Ujgurská poetka v exile: S rodinou som nebola v kontakte od roku 2017, otec je vraj dodnes vo väzení

ABIDE ABBAS NESRIN svoje básne píše v exile v Istanbule, pretože v jej domovine čínska vláda používanie ujgurského jazyka potláča a Ujgurov násilne počínšťuje.

Z Východného Turkestanu odišla v roku 2014, tri roky predtým, ako sa represie voči Ujgurom zhoršili.

Kým v domovine ujgurčina postupne vychádza z povedomia a nie je možné v nej publikovať, Ujguri, ktorí odišli, sa snažia o zachovanie kultúry a jazyka aspoň v exile. Inak celá ujgurská kultúra zrejme vymizne.

Abine Abbas Nesrin, jedna z najznámejších ujgurských poetiek, navštívila Bratislavu v júli pri príležitosti podujatia Mesiac autorského čítania.

Rozhovor z ujgurčiny tlmočil sinológ Ondřej Klimeš z Akadémie vied Českej republiky.

Odkiaľ pochádzate?

Som z Ujgurska, teda Východného Turkestanu, ktorý Čina nazýva Sin-ťiang. Ale prišla som sem z Istanbulu, z Turecka.

V Ujgursku som žila do roku 2014, narodila som sa v meste Xihu v prefektúre Čöčäk. Môj otec je ľudovým umelcom, hrá na niekoľko hudobných nástrojov. Okrem toho pracoval v továrni. Naša rodina nie je ani chudobná, ani bohatá, patríme do strednej triedy. Sme Ujguri, ale v oblasti, z ktorej pochádzam, žijú predovšetkým etnickí Čínania, potom čínski hovoriaci moslimovia, teda Tungani a Kazaši.

Hovoríte aj po čínsky? Ako vyzeralo vaše vzdelávanie doma?

Áno, hovorím po čínsky. Chodila som do ujgurskej školy, vtedy ešte existovali, a študovala som teda úplne v ujgurčine, čínština tam figurovala len ako jeden z predmetov.

Na druhom stupni základnej školy už som študovala v systéme, ktorý sa formálne nazýva dvojjazyčné vzdelávanie. Tam som už mala v čínštine prírodné vedy.

Hovoríte, že vtedy ešte existovali ujgurské školy. Teraz už neexistujú?

Nie, neexistujú. Dnes už vôbec neexistuje výučba v ujgurčine. Vyučuje sa v čínštine a najmladšia generácia Ujgurov už ani nevie poriadne čítať a písať po ujgursky. Možno trochu po ujgursky rozprávajú, aj sa tak bavia doma, ale žiadne vyučovanie v ujgurčine už neexistuje.

Kedy prišla táto zmena?

Po roku 2017 sa trend odstraňovania ujgurskojazyčného vzdelávania výrazne zhoršil, odvtedy už neexistujú ujgurské školy. Ale začalo sa to už skôr.

Prečo ste sa rozhodli odísť do Turecka?

Pôvodne som v roku 2014 odišla do Egypta. Do Turecka som prišla v roku 2017, pretože v Egypte začalo po vplyvom Číny dochádzať v veľkému zatýkaniu Ujgurov, takže som utiekla ďalej do Turecka.

Aký máte v Turecku pobytový status?

Dostala som povolenie v trvalému neobmedzenému pobytu, ale aj tak sa v Turecku necítim bezpečne. Požiadala som o turecké občianstvo, ktoré som nedostala, aj keď tu žijem už osem rokov.

Ako vás prijala turecká komunita?

Menšia časť tureckej komunity nás prijíma, ale väčšina sa k nám stavia skôr chladne. Ľudia nám dávajú najavo, že sme cudzinci. Stretla som sa ťažkosťami, keď som si hľadala prácu.

Prišli ste s rodinou?

Do Turecka som prišla sama, len s dvoma dcérami. Mám tu len jednu vzdialenú príbuznú, je to sesternica mojej mamy, ktorá má už 80 rokov.

S rodinou v Ujgursku ste v kontakte?

Nie, od roku 2017 nemám so svojou rodinou žiadny kontakt.

Viete, čo je s nimi?

Je to, samozrejme, veľmi tragické, keď niekto nie je v kontakte so svojou rodinou, ale, bohužiaľ, v našej urgujskej diaspóre je to bežná situácia.

Len sprostredkovane cez známych sa mi donieslo, že môj otec bol zavretý v prevýchovnom tábore, aj keď má choré srdce. Mladšia sestra bola v prevýchovnom tábore dva roky. Počula som, že manželka môjho staršieho brata je dodnes zavretá vo väzení. Mám informáciu, že aj môj otec je dodnes vo väzení.

Aká časť Ujgurov žie stále v Ujgursku a aká už v mimo krajiny?

Podľa môjho názoru v našej vlasti žije až 35 miliónov Ujgurov, v zahraničí niekoľko stoviek tisíc, ale neviem to presne. (Oficiálne štatistiky hovoria o 12 miliónoch Urgujov v Číne – pozn. red.)

Čím je ujgurská kultúra charakteristická?

