"Teraz je absolútne kľúčové, ako dopadne trojstranný samit, je dosť možné, že bude ešte dokonca tohto mesiaca," myslí si politológ, pedagóg a odborník na Ukrajinu a Rusko ALEXANDER DULEBA. V relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou analyzuje situáciu po historickom stretnutí v Oválnej pracovni. Situácia je pre Ukrajinu so silnými lídrami za chrbtom lepšia ako doteraz, bezpečnostné záruky sa dajú prirovnať k členstvu v NATO.
Duleba zdôrazňuje, že pôvodná ruská požiadavka dostať bezpečnostnú situáciu pred rok 1997 je nereálna a Ukrajina bude s podporou USA a ostatných krajín onedlho disponovať jednou z najvyspelejších armád: "Rusi veľmi ustupujú otázke demilitarizácie Ukrajiny. Kompromis je v tom, že Ukrajina teda nebude členom NATO, ale garancie pre Ukrajinu budú mať charakter článku 5. Nehovorí sa o tom, ale na rokovaní bolo online pripojených 32 krajín "koalície ochotných" - vrátane Japonska, Austrálie, Nového Zélandu.
Keď má Trump má dočinenia s takouto koalíciou krajín, tak si nemôže dovoliť ignorovať nejakú ukrajinskú perspektívu."
Pre Donalda Trumpa však podľa Dulebu ide aj o ekonomický výsledok rokovaní, podarilo sa mu obsadiť európsky trh s energiami a vytlačiť tak Rusko. Aj preto sa s väčším záujmom môže starať o bezpečnosť na starom kontinente. Tá však bude spojená s ďalším zaoceánskym benefitom - americký zbrojný priemysel čakajú bohaté roky, ktoré sa odzrkadlia v modernizácii ukrajinskej armády: "Ukrajina bude vyzbrojená až po zuby. Cieľ demilitarizácie Ukrajiny je absolútna chiméra."
V ARÉNE s A. Dulebom zaznelo:
- čo dosiahla Ukrajina v Oválnej pracovni
- čo bude nasledovať a či je reálna dohoda na stretnutí Putin - Zelenskyj
- ako sa prejavia bezpečnostné záruky v praxi a čím sa líšia od členstva v NATO
- či sa Ukrajina môže vzdať niektorých území na východe a kde sú kľúčové miesta
- čo bude s Krymom
- aké bude ekonomické postavenie Ruska vo svete
- či sa môže stať, že po voľbách sa na Ukrajine zmení situácia
Má byť Ukrajina po rokovaní Volodymyra Zelenského s Donaldom Trumpom a následne aj s európskymi lídrami skôr optimistická alebo realistická?
Určite je dnes Ukrajina optimistickejšia, než bola po samite na Aljaške medzi Trumpom a Putinom. Mnohí totiž očakávali, že Trump bude tlačiť Zelenského do územných ústupkov a podobných kompromisov, čo sa nestalo. Z Washingtonu teraz zaznela jasná dohoda, že ide o záležitosť Ukrajiny.
Sám Zelenskyj povedal, že o tom prebehla veľká debata. Ukazovali si na mapách, čo sa reálne stalo, pretože pretrváva ilúzia, že ruská armáda vyhráva a Ukrajinci sa nedokážu ubrániť. Na tých mapách si podrobne prešli, čo sa odohralo a koľko územia Rusi za tri a pol roka skutočne obsadili.
Kľúčové teda teraz je, ako dopadne ten dvojstranný samit. Ten sa určite uskutoční a je dosť možné, že ešte v tomto mesiaci – do dvoch, troch týždňov.
Najprv ľudia, potom bezpečnosť, napokon územia
Čo teda očakávate od stretnutia Zelenskyj - Putin?
Minimálne by sa mohli dohodnúť na princípe „všetci za všetkých“ – teda výmene všetkých zajatcov. Ukrajinci zároveň požadujú návrat 19-tisíc unesených detí.
Trumpova manželka dokonca napísala list Putinovi, aby tieto deti vrátil. Ukrajina žiada nielen výmenu všetkých zajatcov a vojakov, ale aj civilistov. Okrem toho požadujú aj oslobodenie politických väzňov – ruských občanov, ktorí protestovali proti vojne.
Európska únia a koalícia ochotných rieši primárne bezpečnostné záruky. Na druhej strane sú tu aj územné nároky a požiadavky. Kam sa rokovania posunuli?
