitívnej disonancie, teda nesúladu medzi našimi postojmi a správaním, a tolerovať aj istú mieru diskomfortu.
Často si hovoríme: „Za to, ako to tu vyzerá, môžu tí druhí“, prípadne „ja som tu len raz“, alebo: „ja sa správam ohľaduplne, na rozdiel od väčšiny“. Zároveň tu hrajú úlohu aj takzvané deskriptívne normy, teda to, čo vnímame, že robí väčšina iných ľudí v našom okolí, alebo čo robia ľudia, ktorí sú pre nás nejakým spôsobom dôležití alebo zaujímaví.
Barbara Lášticová
- sociálna psychologička a samostatná vedecká pracovníčka,
- riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV,
- prednáša politickú psychológiu na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a kvalitatívny výskum na Psychologickom ústave FF Masarykovej univerzity v Brne,
- skúma témy ako národná identita, migrácia, občianska participácia a nové médiá, zaoberá sa tiež tým, ako je možné merať a zmierňovať stereotypy a predsudky voči stigmatizovaným skupinám, aj aké presahy má psychológia do rôznych foriem politického správania.
Je to závisť, snaha porovnávať sa alebo je v tom zo psychologického hľadiska niečo viac?
Ak veľa takýchto ľudí cestuje na „trendy“ miesta, považujeme to za normu a nechceme zostať pozadu. Cestovanie do preplnených destinácií tak nie je len o samotnom mieste a zážitkoch, ale aj o tom, že chceme zapadnúť do komunity alebo sa na chvíľu cítiť ako súčasť takzvanej referenčnej skupiny, ktorá si takýto životný štýl môže dovoliť a do ktorej chceme aj my patriť. Alebo nám minimálne ide o to, aby nás takto vnímali iní ľudia. Vypovedá teda aj o našej sociálnej identite a o tom, ako chceme zapôsobiť na iných.
Do akej miery sa na tom podieľajú sociálne siete, na ktorých sa ľudia chvália, kde všade boli? A čo syndróm FOMO (skratka z anglického výrazu fear of missing out, pozn. red.), skúma ho veda?
FOMO, teda strach z toho, že nám niečo ujde, je najmä jav sociálnych sietí, kde vidíme, čo všetko zažívajú iní. Samozrejme, to, či ľudia tomuto pocitu podľahnú, závisí od mnohých individuálnych či sociálnych faktorov. Strach z premeškania zážitkov a príležitostí sa skúma aj v rámci samotnej psychológie turizmu. Nedávno napríklad vyšla štúdia, ktorá ukázala, že FOMO v kontexte turizmu pozostáva z troch dimenzií. Prvou je strach zo straty sociálnych väzieb, napríklad ak nepôjdem tam, kam išli ostatní známi. Druhou je predstava, že iní ľudia majú – napríklad na dovolenke – lepšie zážitky ako ja. Treťou je potreba učiť sa nové veci a informovať iných ľudí.
Iná štúdia, ktorá analyzovala vyše päťdesiat odborných článkov, zas ukazuje, že k pocitu FOMO prispievajú najmä odporúčania a recenzie na internete, vplyv referenčných skupín, ako sú priatelia, známi či influenceri, a napokon pocit osamelosti. Dôsledkom toho napríklad je, že ľudia majú väčšiu chuť hľadať si informácie o určitých dovolenkových destináciách, plánovať cesty a tiež prežívať pozitívne emócie spojené s očakávaným cestovaním.
Cesta k Popradskému plesu. (zdroj: Rastislav Ovšonka/Korzár)Čiže FOMO hrá u časti populácie významnú úlohu?
Výskumy naznačujú, že pre samotných cestovateľov môže byť FOMO silnou osobnou motiváciou, jednak ako spôsob, ako si posilniť sebaúctu, a zároveň ako únik pred pocitom izolácie či pred obavou, že „zostanú mimo hry“.
Cestovné kancelárie a značky to môžu využiť ako nástroj marketingu tým, že sa budú usilovať v ľuďoch posilniť pocit, že „niekde jednoducho musia byť“, ak nechcú zaostávať.
