Anny Wyrwik a Jakub Włodek, reportéri poľskej Gazety Wyborczej, si na začiatku leta 2025 položili otázku, či sa dnes ešte stále dá cestovať stopom po strednej a východnej Európe. Odpoveď na ňu hľadali na ceste z Poľska cez Slovensko a Maďarsko do Rumunska.
Prešli 1784 kilometrov s 22 vodičmi, medzi ktorými boli priaznivci aj odporcovia všetkého, 7 žien, 15 mužov, jeden pes. Viezli ich najmä volkswageny, ale aj krásne opravené červené BMW e30, renault s volantom na pravej strane a range rover veľký ako kamión, ktorý patril rumunskému senátorovi.
Navštívili tri krajiny, tri hlavné mestá, niekoľko miest, mestečiek a dedín. A to všetko s cieľom zistiť, ako sa dnes cestuje stopom v našej časti Európy, a porozprávať sa s ľuďmi o politike.
Denník SME prináša svojim čitateľom reportáž, ktorú napísali z cesty po Slovensku.
„Myslím, že sa to dá,“ hovorí vodič starej hondy.
Kuba mu práve vysvetľuje, že chceme zistiť, či sa ešte dá cestovať stopom po strednej a východnej Európe. Vodič nás odvezie do Spytkowíc v okrese Wadowice na juhu Poľska.
Tam nás naloží Oskar, mladý brunet, celý potetovaný. Vracia sa do Rakúska, kde žije, má rodinu, prácu a nezaujíma sa o politiku. Je trochu prekvapený, keď mu povieme, že v posledných parlamentných voľbách v Rakúsku zvíťazili pravicoví populisti zo Slobodnej strany Rakúska.
Návšteva na „ostrove slobody“
„Myslím si, že v krajinách nášho regiónu potrebujeme viac ostrovov slobody,“ hovorí Robert Blaško. „Na Slovensku sa samospráva a kultúrne inštitúcie cítia ohrozené vládou. Veď každý režim sa najprv snaží zničiť kultúru.“
Sme v Žiline, štvrtom najväčšom meste Slovenska. Prejdeme na druhú stranu dvojprúdovej cesty a zastaneme pred stánkom, v ktorom však nie sú vystavené noviny, len citáty: Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou, Vyklčovali sme takmer všetky lesy na Slovensku, Hlúposť ovládla všetko alebo Umenie a kultúra sa stali hlavnými témami novej vlády.
„Táto inštalácia odráža politickú situáciu na Slovensku,“ hovorí Blaško. Kiosk stojí vedľa železničnej zastávky, v ktorej budove sídli aj Stanica Žilina-Záriečie, kultúrne centrum, ktoré Blaško vedie.
Stanicu si vysnívala skupina študentov ako ostrov slobody. Písal sa rok 1998 a krajine ešte nevládol Robert Fico, ale vo vláde Vladimíra Mečiara bol známy nacionalista a xenofób Ján Slota. Študenti si teda našli priestor, zrekonštruovali ho a od roku 2003 sú aktívni.
Dnes sedíme obklopení policami s knihami, stenami s plagátmi a obrazmi, kým technici kladú káble pred večerným koncertom. V záhrade je veľa rodičov s deťmi, na stoloch limonády, pivo. Slota už v politike nie je, z jeho vlastnej Slovenskej národnej strany ho vyhodili pre finančnú spreneveru. Vládne Fico, a najmä o tom sa tu rozprávame, konkrétne o kultúre.
„Odkedy prišla na čelo ministerstva Martina Šimkovičová, kultúra nemá na Slovensku prakticky žiadnu podporu,“ hovorí Blaško. „Ničia a zatvárajú inštitúcie, zastrašujú ľudí. Aj my sme na čiernej listine, preto nemáme šancu získať peniaze.“
Robert Blaško (zdroj: Jakub Włodek / Agencja Wyborcza.pl)Päťdesiattriročná Martina Šimkovičová je známa proruskými a homofóbnymi názormi. Pracovala ako televízna moderátorka, ale vyhodili ju za zdieľanie protiimigračného obsahu na sociálnych sieťach.
Potom sa prvýkrát uchádzala o zvolenie do parlamentu. Vo voľbách neuspela, a tak sa vrátila na obrazovky, do kanála šíriaceho dezinformácie o zmene klímy a pandémii. Dnes je vo vláde a významné kultúrne inštitúcie vrátane Slovenského národného divadla, Slovenskej národnej galérie, Slovenského literárneho centra či Slovenského národného múzea obsadila svojimi ľuďmi.
Tým spustila početné protesty aj Kultúrny štrajk!, ktorý Stanica Žilina-Záriečie promovala na svojej webovej stránke.
„Spoločne sa postavíme proti deštruktívnym zásahom vedenia Ministerstva kultúry SR do kultúrneho sektora na všetkých úrovniach,“ píšu na nej organizátori. Na mape krajiny vyznačili 169 miest a 424 organizácií. Petíciu podpísalo 4160 ľudí doma i v zahraničí, ktorí sú v štrajkovej pohotovosti.
„Ako vidíš svoju budúcnosť?“ pýtam sa.
„Prvýkrát v živote som začal premýšľať o Českej republike. Možno tu čoskoro budú okrem digitálnych nomádov aj demokratickí nomádi...“