Rusi ustupujú, a to veľmi, pokiaľ ide o otázku demilitarizácie Ukrajiny. Kompromis je v tom, že Ukrajina nebude členom NATO, ide o návrh talianskej premiérky Meloniovej.
Diskutuje sa o bezpečnostných garanciách pre Ukrajinu, ktoré by mali mať charakter článku 5. Je tu koalícia ochotných, kde je 32 krajín.
Pri rokovaniach neboli v druhej časti samitu iba Zelenskyj a siedmi európski lídri, ale online sa pripojili lídri 32 krajín vrátane Japonska, Austrálie a Nového Zélandu.
Keď má Trump do činenia s takouto koalíciou krajín, jednoducho si nemôže dovoliť ignorovať ukrajinskú perspektívu.
Navyše, my máme s Trumpom záväzky. Počas jeho mandátu sa plánuje nakúpiť ropa a zemný plyn zo Spojených štátov za 750 miliárd eur. Európske firmy a Európska komisia zrejme pripravia stimulačný nástroj, aby do toho investovali 600 miliárd. Trump s nikým iným takýto záväzok nemá.
My teda hovoríme o novej geopolitickej realite?
Nebol to bilaterálny samit Trump-Zelenskyj. Tento samit bol USA a Európa, pretože ide o európsku bezpečnosť. Spojencami Ukrajiny tu boli aj spojenci Trumpa.
Podľa zistení z Aljašky sa údajne dohodli na rámcovom kompromise. Ak Ukrajinci odovzdajú Rusku zhruba jednu tretinu Doneckej oblasti, ktorú Ukrajina stále kontroluje a Rusi nie sú schopní dobyť, Rusi sľubujú, že to akceptujú, plus zmrazia frontovú líniu Záporožskej a Chersonskej oblasti a sú pripravení vrátiť menšie úseky na severe - vrátane Sumských a Charkovských oblastí.
Putin zúžil ciele svojej špeciálnej vojenskej operácie na získanie určitých území, pričom pred vojnou požadoval návrat systému európskej bezpečnosti do roku 1997. Na Aljaške sa teda dohodli, že ak Ukrajinci urobia tieto územné ústupky, získajú bezpečnostné garancie. Ukrajina nebude členom NATO, ale dostane tieto garancie.
Kľúčovým posolstvom z washingtonských rokovaní je, že Spojené štáty americké sa pridajú. Ukrajina získa bezpečnostný balík, vrátane zbraní v hodnote približne sto miliárd dolárov a európske krajiny sú ochotné ich financovať. Ide o americké zbrane, ktoré sa budú predávať – teda dobrý "deal" pre Trumpa.
Zároveň sú tu kľúčoví spojenci ako britský premiér Starmer, francúzsky prezident Macron, Merz a ďalší, pretože Ukrajina potrebuje hlavne spravodajské informácie.
Demilitarizácia Ukrajiny? Chiméra
Ak si porovnáme, čo je článok 5 NATO – teda zásah celej aliancie v prípade, že je napadnutá jedna z členských krajín – a teraz máme situáciu na Ukrajine, ktorá sa do určitej miery podobá článku 5, kde je jasná kolektívna podpora, v čom je rozdiel?
Je to de facto členstvo v NATO, de jure však nie. Chcem upozorniť na to, ako sa posunula ruská pozícia od mierových rokovaní, ktoré prebiehali na začiatku vojny v marci, apríli a máji 2022. Vtedy Rusi akceptovali, že Ukrajina môže mať bezpečnostné garancie bilaterálne, ale aby krajiny mohli konať v prípade potreby, teda obrany Ukrajiny, musela s tým súhlasiť Bezpečnostná rada OSN. Lenže Rusko má právo veta, s čím Ukrajinci nesúhlasili.
Teraz Rusi o takejto podmienke týchto bezpečnostných garancií nehovoria. Ak sa kompromis naplní – teda Ukrajina dostane bezpečnostné garancie a odovzdá jednu tretinu Doneckej oblasti – de facto sa nielenže nedejú žiadne kroky k demilitarizácii, ale Ukrajina bude vyzbrojená, pretože súčasťou garancií má byť aj vyzbrojenie ukrajinskej armády.
Zelenskyj už predložil zoznam, minimálne desať systémov Patriot od Američanov, spolu s raketami a ďalším vybavením.
