"Ja som si vtedy pripadal, ako keby sme boli na nejakom boji. Každý druhý deň niekto zomrel. Vtedy to bolo husté. Boli to 90. roky. Aj ten sociálny aspekt toho, v akých situáciách sme sa ocitali. Všetko, čo sme boli schopní pre tie drogy robiť, malo odpoveď v tom, čo sa so životmi mladých ľudí dialo. Veľa ľudí zomrelo," opisuje 90. roky a závislosť od heroínu bubeník Martin Valihora.
V rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou hovorí o závislosti, spoločnosti aj hudbe.
V rozhovore sa dozviete
- Prečo Eduard Chmelár zverejnil ich spoločnú fotku, hoci ho prosil, aby to nerobil?
- Ako sa pozerá na posledné mesiace verejnej komunikácie svojho kamaráta Oskara Rózsu?
- Aké to bolo v 90. rokoch s heroínom?
- Ako sa dá nad závislosťou vyhrať?
- V čom ho posunula škola Berklee?
- Akú hudbu počúva v aute?
Martin, ako sa máš?
Mám sa dobre. Myslím, že určite niekoľkokrát lepšie ako mnohí iní ľudia. Mám určite prebytok toho, čo potrebujem. Mám viac, ako potrebujem.
Mám veľa práce, viac práce, ako potrebujem. S rodinou veľa cestujeme, tešíme sa, že môžeme hľadať nekomfortné zóny, aby sme si mohli ešte plniť svoje sny.
Začnime aktuálne. Ty sám si to komentoval tak, že si sa nedávno stal hitom internetu.
Ale v úvodzovkách.
Eduard Chmelár zverejnil fotku, na ktorej si bol ty, Oskar Rózsa a Eduard Chmelár. Napísal si status, v ktorom si vysvetľoval, že si mu povedal, že sa môžete odfotiť, ale len súkromne. Komunikoval si s ním, prečo tú fotku zverejnil a nerešpektoval to? Aký príbeh je za tým? Prečo to urobil?
Ide o naozaj malú epizódku oproti tomu, čo naozaj považujem za problémy. Vzniklo to veľmi rýchlo. Všetko nebudem opakovať, v tom statuse to je.
S Oskarom sme sa stretli po trištvrte roku po dlhšej odmlke, a rozprávali sme sa. My sme spolu vyrástli. Je to človek, s ktorým som veľa prežil. Od štrnástich rokov sme zažili naozaj takmer všetko spoločne. Pre mňa je vzťah s Oskarom niečo iné, ako keď sa niekto vyjadruje na Facebooku.
Do tejto senzitívnej atmosféry prišiel pán Chmelár a poprosil nás, či si môže s nami ako s vážnymi hudobníkmi urobiť fotku. Povedal som mu, že keď to má pre neho nejakú váhu, v poriadku. Ale prosím vás, nezverejňujte to.
Nechcel som, samozrejme, ani v Oskarovi navodiť zlý pocit. Keby som povedal nie, ako by sme sa všetci cítili? Bola to situácia, keď to takto ľudsky zo mňa vyšlo. Odfotili sme sa a on to na druhý deň zverejnil. Ubezpečil ma, že je to len pre jeho súkromný archív a na druhý deň som zistil, že on tú fotku zverejnil s nejakým svojím statusom. Zistil som to pätnásť minút pred tým, ako som mal vyjsť na pódium odhrať koncert, ktorý som pripravoval dva mesiace a na ktorý som sa veľmi tešil.
Okamžite som mu napísal, že si to neprajem, že takto sme sa nedohodli a ešte raz ho slušne žiadam, aby to stiahol. Samozrejme, fotka už je vo verejnom priestore.
Už žije svojím životom.
Pre mňa je podstatné, aby som nesvietil na stránkach, kde sa necítim dobre. A to isté som splnil aj ja jemu – nie je na mojich. Takže toto sme si povedali. On zareagoval tak, ako zareagoval – v troch vetách. Že ho mrzí, že to takto beriem, ale že je to moje rozhodnutie. Áno, je to moje rozhodnutie. Mám dosť svojich myšlienok, s ktorými mám čo robiť.
Nepotrebujem niekoho iného, aby sa vyjadroval s mojou fotkou na svojich stránkach. Už tam prebieha facebooková lajková atmosféra. Toto nie je epizóda, aby sme zosmiešňovali pána Eduarda Chmelára alebo k niekomu pristúpili neúctivo. Skôr je to taký odkaz, že keď si povieme "chcem si s vami urobiť fotku, lebo to pre mňa má nejakú hodnotu", či sa tá hodnota vie preniesť aj do druhého dňa. A či viem dodržať istú slušnosť.
Ja osobne by som také niečo niekomu neurobil, určite by som sa ho opýtal. Zvlášť ak poprosíte človeka, ktorý je vo verejnom priestore, má isté myšlienkové spektrum a vyjadruje sa k veciam.
Nechcel som byť toho súčasťou, a preto som ho slušne poprosil. Keď som zistil, že tie fotky žijú svojím životom, povedal som si, že počkám dvadsaťštyri hodín a vyjadrím sa, lebo som chcel zadefinovať situáciu. Nebolo to žiadne ospravedlnenie alebo vyviňovanie, nemám na to žiadny dôvod.
Vysvetlil si to.
Bola to len definícia. Fakty, ako to s tou fotkou bolo. Lebo ono je dôležité, ako sa to udialo. Potom som si všimol už aj komenty. Zopár som ich čítal, ale naozaj nie všetky.