Ujguri sa od ostatných národov líšia tým, že dôkladne dodržiavajú tradície, majú napríklad rešpekt k starším, úctu k hosťom, udržujú si tradičné usporiadanie domácnosti, nosia tradičné oblečenie. Odlišujeme sa tiež národnými remeslami a umením.

Ako je na tom ujgurská kultúra v Ujgursku?

Možnosti uchovania našej kultúry v našej domovine sú veľmi obmedzené. Okrem čínskeho jazyka sa v školách deti nútene učia aj čínsku kultúru, musia povinne jesť čínske jedlá.

Starší ľudia, ktorí ešte poznajú naše tradície, si ich dokážu uchovať, ale teraz sa nachádzame v kritickom momente, keď je náročné tieto vedomosti odovzdať ďalšej generácii.

Umelci doma musia písať v čínštine. Knihy v ujgurčine tam ani nemôžu vychádzať.

Darí sa ujgurskú kultúru zachovávať práve v diaspóre?

Áno, o to sa práve zo všetkých síl snažíme, pretože ak sa nám to nepodarí, tak prestane existovať.

Vy píšete poéziu v ujgurčine. Je to pre vás osobná záležitosť alebo vám ide cielene o zachovanie jazyka a kultúry?

Moju poéziu sa nedá chápať tak, že by bola spojená s nejakým politickým alebo národoveckým účelom. Píšem však o pocitoch, ktoré vznikajú z týchto javov. Poézia by nemala slúžiť utilitárnym účelom, ale mala by slúžiť v k vyjadreniu pocitov. Ale je pozitívne, že môžem poéziu písať v ujgurčine pretože to prispieva k udržaniu našej kultúry a našej identity.

Kedy ste s písaním začali?

V štrnástich rokoch som začala písať niečo, čo by som teraz už poéziou nenazvala, skôr by som to nazvala detskými riekankami. Básne, o ktorých hovoríte, som začala písať v roku 2015 v Egypte.

Vždy ste písali iba po ujgursky, ale aj po čínsky alebo po turecky?

Iba po ujgursky.

Písať som začala ešte v čase, keď som mala kontakt so svojou vlasťou a komunitou doma. Zverejňovala som básne v našich elektronických časopisoch alebo na rôznych weboch. Keďže boli obľúbené predovšetkým u mladých, tak si ich začali preberať na svoje vlastné internetové stránky a začali ich rozširovať, takže som sa relatívne rýchlo etablovala ako poetka.

V Turecku som začala básne ponúkať na publikovanie v časopisoch, či už ujgurských, alebo tureckých. Tie moje básne prekladali do turečtiny.

Abide Abbas Nesrin v Bratislave (zdroj: Katarína Jakubjaková)

V roku 2019 som napríklad tri svoje básne publikovala vo výbere ujgurskej poézie, ktorý sa nazýva Vtáci bez jazyka.

Pokračovala som ďalej aj v publikovaní na internetových platformách. Neskôr moje básne vyšli v antológii poézie v Strednej Ázii, tým sa dostali k ďalším čitateľom v diaspóre.

Ujgurská diaspóra v Kirgistane publikuje svoj časopis v ujgurštine. Tam moje básne dostali vrelé prijatie a uznanie zo strany intelektuálnych autorít našej stredoázijskej ujgurskej komunity, čo ma naozaj potešilo. Bola som rada, že sa so mnou ľudia zoznámili cez moju tvorbu, aj keď som tam nikdy osobne nebola.

Ako sa žije Urgujov v Strednej Ázii? Žijú tam slobodne alebo sú tam podobné tlaky ako v Číne?

Ľudia, ktorí získajú v danej krajine občianstvo, žijú slobodne. Ale Ujguri, ktorí občianstvo nemajú, slobodne nežijú. Tí, čo žijú relatívne bezstarostne, sú väčšinou potomkovia Ujgurov, ktorí do Strednej Ázie prišli už v 50. alebo 60. rokoch. Takže relatívne bezpečne tam žijú iba Ujguri druhej alebo tretej generácie.

Stále udržiavajú kultúru a zachovávajú si tradície?

Robia, čo môžu. Sťažuje im to skutočnosť, že sa snažia uchovať nejakú kultúru, ale žijú v inej kultúre.

Ako vidíte do budúcna svoje ďalšie kroky?

Keď mi v roku 2020 v Turecku vyšla kniha, tak som si uvedomila, že chcem ísť ďalej touto cestou, teda venovať sa tvorbe, pokiaľ možno na čo najbezpečnejšom mieste. Preto sa snažím žiadať o politický azyl v Kanade alebo v niekoľkých ďalších štátoch. Zatiaľ sa mi to nepodarilo. Každopádne sa v budúcnosti plánujem venovať tomu, aby ujgurská kultúra nezmizla, a rozvoju tvorby v ujgurštine.

Je nejaká šanca, že by za vami prišla vaša rodina z Ujgurska?

Ťažko povedať. V súčasnosti to rozhodne možné nie je, ale v budúcnosti možno dôjde k nejakým zmenám. V najbližších rokoch je táto možnosť malá.

Zvykli ste si na to, že ste tak odrezaná od rodiny?

Nezvykla a myslím, že sa nato ani zvyknúť nedá. Čím dlhšie to trvá, tým viac mi rodina chýba.