Ukrajina teda bude vyzbrojená až po zuby. Cieľ demilitarizácie Ukrajiny je teda absolútna chiméra. Otázkou zostáva, ako bude Putin takúto dohodu vysvetľovať, a môžeme rátať s tým, že je to prakticky nemožné.
Ako to môže akceptovať, keď praktický dôsledok bude veľmi podobný? Ako to bude vyzerať v praxi?
Koalícia ochotných niekoľko mesiacov pracuje na tom, ako majú bezpečnostné garancie pre Ukrajinu vyzerať. Nerobia to politici, ale náčelníci generálnych štábov armád, ktorí sú súčasťou tejto koalície. Znovu zdôrazňujem, že ide nielen o európske krajiny, ale aj o Japonsko, Austráliu a Nový Zéland, ktoré sú rovnako súčasťou koalície ochotných na podporu Ukrajiny.
Dohadujú sa, ktorá krajina čím môže prispieť – o tom hovoril aj Zelenskyj, keď spomínal partnerov a oblasti, kde Ukrajina má deficity, napríklad vo vzdušnej obrane, príprave pozemných síl či iných oblastiach.
Francúzsko a Veľká Británia deklarovali ochotu poslať mierový kontingent, čo však ruská hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí Zacharovová odmietla, že by priame nasadenie jednotiek týchto krajín prichádzalo do úvahy.
Celá táto koncepcia mierových rokovaní je vďaka tlaku Trumpa zúžená na kompromis týkajúci sa približne jednej tretiny Doneckej oblasti.
Dlhá cesta k prekresľovanie mapy
Vieme, že ukrajinský prezident nemôže len tak podpísať odovzdanie časti územia, pretože by to v podstate bolo považované za vlastizradu a Volodymyr Zelenskyj by za to mohol byť trestnoprávne zodpovedný. Otázka znie, či sa hranice posunú, či vznikne tzv. územie nikoho, alebo či pôjde o územie, kde obyvatelia formálne či neformálne pripadnú Rusku. Prekreslí sa mapa alebo bude existovať nejaká forma zvláštneho štatútu pre tieto územia?
Rýchlo, fyzicky sa mapa dá prekresliť, pretože každý vojak kontroluje určité územie. Ale toto je súčasťou kompromisu: jedna vec sú bezpečnostné garancie, druhá otázka je, či je Ukrajina pripravená „zaplatiť“ cenu za tú jednu tretinu Doneckej oblasti.
Momentálne to možné nie je. Zelenskyj v rozhovoroch otvorene povedal, že nebude konať proti ústave, ukrajinská ústava definuje územie Ukrajiny a on ho nebude meniť. Ukrajina de jure nebude môcť priznať, že sa vzdáva týchto území, to je červená línia.
Zelenskyj však povedal, že jediný spôsob by bol, keby sa uskutočnilo referendum, zmenila ústava a on by dostal právomoc súhlasiť s odovzdaním časti územia. Referendum je však možné iba vtedy, keď sa ukončia boje a bude garantované stabilné prímerie.
Podobne sú obmedzené aj voľby. Zákon o fungovaní krajiny v stave vojny vyslovene zakazuje akékoľvek voľby – ani municipálne, ani regionálne, ani centrálne voľby sa počas vojnového stavu nekonajú.
Je na Ukrajine politická vôľa odobriť zmeny?
Osobne pochybujem, že ukrajinská spoločnosť by teraz, po teoretickom ukončení bojov, dokázala rýchlo zvládnuť všetky potrebné procesy. Predstavme si, že by boje sa zastavili na pár mesiacov, aj tak by to nestačilo. Trump možno túži po Nobelovej cene za mier, ale tento rok to určite nebude realita.
Súčasťou potenciálnej dohody medzi Putinom a Zelenským môže byť, že Rusi povedia: „Zastavujeme boje, ale vy urobíte referendum alebo voľby.“ Aby sa však pripravili centrálne voľby, musia prebehnúť aj parlamentné a prezidentské voľby, ktoré by sa mohli spojiť s referendum na zmenu ústavy. Osobne veľmi pochybujem, že tieto voľby a referendum by sa mohli realisticky konať tak rýchlo.
V roku 2026?
To sme optimisti. Ale aj tak je otázne, či sa niečo podarí, ak sa boje zastavia.