Všelijaké konšpirácie o tom, aká to bola akcia. Boli to obyčajné narodeniny jedného človeka. Boli sme na súkromnej akcii, nie nejaký event, ale privátna akcia človeka, ktorý takto oslavoval narodeniny.
Pozval tam 50 hudobníkov z rôzneho myšlienkového, rôzneho názorového spektra. Toto sa udialo a pre mňa to týmto statusom bolo uzavreté. Záležalo mi na tom, aby som o sebe podal vysvetlenie, pretože tam vznikali rôzne dohady a domnienky.
My sa poznáme už dosť dlho, ja poznám tvoj myšlienkový svet, ale keď som ohlásila náš rozhovor, niekto sa ma spýtal, prečo volám Valihoru, ktorý sa stretáva s dezinfoscénou. A či už aj ty si sa vybral na cestu konšpirácií ako Oskar. Tým statusom si chcel zadefinovať, že to tak nie je?
To je ďalšia téma, kto ako pristupuje k tomuto prostrediu. Rozprávať sa s niekým, kto má iný názor ako ja, podľa mňa neznamená, že ja preberám jeho názor. Pre mňa osobne je veľmi dôležitý kontakt.
Keď hovoríme o tom, ako chceme ako spoločnosť ísť ďalej, nemali by sme sa báť komunikovať. Pokiaľ zachovávame istý modus operandi slušnosti, komunikácie a kultivovanosti.
Myslím, že spoločnosť je obeťou veľkých hybridných zdrojov, ktoré sa snažia pretláčať rôznu propagandu. Motajú nás, predkladajú veci vytrhávané z kontextu, paušalizujú.
Vzniká tým veľký neporiadok. Tento chaos niekomu vyhovuje, niekomu nie, a keď chceme prísť k nejakému ďalšiemu kroku, bolo by dobré rozpliesť to. Ja viem, čo si myslím, viem, ako sa cítim, teším sa, keď to môžem s niekým konfrontovať. Nemám problém sa s ľuďmi rozprávať. Mám okolo seba rôznych ľudí, s ktorými komunikujem a ktorí v mojom bežnom živote plnia aj iné úlohy. Vzájomne sa posúvame.
Mám jednu takú príhodu. Išiel som v aute. Nasadol ku mne jeden chlapec, ktorý mal so mnou absolvovať osem hodín cesty. Bolo to v čase, keď Kotleba vyhral voľby a vstúpil do parlamentu. Bol to študent STU, vysokoškolsky vzdelaný chlapec.
Nejakým spôsobom prišlo aj na túto tému. Začali sme sa rozprávať a postupne takou veľmi jednoduchou formou predkladať argumenty, čo a prečo sa stalo.
Po takej peknej hodinke, dvoch nášho rozhovoru mi zrazu hovorí: Vieš čo? Ale nemusím nikomu povedať, že som volil Kotlebu, že? A ja som ho chytil za plece a hovorím mu: "Vôbec nikomu to nemusíš povedať, to je všetko tvoja vec. Ale vieš, čo je dôležité? Aby si ty, sám so sebou vyhral vlastný vnútorný dialóg, aby si ty vedel, čo robíš."
Toto je podľa mňa podstatné, aby sme si my sami dávali otázky, nezabúdali si dávať otázky a aby v nás stále prebiehal ten dialóg, ktorým smerom ideme a aké to má dôsledky.
Spomenul si Oskara, s ktorým sa poznáte naozaj veľmi veľa rokov, od štrnástich. Keď sledujem jeho vývoj za posledné obdobie, niektoré jeho videá sú takmer až agresívne. Aj to, ako sa dal dokopy s Danielom Bombicom. Mne z toho bolo smutno, keď som sa na to pozerala. Ty si aj v reakcii na Eduarda Chmelára písal, že ste sa mesiace nevideli a že v týchto otázkach nemáte rovnaký hodnotový svet. Ako sa pozeráš na celý ten príbeh o hymne? Oskar hovoril, ako sa náš čas kráti, že to nie je hymna pre nás, potom tie streamy s Bombicom. Asi sa ti na to ťažko pozerá, nie?
Je to pre mňa veľmi senzitívna téma. Nikdy som sa k tomu verejne nevyjadroval, teraz je to prvýkrát. To, že Oskar chcel robiť hymnu, to my najbližší vieme desať alebo dvanásť rokov. To viem potvrdiť. Niekoľkokrát sa k tomu vyjadroval, komentoval viaceré aspekty.
Skôr si myslím, že zvolil veľmi nešťastnú cestu a spôsob komunikácie. Lebo tým, ako to povie, môže sebe samému jednoducho zahatať cestu. Nás, jeho priateľov, to mrzí.
Aj forma komunikácie je niečo, čo nám dnes berie možnosť vypočuť si jeden druhého a pochopiť sa. O tom bola napríklad aj tá predošlá príhoda. Paušalizovanie, vytrhávanie z kontextu. Túžba hneď na seba militantne narážať, delenie na dobrých a zlých.
Áno, je to komplikovaná doba. Vyjadrujeme sa tým aj k témam a hodnotám, pri ktorých ide doslova o život. Tiež som prešiel a prechádzam rôznymi fázami a snažím sa to pochopiť a uchopiť, akým spôsobom sa k tomu postavím, keď hovoríme o tom vnútornom dialógu.
