Únos prezidentovho syna. Tridsať rokov od momentu, keď štátna moc zneužila svoje zložky na pomstu kritickému prezidentovi. Tridsať rokov čakania na spravodlivosť a potrestanie vinníkov. Tridsať rokov neschopnosti vysporiadať sa s vlastnou štátnou minulosťou.
„Vyhrážali sa, že mi zabijú syna. To už bola silná káva, tak som ich presťahoval do Prahy, kde ich istý čas strážila česká polícia,“ hovorí v relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou novinár EUGEN KORDA z týždenníka Týždeň, ktorý v časoch únosu prezidentovo syna pôsobil ako reportér televízie NOVA pre Slovensko. Verejnosť sa aj cez jeho reportáže dozvedala, čo sa v krajine ovládanej Vladimírom Mečiarom a Lexovou SIS deje. Slovenská televízia bola pod plnou kontrolou štátu a o zneužívaní moci informovali novinári ako Ľuba Lesná alebo žurnalisti z rádia Twist, kde odznela pamätná nahrávka šéfa SIS Ivana Lexu a ministra vnútra Ľudovíta Hudeka dokumentujúca tlak na vyšetrovateľov: „Keď ho kopneš do gúľ, dám ti pusu na čelo...“
SIS nemala skúsenosti s udalosťami, aké predviedla v posledný augustový deň roku 1995. MATÚŠ BURČÍK, reportér denníka SME, hovorí, ako mu člen komanda SIS Ľuboš Kosík opísal prípravu: „Oni skutočne pred tým nemali skúsenosť, ako niekoho naložiť do auta a bezpečne ho omámiť takým spôsobom, aby mu nejako zásadne neublížili. Informácie, ktoré o tom mali, pochádzali z filmov. V nich videli, že niekto niekomu priloží nejakú handričku na nos. Chceli si to vyskúšať v praxi. Pred samotným únosom podľa Kosíka urobili to, že vo večerných hodinách jazdili po Bratislave, vyhliadli si človeka v podobnom veku ako Michal Kováč ml., ktorého videli buď na benzínovej pumpe, alebo kráčať po ulici. Naložili ho do auta a rôznymi spôsobmi skúšali, ako tá omamná látka funguje. Skúsili to vraj asi trikrát.
Udalosti spojené s únosom a neskôr aj s vraždou Róberta Remiáša, spojky kľúčového svedka únosu Oskara Fegyveresa, sa podarilo objasniť vďaka odvahe tých, ktorí nemlčali, či už pôsobili v bezpečnostných zložkách, alebo na iných pozíciách.
V ARÉNE s E. Kordom a M. Burčíkom zaznelo:
- kto pôsobil v SIS v čase únosu a ako monitorovali únik informácií,
- aké násilné praktiky a vyhrážky používala tajná služba,
- ako si tajní na civilistoch nacvičovali únos dovtedy videný len vo filmoch,
- ako únos syna prežívali prezident s manželkou,
- čo sa deje s aktérmi dnes a kto už neprehovorí,
- čo sa dialo po zrušení Mečiarových amnestií,
- prečo sa dnes súdny proces komplikuje.
Jeňo, ako si sa postupne dozvedal informácie o únose? Aká bola atmosféra medzi novinármi?
Korda: Smeroval som na stretnutie Vyšehradskej štvorky do Maďarska a počul som o tom v rozhlase. Samozrejme, hneď som to otočil a vrátil. Ako sme sa dostávali k informáciám? Niektorí v SIS boli blbci, niektorí boli gauneri, niektorí nám donášali, takže veľa vecí sme sa dozvedali aj z takýchto zdrojov.
Doba bola iná, asi ste sa viac stretávali so zdrojmi, informácie prenikali trochu pomalšie. Je to tak?
Korda: Ktoré ako. Niektoré prenikli veľmi rýchlo, napríklad povestný telefonát Hudeka s Lexom, ten prenikol okamžite, hoci on bol staršieho dátumu. Bola to iná doba, samozrejme, ešte médiá nefungovali na internete. Ale informácie o tom, ako únos prebehol, prenikli doslova v priebehu niekoľkých hodín. To už sami policajti pozisťovali. Pán Šátek, Vačok, Šimunič, tí veľmi rýchlo prišli na to, že to nebol žiaden samoúnos.
Pán Šimunič bol prvý vyšetrovateľ, nasledoval pán Vačok.
Korda: Šimunič sa sám rozhodol, že radšej odíde, lebo videl, do čoho vstúpil. Zvolal tlačovú konferenciu, kde oznámil, že končí.
Matúš, čo si ty robil v čase únosu? Ty si dokonca napísal knihu, ktorá monitorovala nielen udalosti spojené s únosom, ale aj s vraždou Róberta Remiáša.