Dosiahnutie mieru bude veľmi náročné. Jediná situácia, ktorú by ukrajinská spoločnosť mohla akceptovať, je, ak bude mier, budú fungovať bezpečnostné garancie, bude existovať perspektíva rozvoja a Rusi budú platiť reparácie, zmrazí sa 300 miliárd dolárov, ktoré by sa použili na kompenzáciu škôd.
Takýto ústupok nebude jednoduchý, pretože hlavné aglomerácie ako Kramatorsk a Sloviansk, severne od Pokrovska, Rusi nedokázali dobiť.
Pokrovsk je približne päťkrát menší ako Kramatorsk. Kramatorsk je niečo ako Mariupol, s významnými metalurgickými firmami. Mariupoľ a Cherson boli dve väčšie mestá, ktoré Rusi obsadili počas tzv. špeciálnej operácie.
V Mariupoli sa odohrali hrozné scény, na tie Ukrajinci nezabudnú...
Ale nielen to, Ukrajinci oslobodili Cherson a Mariupoľ sa bránil v úplnom obkľúčení tri mesiace. Metalurgické závody poskytujú železobetónové cechy, podzemné chodby a sklady, ktoré sú ideálne na obranu.
Kramatorsk nie je obkľúčený, takže Rusi by ho mohli dobíjať ešte dva roky, nie len tri mesiace. Ukrajinci vysvetľovali Trumpovi, prečo sú Kramatorsk a Sloviansk pre nich také dôležité. Severným smerom za nimi je Charkov, kľúčové ukrajinské mesto, bez ďalších väčších miest.
To znamená, že by mohli pokračovať ďalej, čo by prinieslo ešte väčšie riziko v budúcnosti?
Rusi by mali otvorenú cestu. Jednoducho povedané, nevybudujete také obranné línie, aby ste nahradili to, čo ukázala prax tejto vojny. Veď Rusi nie sú schopní dobyť napríklad Bachmut, trvalo im to tri mesiace.
Avdijivka rovnako, to sú malé mestá v porovnaní s Kramatorskom a Slovianskom. Preto Rusi postupujú veľmi pomaly.
S technológiami, ktoré používajú - hlavne drony, je de facto paralyzovaná ťažká vojenská technika.
Rusi neútočia masívne, ale postupujú po malých skupinkách, pár sto metrov, zakopú sa, udržia pozície, prídu posily, a takto sa posúvajú. Britská rozviedka odhadla, že ak by tento štýl postupovania pokračoval, dobytie jednej tretiny Doneckej oblasti by trvalo približne dva roky. Pre Ukrajincov je preto strategicky kľúčové udržať tieto mestá. Fínsky prezident, mimochodom, veľmi zaujímavý politológ, na túto situáciu často poukazuje.
Čím vás zaujal?
Fínsky prezident Alexander Stubb, autor teórie diferencovanej integrácie, napísal článok, ktorý patrí medzi najcitovanejšie v politologických časopisoch. Som veľmi rád, že takýto odborník je prezidentom Fínska.
Podľa niektorých informácií sa vyjadril, že Kramatorsk a Sloviansk sú „pevnosť proti Húnom“. Samozrejme, je to nadnesené, ale tieto mestá majú skutočne kľúčovú úlohu z hľadiska bezpečnosti Ukrajiny, európskej bezpečnosti a aj pri poskytovaní garancií Ukrajine.
Zelenskyj teda nemôže na najbližšom samite sľúbiť Putinovi odovzdanie týchto oblastí.
Ak európski lídri vysvetlili Donaldovi Trumpovi túto situáciu, pochopil lepšie, o čo ide, a prekonal aj svoju pôvodnú afinitu k Vladimirovi Putinovi, ktorú mal evidentne ešte začiatkom roka?
Jeho hlavná motivácia je naozaj Nobelova cena za mier. Údajne ešte pred samitom na Aljaške volal nórskemu ministrovi zahraničných vecí, podľa viacerých zdrojov, a pýtal sa, či dostane nobelovku, keď vyrokuje mier. Čo mu tam presne povedali, nevieme, ale on to skutočne chce.
Umenie diplomacie, sila lichôtok. A "deal"
Otázkou je, či dokáže politická scéna vysvetliť Ukrajincom myšlienku, že sa vzdajú časti územia výmenou za bezpečnostné garancie. Na druhej strane totiž budú čeliť protiotázkam: Za čo potom zomierali naši ľudia a naši muži v Donbase?