A už je to tak veľmi vyhrotené a tak veľmi polarizované, že som si povedal, že začnem rozmýšľať o tom, prečo druhá strana takto rozmýšľa, čo ju k tomu vedie. Áno, je to ťažké, ale ja viem, akým spôsobom sa Oskar dostal tam, kde je teraz. A je to jeho formou komunikácie.
Ja mám pocit, že ty žiješ život štyroch ľudí súbežne – stále niekde hráš, stále niekde cestuješ. Pozerala som si veľa tvojich rozhovorov a zaujalo ma, že ty si pôvodne chodil na klavír.
To sú aké skoky? (smiech) Teraz som mentálne niekde s Oskarom, s ktorým sme trom generáciám ponúkli veľa projektov, ktorým sme dali život. A teraz ideme ku klavíru, ktorý som fakt nemusel. Tak teda klavír. Super. (smiech)
Mňa prekvapilo, že si začal klavírom a až potom si prišiel k bicím. Aký bol ten proces? Ako si si vybral bicie?
Ja som si nič v živote nevyberal, bicie si vybrali mňa. Aj hudba si ma vybrala. Jednoducho som žil v hudobníckej rodine, kde bicie boli absolútnou vášňou.
Pre mňa je to potreba. Je to diagnóza, ja keď nehrám, necítim sa úplne komplet. Potrebujem si to splniť.
Takýto intenzívny pocit ja mám. To spojenie s bubnami ako takými mám od malička. Ako dieťa som hral s varechami, z nábytkov som si vyrábal bicie a muzika, to bolo moje absolútne hobby, celá moja náplň dňa. Žiadne autíčka, žiadne iné hry, nič u mňa neexistovalo.
Ja som mal muziku a slúchadlá, u nás doma som stretával rôznych ľudí. Mimochodom, aj Karola Duchoňa.
Chceš sa rozprávať o Karolovi Duchoňovi?
Aj Deža Ursinyho, aby sme to vyvážili.
Tvoja mama je speváčka, otec basgitarista. Koľko si mal rokov, keď si ťa, ako hovoríš, bicie našli?
Mal som dvanásť rokov. Vtedy som začal bicie študovať, dovtedy som hral na peračníku. Robil som také šou pre svojich spolužiakov. Vtedy bola iná doba. Všetky moje dcéry majú od narodenia asi po tri bubnové sady. Samozrejme, ich to nezaujíma.
Keď som v dvanástich rokoch dostal od svojho prvého učiteľa Amatku (pozn. redakcie AMATI bola československá značka bubnov), to bol pre mňa absolútny vesmír.
A potom si šiel na konzervatórium.
Potom som šiel na konzervatórium, odtiaľ ma v treťom ročníku vyhodili.
Prečo ťa vyhodili?
Vtedy som začínal s Robom Grigorovom s Midi, mal som šestnásť rokov. Prvé dva roky sme chodili do školy tak adekvátne, koľko bolo treba. Samozrejme, Marek Brezovský, Oskar, ja a rôzni iní sme sa kamarátili, boli sme partia.
Ja som tam ešte nemal čo robiť, bol som tam príliš skoro. Oni boli už tretiaci, už v tom mali nejaký systém. Ja som od začiatku chodil do školy veľmi diétne, ale profesor, ktorý vedel, že mi to celkom ide, mi dával jednotku z hlavného nástroja.
A môj triedny Peťo Martinček, skladateľ modernej a vážnej hudby, sa pozrel, že dobre, máš dobrý nástroj. Mohol by si viac chodiť do tej školy. Ale vždy to nejako prešlo.
Ale on potom odišiel a my sme dostali inú pani učiteľku. V deň, keď som mal na polroka obhájiť zameškané hodiny, sme mali v kulturáku na Trnávke skúšku na turné s Robom Grigorovom a Midi, takže som sa nemohol dostaviť. Prišiel som na druhý deň, dal som všetky ospravedlnenia. S mamou sme tam v jednej miestnosti stáli s tou pani učiteľkou. Mama sa tak na ňu pozerala, že však dajme mu šancu, a ona, že nie. Zavrela triednu knihu a odišla. Tým to bolo vybavené.
A potom prišlo obdobie Hrany.
Bol si na hrane, tak to myslíš?
Ja som celý život na hrane. Zistil som, že ja som sa narodil do nejakej krízovej situácie, u mňa je to vždy na hrane. Ale áno, v tom čase to bolo naozaj na hrane.
To bol vlastne ten zlomový bod so závislosťou?
Nejako som stratil akýkoľvek pocit. Úplne všetko mi na chvíľu ušlo. Vlastne ani s Midi a Grigorovom som nechcel pokračovať. S Galom sme založili kapelu O.B.D., a to ma vtedy začalo baviť.
Úplne som stratil kotvu systému, nejakého režimu. Bolo to v období, keď sme mali prvý koncert so Slobodnou Európou. Pod hradom sme otvárali U klub. A tam som videl všetky tieto disciplíny a som sa pre tú cestu rozhodol aj ja.
V jednom dosť starom rozhovore pre SME si povedal, že drogy ti dali pocit šťastia, ale fiktívny pocit. A že ti zobrali kontakt so svetom, pravdivé videnie seba a slobodnú vôľu. Povedal si, že skoro ťa zabili, aj keď si nechcel zomrieť. Predstavujem si tie historky ľudí z 90. rokov, ktorí hovoria, že keď prišiel heroín, nikto nevedel, že je to taká extrémne návyková látka. Že je to taká morda. Vedeli ste, čo si idete dať, alebo ste to úplne nevedeli a spadli ste do toho? Aký bol príbeh heroínu v 90. rokoch?