Toto by sa dalo zdôvodniť. Práve v Trumpovom okruhu po aljašskom samite vznikla táto predstava- dajme Ukrajine bezpečnostné garancie, aby to Zelenskyj vedel doma „predať“.
V rámci rokovaní a vyvažovania medzi oboma stranami by to znamenalo - my vám dáme garancie, aj Američania do toho pôjdu, ale vy musíte urobiť územný ústupok.
Lenže Zelenskyj to teraz urobiť nemôže. Na spoločnej tlačovke ste si možno všimli, že to nevylúčil, bolo to zrejme aj taktické. Briti ho totiž naučili, ako komunikovať s Trumpom. A bolo to aj vidieť - pekný kabát, pochvaly, že konečne mal štýlový oblek.
Lichotiť, lichotiť a lichotiť?
Áno, lichotiť a lichotiť. Herbert McMaster, prvý Trumpov bezpečnostný poradca z jeho prvého volebného obdobia, sa raz zúčastnil na rokovaní s Putinom a opísal to veľmi presne.
Putin totiž používa štyri klasické metódy, ktoré sú známe aj pri verbovaní agentov tajnými službami. Trump je pritom manipulovateľný v oveľa väčšej miere než väčšina politikov, takže tieto techniky naňho fungujú ešte silnejšie.
Putin je v tomto majster, dôkazom sú aj Merkelová, Macron či Scholz, ktorí ešte na začiatku vojny verili, že sa s ním dá dohodnúť a chodili za ním k tomu známemu dlhému stolu počas pandémie. Jeho taktika stojí na štyroch krokoch: lichotiť, nájsť spoločných nepriateľov či priateľov, presvedčiť partnera, že „my dvaja môžeme robiť veľké veci“, a nakoniec tvrdiť, že lepšia alternatíva neexistuje.
V prípade Trumpa sa snažil vyvolať konflikt s Európskou úniou, pretože to bolo kľúčové pre ruskú stratégiu.
Chcel, aby Európa vyzerala ako vojnový štváč a Trump ako mierotvorca, ktorý už nebude posielať zbrane. Tento plán mu však nevyšiel, pretože Európania si Trumpa v podstate „kúpili“ dohodou v hodnote 750 miliárd.
Pre Putina je to problém, keďže Európa bola jeho hlavným trhom s ropou a plynom, o ktorý teraz prišiel.
Trump však potrebuje nielen lichotenie, ale aj konkrétny obchod a ten medzi ním a Európou existuje. Preto samit dopadol tak, ako dopadol. Putin pochopil, že klin medzi USA a Európu nevrazí. Trump je pre neho posledná šanca, ako z vojny odísť a zachovať si tvár, ktorú by vedel doma predať.
Výsledkom je, že bude musieť akceptovať bezpečnostné garancie pre Ukrajinu na úrovni článku 5 NATO, aj keď členom aliancie sa nestane. Ukrajina sa stane silne vyzbrojenou armádou, akú v Európe majú možno len Turci. Plány o špeciálnej vojenskej operácii, o tzv. denacifikácii a zničení politického režimu, sa nenaplnia a jediné, čo Putinovi zostane, je snaha o určitý územný zisk.
Putin doma určite bude hovoriť a propaganda mu v tom pomôže, že získanie Donbasu je veľké víťazstvo, že práve toto územie bolo kľúčové. Lenže keď ruská propaganda, Putin a jeho nohsledi hovoria o potrebe odstrániť „bezpečnostné príčiny“ či „samotný prapôvod konfliktov“, treba sa pýtať, čo to vlastne znamená. Ako to dešifrovať? Ako ich odstrániť?
Pred vojnou Moskva zverejnila svoje ultimátum – vrátiť európsky bezpečnostný systém do roku 1997. Prečo práve tento rok? Vtedy sa NATO rozhodlo rozšíriť o Českú republiku, Poľsko a Maďarsko, teda začala prvá vlna rozširovania. Súčasne však Rusi vyjednali revíziu Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe.
Táto revízia stanovila národné stropy pre všetky krajiny OBSE – teda pre európske štáty aj bývalé republiky Sovietskeho zväzu. Bolo určené, koľko môžu mať tankov, lietadiel, diel, či koľko vojakov môžu udržiavať.