To je otázka, ktorú som si dával prvých desať rokov čistoty. Stále si ju dávam. Čo bol vlastne dôvod? Teraz budem mať tridsať rokov, čo som čistý. V deväťdesiatom šiestom som to uťal.
Nedávno som išiel so speváčkou Meshell Ndegeocello, ktorá mala tiež svoju skúsenosť. Tak sme si o tom niečo povedali. A ona sa ma pýta: "Asi ťa niekto v živote sklamal, že? Niekto sa ťa hlboko vo vnútri dotkol?"
Uvedomil som si, že možno áno. Tých dôvodov môžem nachádzať mnoho a v rôznych perspektívach. Ale to podstatné je, že to nie je dôvod, prečo teraz drogy neberiem. Ten boj musí byť o inom.
Drogy ťa môžu posunúť vtedy, keď s nimi prestaneš. Ono vôbec nemá zmysel to skúšať. Je to obyčajná skúsenosť nejakého chemického vzorca. Ty si myslíš, že prežívaš nejaký významný pocit, ale potom zažiješ v reálnom živote akékoľvek iné sklamanie a má to iné bomby. Takže aj ľudia, ktorí svoj žiaľ utápajú, ho len znásobujú.
V rozhovore o dokumente Hrana o Marekovi Brezovskom Oskar Rózsa povedal, že počas tohto obdobia mu na predávkovanie zomrelo asi dvadsať kamarátov. Máš takéto číslo aj ty? Každý z vás má za sebou takéto straty?
Ja som si vtedy pripadal, ako keby sme boli na nejakom boji. Každý druhý deň niekto zomrel. Vtedy to bolo husté. Boli to 90. roky. Aj ten sociálny aspekt toho, v akých situáciách sme sa ocitali.
Všetko, čo sme boli schopní pre drogy robiť, malo odpoveď v tom, čo sa so životmi mladých ľudí dialo. Veľa ľudí zomrelo.
Keď ľudia závislosti nerozumejú, často si myslia, že to je len tak - prestať. Nechápu to ako chorobu. Ako naozaj náročnú situáciu. Ty veľa hovoríš o tom, že tebe sa to podarilo až na trinástom liečení, že ich bolo veľa.
Bolo ich veľa.
Prečo tých dvanásť nevyšlo a to trináste áno? V čom to bolo iné?
Ja som nebol ten deštruktívny narkoman, ktorý vyhľadával situáciu, ako len odísť. Ja som liečenia skúšal len preto, aby to už odišlo. Prežíval som strašnú ťažobu života, že som od niečoho závislý, a bolo to hrozné.
Čiže aj dostávanie sa z toho vo mne stále vyvolávalo ešte väčší pocit únavy z toho, že niečo idem skúsiť a zase do toho padnem. Ten vnútorný boj tam bol rozohraný.
Ale bola to taká zhoda okolností. Pocítil som aj emočnú podporu od jednej osoby, potom aj pocit toho, s kým som po tej ceste šiel. Doktor Ivan Novotný pre mňa veľa znamenal. Keď má niekto svojho učiteľa, človeka, čo ho dokáže nasmerovať na videnie sveta, určite to bol on. Nechodil v bielom plášti, rozprávali sme sa o tom, o čom je život. Bol som šťastný, že som s ním túto cestu prešiel.
Ja som vtedy prišiel do zariadenia, ktoré bolo len materskou škôlkou. Dnes je to sanatórium a funguje v Petržalke, ale vtedy ho len otváral.
My sme sa tam museli presťahovať, lebo sme boli na terapii niekde v prírode na Muráni a vedeli sme, že keď sa po tých dvoch týždňoch, čo sme sa vyabsťákovali, vrátime späť na ulicu, zase do toho spadneme. Držal som tam vtedy v ruke vedro a metlu a povedal som si: Ostanem tu rok a potom uvidím, čo bude ďalej.
Bol som tam pätnásť mesiacov a celý ten čas som mal len jeden záujem, a to dostať sa z toho. Nikdy som sa nedozvedel ani o tom, čo sa tam dialo. A tam sa diali veci!
Niekto porušil pravidlá, priniesol alkohol. Vždy to išlo nejako mimo mňa. Ako keby ste boli zavretí v base, ako keby ste v tom malom priestore žili nejakú svoju bublinu toho rozhodnutia. Chcem tým len povedať, že to rozhodnutie s niečím pracovať je asi pri tej ceste dosť dôležité. A potom kontinuita a konzistentnosť.
V rozhovoroch si povedal, že ti pomohlo, že ťa v tom najhoršom momente mama vyhodila z domu. Pripomenulo mi to jednu scénu z dokumentu Hrana o Marekovi Brezovskom, kde jeho rodičia, na pohľad veľmi láskaví ľudia, sedia za stolom a otec s plačom, zlomený hovorí: „Mali sme ho vyhodiť. Hovorili nám, že to máme urobiť, ale my sme to nedokázali.“ A rozplakal sa. Často na to myslím, aké ťažké musí byť rozhodnúť sa vyhodiť dieťa na ulicu a byť si vedomý, že to robím pre neho. Že musí pochopiť, že stačilo. Rozprávali ste sa niekedy s mamou, aké ťažké to pre ňu bolo?
Pre rodiča to musí byť absolútne desivý, úplne mrazivý pocit, keď vedľa neho sedí jeho dieťa a ako keby bolo úplne mimo. Tam neprechádza žiadny kontakt, vlastne ho úplne stratil. Stratil ho, on mu vôbec nerozumie, tam vôbec nič nie je.
Ešte desivejší pocit musí byť poslať to dieťa niekde, kde každý deň hrá vabank. Rodič nad tým nemá žiadnu kontrolu a každý deň sa môže dozvedieť, že to jeho dieťa nezvládlo. To je ťažké rozhodnutie. Na každého platí niečo iné.
Moja mama to spravila, keď som prišiel z Nových Zámkov po štyroch mesiacoch. Mal som tam byť dvanásť. Otvorila dvere: "Ahoj, si tu o osem mesiacov skôr". A zatvorila dvere.
Tak som odišiel. Zavolal som kamarátovi Peťovi Hrevušovi, spolužiakovi zo ŠUP-ky, že nemám kde bývať. On bol úžasný, zobral ma k sebe a nikdy mu to nezabudnem.
V tom čase som už bol na periférii spoločnosti, v situácii absolútneho verejného odsúdenia. Ľudia odo mňa zdvihli ruky, bol som narkoman, junkie. Zopár ľudí mi tú pomocnú ruku dalo.
Nebol som pre nich ten nechutný človek, s ktorým sa nechceli spájať. Dali mi možnosť komunikovať, pomohli mi. A vďaka týmto ľuďom som možno naplnil tých ďalších tridsať rokov iným obsahom.
Ale pre každého platí niečo iné. Neviem, či by to platilo pre Mareka. Marek bol úplne iný človek. On bol strašne silná osobnosť, intelektuál. On to mal možno ešte zložitejšie.
Možno aj tou Hranou sme jeho rodičom zhmotnili nejakú vizuálnu podobu ich syna – v jeho tvorbe, ktorá neostala niekde v zásuvke, ale dostala nejakú emóciu. Vizuálnu podobu, cez ktorú prejdeš rukou. Bola to partia ľudí, s ktorými sme spolu fungovali a v tom čase sme tvorili istý hudobný svet. Bolo to pekné, že oni chodili na koncerty a videli tam svojho syna. V nás, v tých textoch, v jeho hudbe, v jeho melódiách.
V dokumente o Amy Winehouse je scéna, keď vyhrá Grammy a v backstagei povie svojej mame: „But it's so boring without drugs.“ Že bez drog je to nuda. Potom aj zomrela, upila sa.
Ja som v sedemnástich nastúpil do Fermaty, potom prišli Prúdy, potom Collegium Musicum. Celý môj život bol aj v tejto hudobnej komunite. A keď som Mariána Vargu tlačil na vozíku na posledný koncert, už mal rakovinu pľúc.
Mal kyslíkovú bombu a v ústach cigaru. Tiež si asi do posledného momentu myslel, že je to správne. Že to je tá sila, ktorej on odovzdá tú vlastnú.
Keď chce človek zvládnuť heroín, drogy, závislosť, musí vytvoriť väčšiu energiu, aby on sám vnútri a slobodne opustil starý život. Lebo práve tým si vytvorí ten nový a pre neho samého aj silnejší. Tam neexistuje, že si poviem, že budem slušný, a potom prídem domov a nadávam od rána do večera. Tá vnútorná zmena, moja vlastná, musí byť identická vo vnútri i v mojom postoji navonok. V tom mojom vnútornom dialógu. V tom, ako vidím svet. Je to veľmi nekompromisný, veľmi tvrdý svet.
Ivan Novotný mi hovoril len jednu vec a ja ho teraz ako odkaz posielam svojim kamarátom: "Nikdy si neklam. Sebaklam je to, čo človeka odvádza mimo. " Možno Amy Winehouse bola tak zúfalá, že nemala silu a nechcela nachádzať ten nový svet. A keď tú silu stratíš, je koniec.
Veľmi pekne ti ďakujem, že o týchto svojich ťažkých skúsenostiach hovoríš veľmi otvorene. Ono to nie je úplne samozrejmé – sú ľudia, ktorí by to chceli nechať tak a už nikdy sa k tomu nevracať.
Naposledy som robil rozhovor pre Denník N, to bolo asi pred desiatimi rokmi. Myslím, že každých desať rokov je OK (smiech).
Teba to tak vyformovalo. Oprav ma, ak sa mýlim, ale mne sa zdá, že ty veľmi neodsudzuješ ľudí, že si taký extrémne pokojný.
Áno, ja extrémne neodsudzujem ľudí.
A je to tak?
Predstavte si, že v roku 1996 sedíte v komunite tridsiatich ľudí, z ktorých každý potrebuje pomoc. Jeden je díler, druhý urobil niečo, čo ani nebudem komentovať.
Neviete si predstaviť, čo všetko dokážu závislí ľudia spraviť. A teraz čo? Odsúdime sa tam? Alebo pokecáme, aké to je super alebo zlé? Sme tam preto, že si chceme pomôcť, chceme sa z toho dostať.
V takejto situácii sme aj teraz. Veď práve my – ľudia, ktorí svet vidíme rovnako, máme rovnaký pocit príčetnosti, rovnaké hodnoty - by sme mohli byť tí, ktorí v sebe dokážu nájsť silu komunikovať, otvárať tú tému. Hodnoty sú už natoľko relativizované, že sa nám to všetko úplne stráca. A na všetko máme vyhradený čas – dvanásť hodín na mier, dvanásť hodín na lásku. Ja stretávam mnoho ľudí z naozaj rôznych názorových spektier.