A čo bolo pre Rusko najvýhodnejšie, minister zahraničných vecí Primakov dokázal presadiť aj tzv. regionálne stropy. To znamenalo, že ak krajiny vstupovali do NATO, nesmela sa na ich územie presunúť ťažká technika ani väčšie vojenské jednotky zo starých členských štátov.
Výsledok bol jasný – namiesto militarizácie sme odzbrojovali. Keď sa Česko a Slovensko rozdelili, Slovensko malo 70-tisícovú armádu. Dnes má len okolo 12-tisíc profesionálnych vojakov a povinná vojenská služba bola zrušená. To bol priamy dôsledok tejto zmluvy, hoci si to málokto uvedomuje.
Lenže v roku 2007 Rusko od zmluvy odstúpilo. Bol to práve známy mníchovský prejav Vladimira Putina, keď oznámil, že ide do otvorenej konfrontácie so Západom.
Preto, keď dnes hovorí o „návrate do roku 1997“, myslí tým v skutočnosti likvidáciu východného krídla NATO – odstránenie vojenskej infraštruktúry, žiadne základne, žiadni vojaci. Lenže dnes tu už máme prítomné jednotky zo Španielska, z Česka, Maďarska a ďalších krajín, ktoré sa podieľajú na spoločnom plánovaní a obrane.
Krym? Veľký otáznik
Je Krym pre Ukrajinu nenávratne stratený?
Nie. V politike a dejinách nikdy nehovor „nikdy“. Máme množstvo príkladov, napríklad Azerbajdžan a Náhorný Karabach, situácia tam bola od 80. rokov de facto podobná. Takéto delenia môžu byť dočasne „zmrazené“. Napríklad Južný a Severný Jemen. Nemecko bolo kedysi takto rozdelené, ale vidíme, že sa situácia zmenila.
Máme množstvo príkladov: Abcházsko, Južné Osetsko v Gruzínsku, Podnestersko v Moldavsku – my tieto krajiny uznávame v ich územnej celistvosti podľa oficiálnych hraníc, ale neuznávame tieto enklávy.
Ukrajinci by mohli zmeniť ústavu tak, aby dali kompetencie prezidentovi alebo iným orgánom, možno pristúpiť na nejaké kompromisy, ale určite by nemali územie odovzdať.
Takže Krym nikdy nebude plnohodnotne ruský, ako si to teraz predstavuje Vladimir Putin?
Krym je de facto ruský, je pod ruskou kontrolou, ale Rusi by chceli aj oficiálne uznanie ako súčasť nejakej dohody.
Zaujímavé je, že hovoria práve o Kryme, nie o ďalších oblastiach, ktoré si už zapísali do ústavy – teda Krym plus ďalšie štyri oblasti. Nie je však stále jasné ani z americkej strany, či by Krym mali uznať len Spojené štáty, alebo všetci, a či by mal byť súčasťou nejakej mierovej dohody.
Žiadny blahobyt, vojnová ekonomika
Čo v súčasnosti najviac ovplyvňuje rozhodovanie Rusov vo vojne?
To, čo Rusov trápi najviac, je ekonomika. Čas nehrá v prospech Putina. Rusi majú veľké problémy a koniec tohto roka bude pravdepodobne dosť dramatický. V septembri budú už druhýkrát revidovať štátny rozpočet, pretože deficit rastie dramaticky a výdavky na obranu rastú rýchlejšie, než plánovali.
Teraz nehovoríme len o zbraniach samotných, ale napríklad aj o rodinách vojakov, ktoré dostávajú finančnú podporu?
To všetko súvisí s vojnou. Ide o to, či sú v štátnom rozpočte peniaze na vojnu alebo nie. Primárne teda musíme sledovať, ako sa plní alebo neplní štátny rozpočet. A rýchlo rastie deficit.
Plánovali na tento rok 1,2 bilióna rubľov, ale už teraz je to päť biliónov, takže museli rozpočet revidovať. Ak to pôjde týmto tempom ďalej, do konca roka to môže byť osem biliónov alebo aj viac.
Problém je v tom, že si Rusi nemôžu požičať na finančných trhoch. Jediná možnosť je vládny úver, napríklad od Číny.
Je to vôbec reálne?