Zisťujem ešte ďalšiu vec. Keď prídem do prostredia, kde sú rôzni muzikanti, rôzni ľudia, aj oni medzi sebou majú rôzne myšlienkové postoje. Nie je to len jedna bublina niekoho, kto si myslí, že prejde všetkými svetonázorovými pohľadmi. Každý to naozaj môže vidieť rôzne.
Takže aj my tým, že budeme komunikovať a počúvať sa, z toho možno vyformujeme nejaký model nového sveta. Čo to je ten nový svet, to by bol dobrý naratív k ďalšej debate.
Myslím, že tam nájdeme nový rozmer, ako naozaj tvoriť spoločnosť. Nemyslím, že keď niekto nie je na Facebooku a nenadáva od rána do večera, že robí pre tento systém menej. Možno sú ľudia, ktorí svojou dennodennou, hodnotovou prácou, tým, ako žijú, môžu ísť príkladom. Nevytvárajú žiadnu toxicitu, nie sú z tých, čo by okamžite na niekoho ukazovali prstom, odsudzovali okolie. Naopak, tou svojou emóciou ukazujú, že aj takto sa to dá. Lebo nie sme všetci extrémisti, nie sme všetci vyhrotené osobnosti. Sú tu ľudia, ktorí sú frustrovaní, ktorí robia chyby.
Odtiaľto, kde sedíme, vidíme Fajnorku, kde sa točil klip Ona je Madona Roba Grigorova. To bol tvoj prvý gig, ak som to správne pochopila.
Bolo to tak.
Máš tú pesničku rád? Ja ju mám rada, mňa to baví.
Mám ďalších dvadsať iných, ktoré by som od Roba Grigorova ponúkol a ktoré som mal veľmi rád. Z môjho prvého live koncertu, keď som hral s kapelou, sa rovno vytváral záznam a vysielal sa priamy prenos do Slovenskej televízie. To bolo v šestnástich rokoch.
A hneď ako som odklepával – kamery, krst Ona je Madona – zlomil som paličku. Ja som ten typ, čo vždy robí veľké chyby. Keď robím chybu, tak poriadnu.
A odohral si to potom?
Jasné.
Jednoručne?
Chytil som sa a zobral som druhú. Veľmi rád by som videl ten koncert, lebo to boli bomby.
Určite to bude v archívoch. A prvá albumová nahrávka bol album 33 Richarda Müllera, ktorý je legendárny.
Ten je legendárny aj v tom, že ma Richard prišiel vypýtať z jedného z protidrogových liečení. Šiesteho alebo koľkého.
Primár dovolil, tak som prišiel nahrávať. Bolo to moje prvé CD-čko, vtedy som mal sedemnásť. Stretli sme sa tam v super zostave: Danko Salontay gitara, Jaro Filip klávesy, Oskar Rózsa basa, ja bicie a Richard.
Ktorý mal tiež vtedy problém s drogami.
Neviem, či mal problémy, ale myslím, že začínal k tomu viac inklinovať. Keď sme donahrávali, tak mu hovorím: "Tak, prosím ťa, keby si mi mohol dať honorár za to CD-čko". A Richard mi hovorí: "Počúvaj, ja ti ho dám, ale musíš mi dať chlapské slovo, že sa vrátiš naspäť do tej liečebne". Ja hovorím: "Samozrejme, to bez debaty".
Tak mi dal peniaze. Samozrejme, hneď som išiel mimo, dva týždne ma nebolo.
Potom bolo ďalšie CD-čko LSD a ja som ostal v šnúre liečení. Richard urobil skladbu Martin V. a venoval mi text. Ale má trošku iný obsah, Martina V. si môžete vypočuť, keď chcete. Môžete zachytiť trochu toho, ako to vtedy fungovalo.
Ako potom vzniklo, že si šiel do Berklee, do Bostonu? Lebo v šestnástich Grigorov, v sedemnástich Rišo Müller, a potom si už aktívne hrával. Bol si hudobníkom, a potom si sa zrazu rozhodol, že ideš ešte študovať do USA.
Ja som vždy chcel ísť do Ameriky, to bol môj sen. Prvýkrát som šiel do Ameriky, keď som mal sedemnásť rokov. Bol som tam rok a hral som.
Ale problém s drogami som nemal vyriešený, len pozastavený. Samozrejme, aj tam som ulietaval na rôznych drogách. Žil som v Denveri, žil som v Aspene, so super hudobníkmi som hral takú americkú pesničkovú tvorbu. Aj s muzikantmi, ktorí hrali s Joem Cockerom, s Jamesom Taylorom. To bolo úžasné obdobie.
Potom som sa musel vrátiť domov, lebo som mal tento nevyriešený problém. Dva – tri roky som silno pracoval na tom, aby som sa vrátil späť.
Vtedy bola iná doba, nebolo to automatické. Dnes vyplníme ESTA, ideme na letisko, máme európsky pas a môžeme ísť cez ten automat. To sú výhody dneška.
Ja som z generácie, ktorá si túto možnosť veľmi váži. Tým, že som sa chcel dostať do Ameriky, musel som ísť cez Berklee. Spravil som tam „talentovky“ a poslal som nejaké kazety. Dali mi štipendium, nejako sme to pozliepali. Išiel som cez I-20, požiadal som o víza, dali mi víza a išiel som do Ameriky študovať na Berklee.
Bol si tam tri roky?
Ostal som tam tri roky, hoci som tam chcel ísť len na pol roka. Na prvý semester, a potom pôjdem do New Yorku žiť a hrať. Ale spoznal som svojich spolupútnikov Johna Shannona a Mitcha Cohna.
To je kapela Waking Vision.
A tak som sa rozhodol, že tam ostanem celé štúdium.
Čo ti to štúdium dalo?
Dalo mi to maximum.
Ale bubnovať si už vedel.
To je práve ten omyl. Ja som si len myslel, že viem bubnovať! Ale to, že som prišiel do tohto sveta a že som začal hrať s inými hudobníkmi, ktorí boli úžasní, inak som začal interpretovať svoj nástroj. Inak som sa k tomu začal stavať, začal som to viac vnímať melodicky.
Prostredie je veľmi dôležité. Veľmi dôležité je ísť do sveta, naberať skúsenosti, a to v akomkoľvek odbore. Ale špeciálne pre muziku.
Byť na Berklee bol obrovský zlom v mojom ponímaní nástroja, v perspektíve, ako hrať, čo hrať, čo robiť. Hiromi (Uehara, pozn. redakcie) ešte ako študentka chodila na koncerty Waking Vision do garáže a potom to už malo iný priebeh. Takže ja som išiel za svojím snom.
Aj keď som už zažíval nejaké úspechy doma, ale občiansky som nechal tu. Vedel som, že to je úplne iný svet. Toto je taký náš demo svet, ale tam je trošku o niečom inom.
Nespájal som to dokopy, dokonca som vyštudoval školu a rok a pol som robil čašníka v reštaurácii, aby som sa uživil. Chcel som tam ostať, vydržať ten sociálny tlak, že si potrebujem tú pozíciu vybudovať, obhájiť, stretnúť tých ľudí, zahrať si.
Potom ma Hiromi zavolala na zopár koncertov do Anglicka, a potom mi ponúkla angažmán. Zo dňa na deň som sa ocitol v kabátiku v Tokiu, kde z výťahu vyšiel Anthony Jackson.
Človek, ktorého som celý život pozeral doma na videokazete, ako tri roky hrá so Stevom Gaddom. Jeden z najlepších basistov na svete, veľká osobnosť. Toto bol pre mňa zlom a už to išlo iným smerom.
Ty hráš veľa jazzu. Jazz je komplikovaný aj rytmicky, nie každý tej hudbe rozumie.
Ani my tomu niekedy nerozumieme.
Musí jazzový hudobník poznať noty a kompozíciu, alebo stačí ten rytmus a navnímaš to nejako? Je tam ten hudobný fortieľ?
Všetko musíme poznať. Tvrdo musíme pracovať, od rána do večera cvičiť. Nič nie je náhodou, nič nie je nejaká abstrakcia, že nám teraz niečo padne z neba. Vôbec nie.
Ale doma si to nacvičíme a prídeme do situácie, keď rozohrávame daný moment. Vtedy vznikajú veci na danom mieste, v danom momente. Preto je ten jazz taký silný.
Je to autentická hudba, ktorú tvoríš v danej chvíli. To, čo sa udeje tam, už sa neudeje nikdy. Až potom zasa na ďalšom koncerte niečo iné. Takže v tomto je to silné, zaujímavé a krásne. Natoľko krásne, že okrem rodiny je to tvoja najväčšia komodita v živote.
Každoročne prinesieš na Slovensko neuveriteľné mená, najmä jazzové. Ako to vlastne funguje? Koľko z toho je tvoj sociálny kapitál, že tých ľudí poznáš, zavoláš im a povieš im: "Počúvaj, nemal by si tento rok čas prísť?".
Je to tým, že dnes už hudobná komunita, ten hudobný svet, vie byť v jednom telefóne. Čo ti najmä dá škola Berklee, sú kontakty. Každý je niekde, poznáme sa. Prišla sem Alicia Keys, mal som tam gitaristu spolužiaka, prišla Beyoncé, mal som tam spolužiačky.
Ja som tiež chcel hrať pop. Teda, aj pop. Ale udialo sa to tak, že som ostal v jazzovom svete, vo svete aktuálnej, kreatívnej, inštrumentálnej hudby.
Pre mňa hrať pre päťdesiat – sto ľudí, ktorí naozaj počúvajú, je rovnako silný pocit, ako keby som hral pre 50-tisícový štadión. Je to ťažké opísať, je to niečo iné. Nie je to na veľké jachty, skôr na bežné prežitie. Ale sila a tá váha toho je naozaj nezameniteľná.
Čiže sú to kontakty, že ich sem dostaneš.
Sú to kontakty. Je to o tom, že sa k tým ľuďom dostávam, vyhľadám si ich, dostanem sa k nim cez mojich kamarátov. Osobnosti, ktoré sem prinášam a ktoré chcem, aby tu boli, sú všetko ľudia, s ktorými aj ja rezonujem. Mám svoj festival, máme svoje publikum, máme svoju kapelu, svoje CD-čka. Teraz máme našu rádiostanicu Jazz.
Všetko je to taký home made a vždy to tak aj ostane. Nie je to žiadny veľký koncept. Všetko si to nejako vymakáme a spravíme. Je to pekné, keď ľudia chodia a precítia to spoločne s nami. Je to o to krajšie. Tento rok mám šťastie, že sme naozaj mali možnosť vidieť aj osobnosti, ktoré majú veľkú váhu aj v spoločenskom živote.