To by bol koniec Ruska. Koľko si môžu požičať? Potrebujú financovanie na dva roky. Ak je to približne sto miliárd a deficit narastie na osem až desať biliónov, stále ide asi o sto miliárd. Na zabezpečenie ročnej rezervy by teda možno potrebovali 200 miliárd, aby mohli pokračovať vo vojne. Ak nechcú byť úplne závislí, musí to byť dobre premyslené.
Dokonca to bola vec, ktorá sa testovala už na Aljaške. Marco Rubio, keď začal pôsobiť v Trumpovej administratíve, spomínal, že je šanca dohodnúť sa s Rusmi proti Číne. Otázka je, či bude Rusko hráč, ktorý môže s USA hrať proti Číne, keď si zoberú taký vládny úver.
Aj keď Trump je Putinovi vďačný za zásah Rusov v roku 2016, ktorý bol preukázateľne v jeho prospech vo voľbách.
Celé nakoniec išlo do stratena, pretože Trump v roku 2020 vymenil šéfa FBI. Všetko sa uzavrelo, „zamietlo pod koberec“, lebo nebolo možné jednoznačne preukázať, že Trump a jeho tím vedome spolupracovali s Ruskom.
To však nič nemení na tom, že zásah Rusov v prospech Trumpa bol jednoznačne preukázaný. Čiže Trump im je vďačný. Na jednej strane je veľký narcis a egocentrik, ale teraz je kľúčové pre USA niečo iné – problém číslo jeden je Čína. A vzťah medzi Čínou a Ruskom môže zásadne ovplyvniť ďalšiu americkú politiku.
Takže otázka znie: vezmú si Rusi úver od Číny? Ak áno, Trumpa môžu úplne ignorovať. A čo môžu začať robiť potom? Môžu tlačiť peniaze, ale to automaticky vedie k hyperinflácii. Môžu siahnuť aj na úspory obyvateľov – tam je približne 60 biliónov rubľov, ktoré majú ľudia uložené v bankách.
Bežní Rusi, starnúca populácia, tieto opatrenia ale nemusia zvládnuť, nie?
Putin nemá dobré riešenia, ako riešiť rastúci deficit, pretože doteraz vždy čerpal z fondu národného blahobytu, kde mali úspory z predchádzajúcich rokov. Štátny rozpočet sa totiž vždy plánuje s predpokladom určitej ceny ropy – tá tvorí priamo približne 27 percent príjmov štátu. Ak sa započítajú aj dane a firmy pôsobiace v ropnom sektore, ide až o 60 percent.
A čo urobil Trump? Odobral im európsky trh. Výsledkom vojny je, že Rusko prišlo o európsky odber ropy a zemného plynu. Trump sa teraz dohodol s Európou, že bude odberať jeho ropu, a púšťa na trh aj Venezuelu, veľmi bohatú krajinu na ropu. Cena ropy tak ide dole, čo vidíme aj na situácii v OPEC. To sú veľmi zlé správy pre predpokladané príjmy ruského štátneho rozpočtu. Zostávajú im už len dve krajiny, ktoré odoberajú väčšinu ruskej ropy – India a Čína a tie teraz odoberajú približne 80 percent.
Ukrajinci si už nezvolia proruského prezidenta
Je možné, že prostredníctvom vplyvových operácií na ukrajinskom území sa Rusku podarí - tak ako vo viacerých európskych krajinách - ovplyvniť voľby na Ukrajine? Nemôže sa v budúcnosti objaviť niekto ako Janukovyč alebo podobný proruský kandidát?
To vylučujem. Ak by Zelenskyj začal rokovať s Putinom za súčasných okolností, stal by sa pre Ukrajincov kvázi Janukovyčom. Iný politický Janukovyč už nemá priestor. Uvedomme si, ako vojna zmenila životy Ukrajincov - štyri milióny z nich utiekli do krajín EÚ. Minimálne desať miliónov po rusky hovoriacich Ukrajincov je teraz vnútorne presídlených, žijú na západnej Ukrajine – ľudia z Charkova, Chersonu a okupovaných oblastí, ktorým vojna zničila životy. Títo ľudia už nemajú žiadne ilúzie o Rusku, tie ilúzie zostávajú skôr u nás doma.
Najbližšie dva roky sa však budú konať voľby v 16 členských krajinách EÚ. Môže sa objaviť politická sila, ktorá môže presadzovať suverenistickú alebo radikálnejšiu agendu a tým meniť politiku.
Na výrobe tohto rozhovoru spolupracovali Tomáš Rybár a Štefan Straka.