Tento rok sú to veľmi zaujímavé mená: Meshell Ndegeocello, Dominic Miller, Esperanza Spalding. Ako vyberáš takúto zostavu?
Tak to vyšlo. Neviem. Alebo je pre mňa oveľa silnejší tvorivý genius loci toho umelca. Niečo, čo nemá nič spoločné so žiadnou politickou situáciou.
Keď bol covid a všetci boli doma, odohrali sme prvý koncert. Potom sme urobili ďalších pätnásť a išli sme do terénu. Je to len o tom, ako veľmi to človek chce robiť a riešiť. Niekedy má málo peňazí, niekedy má viac.
A niekedy to vyjde. Ja som sa k tomu asi tak prirodzene postavil aj teraz – chcem robiť do maxima. Chcem prinášať tých ľudí a chcem mať v tom kultúrnom svete svoju nohu. A nič ma neodradí.
Keď nebudeme hrať veľké pódiá, budeme hrať menšie pódiá. A potom zase veľké pódiá. Tak sa to zbehlo, že tento rok prišli aj dámy, ktoré majú čo povedať, vyjadrujú svoj postoj k životu aj cez muziku: mierová aktivistka z Izraela Achinoam Nini. Esperanza Spalding. Meshell Ndegeocello, ktorá zhudobnila krásne texty spisovateľa Jamesa Baldwina, čo je veľká osobnosť afro-americkej kultúry v Amerike a ktorá hovorí o rasizme, o sexualite. Ale je to stvárnené krásnou, nádhernou, kultivovanou formou bez toho, aby niekto na niekoho ukazoval prstom. Má to naozaj taký silný emočný náboj. A emócia vždy vyhrá.
Ja mám taký svoj postreh, že láska vždy víťazí. Vždy. Možno to chvíľku trvá, ale vždy je absolútne smerodajná práve tá emócia. Práve ona roztopí všetky ľady. Takže treba v tom ísť. Hovoril som si, že keď tu mám niečo povedať, tak práve toto je pocit, ktorý by som rád, ak sa dá vôbec opísať, odovzdal ďalej: treba ísť vpred, nekompromisne robiť, tvoriť.
Čo si pustíš ty, keď chceš mať pekný večer, alebo ideš v aute? Akú hudbu si ty púšťaš? Čo počúvaš?
Od ticha až po podcasty. Podcasty si veľmi rád pustím. Rôzne. Počúvam, čo si ľudia myslia a snažím sa to pochopiť. Často absolútne neúspešne.
Keď sa bavíme o hudbe, mám zopár pesničiek a mám pesničky, ktoré ma vždy dobíjajú. Veľmi málo si pustím to, čo hráme.
Ale keď hráme nejakú pesničkovú muziku, kde sú skladby ako teraz napríklad Princa, tak to som si rád pustil. Esperanzu som počúval, od Meshell Ndegeocello odporúčam album No More Water. Možno aj prečítať si texty, vypočuť si muziku a vnímať spôsob, akým títo úžasní mimozemšťania uchopili energiu a výpoveď o láske.
Prečo sa vraciaš na Slovensko? Mohol by si chodiť na všetky fantastické koncerty po svete, ale ty si ich zorganizuješ tu doma. Ponúkneš ich aj ostatným a chceš sem tých veľkých ľudí priniesť. Vraciaš sa domov, hovoríš, že si hrdý Slovák, a že máš rád Slovensko. V New Yorku robíte každý rok akciu, kde naozaj predstavujete najväčšie slovenské talenty. Nemusel by si to robiť. Veľa sa teraz hovorí o o vlastenectve a nejakom národovectve, mne sa zdá, že ty si vlastenec.
Ja či som vlastenec? Odteraz budem rozmýšľať nad pojmom vlastenec a spojením vlastenec a ja, to ti garantujem. Ja si myslím, že tým najväčším pokladom, ktorý táto krajina má, je kapacita ľudí a ich talent.
Myslím, že úplné maximum, kde vieme vidieť budúcnosť tejto krajiny, sú práve ľudia, ktorí ju vytvárajú. Ľudia, ktorí dokážu komunikovať, dokážu komunikovať so svetom, dokážu vidieť veci, dokážu vymyslieť projekt, priniesť a inovovať produkt, byť dobrí vo vede, v medicíne, v hudbe, v umení, v biznise. Toto si myslím, že je naším národným bohatstvom.
Ja sa snažím robiť cez hudbu, tým talentom, ktorým môžem poskytnúť. Komunikáciou so svetom. To je to, o čom hovoria podujatia, ktorým sa venujem.
Nie je hriech, že Slovensko je charakterovo konzervatívna krajina. To tak je. Jednoducho tá krajina má nejakú charakteristiku, niečo sa v nej deje, má svoj spôsob vnímania, žitia. Idem do Holandska, očakávam niečo iné.
V Dánsku, vo Švajčiarsku, v Amerike. Každá krajina má nejakú svoju atmosféru. A toto všetko vnímam. Pokiaľ cítim hodnoty, ktoré majú pre môj život zmysel a sú zásadné, cítim sa bezpečne. Srdečnosť, tolerancia, pochopenie. Vtedy dokážem tú krajinu, ten svet a jeden druhého v jeho autenticite precítiť. Ja sa sem rád vraciam a pokiaľ budem môcť, tak tou svojou prácou budem prinášať podujatia, ktoré budú pre nás všetkých vytvárať emóciu.