Burčík: Ja som bol ešte študent na vysokej škole. Tie udalosti som vnímal najmä cez médiá, denník Sme a ďalšie skutočné médiá, ktoré dokázali v tom čase kriticky informovať o dianí na Slovensku. Veľmi ma to fascinovalo. Hlavným redaktorom v denníku Sme, ktorý sa tomu vtedy venoval, bol Peter Tóth. Písal články, on prvý vypátral svedka únosu Oskara Fegyveresa v zahraničí. V Sme s ním bol publikovaný veľký rozhovor. Mňa to naozaj zaujímalo. To dianie bolo pre každého človeka veľmi šokujúce. Takže keď som sa neskôr stal novinárom, ďalej som sa tým zaoberal. To bolo v čase, keď sa začali tieto kauzy za vlády Mikuláša Dzurindu odhaľovať.
Siskári v pätách, rozmlátené auto, vyhrážky smrťou
Tlak na novinárov bol vtedy naozaj obrovský. Jeňo, ty si zažil veci, ktoré by žiaden novinár zažiť nechcel. Čo sa ti dialo a z akého dôvodu si musel odsťahovať svoju rodinu do Prahy?
Korda : Slobodných novinárov bolo, by som povedal, oveľa viac a Mečiar to nemal až tak pod kontrolou. Na rozdiel od dnešných dní, nakoniec ty sama si príkladom toho, ako tu s novinármi narába moc. Ale áno, samozrejme, tlak mal iný charakter, bol taký brutálny. Čo sa stalo mne? Viaceré veci to predznamenávali. Napríklad som viezol syna na tanečnú a sedela so mnou v aute moja kolegyňa zo Slovenskej televízie. Syna som vysadil a povedal som jej: „Poď ideme tu do reštaurácie na kávu.“
Sadli sme si a o chvíľku za mnou prišla čašníčka a hovorí: „Vy ste pán Korda?“ „Áno.“ „Máte u nás telefón.“ Šiel som k telefónu, ani mi nenapadlo, ako by to mohol niekto vedieť. A v telefóne sa ozval hlas: „Pán Korda, sledujú vás. Dávajte si pozor.“ Ja som sa mu začal smiať, reku, čo ty, blbec! A on: „Pán Korda, ale odkiaľ viem, kde ste?“ Hovorím: „Aha! To máš pravdu.“ „Ste tam s nejakou blondínou, čo?“ „No, áno.“ „A pri tom stole, kde automat vystreľuje guličky, je taký chlapec s volkmenom.“ Hovorím: „No, je.“ To som videl cez také okienko. „To nie je volkmen, ale vysielačka.“
Čo si sa ešte dozvedel?
Korda: To bol človek, ktorý tajne nahrával, vtedy to ešte nebolo zakódované. „A ako ste vedeli, že som to ja?“ „Ja som už dlho vnímal, že vás sledujú, ale vy ste mali nejaké kódové číslo. Nevedel som, kto to je. Vedel som iba, že je to novinár. Dnes, keď striedali služby, povedali: ,To je ten Korda z Novy?‘ Tak som vám zavolal.“ On mi potom každý týždeň alebo dva nahrával tie sledovačky, odkladal som si to, a keď mi potom rozmlátili auto, zavolali si ma z americkej ambasády a tam som im to všetko dal.
Ako to bolo s tým rozmláteným autom?
Korda: Ráno som sa zobudil, že idem k autu, a na tej Corse nebolo zvonku nič kompletné. Všetky okná, všetky svetlá, všetky pneumatiky prederavené, každý jeden dielec na tom aute bol zničený. Ešte tam nechali aj železné tyče, ktorými to urobili. Tak som zavolal políciu. Samozrejme, prišli, pozreli sa na to, zobrali ma na políciu a hovorím: „A dôkazy, tyče, tu necháte?“ „To netreba!“ Prišiel som na políciu a tam už sedeli asi štyria. Jedného z nich som nie že poznal, ale vedel som, že je zo SIS. Hovorím: „A tento zo SIS tu čo robí?“
Samozrejme, nikdy sa to nevyšetrilo. To auto mi tak neprekážalo, to platila firma, aj keď bolo na moje meno. Ale potom prišla horšia vec – vyhrážali sa, že zabijú syna. To už bola silná káva, tak som ich presťahoval do Prahy, kde ich istý čas strážila česká polícia.
Kedy sa to odohralo? Malo to nejaký súvis s pátraním po informáciách o únose, alebo s celkovou atmosférou v spoločnosti?
Korda: To nebola atmosféra v spoločnosti, to robili ľudia, ktorí mali záujem, aby nás zastrašili. Áno, boli aj ľudia, čo ma opľuli na ulici, to som zažil, ale v princípe to nebolo také hrozné.
Vieme, že bezpečnostné zložky nemali veľký záujem, aby sa veci oficiálne vyšetrovali.
Korda: Žiadny.
Ľudia v bezpečnostných zložkách – tí čestní ľudia – mali na tom záujem, ale štátny aparát ako taký nie. Jeňo, súviseli tieto útoky aj s únosom, s tou atmosférou?
Korda: Ony hlavne súviseli s tým, že vtedy o tom Slovenská televízia neinformovala, alebo dezinformovala a ja som robil v TV Nova a tá bola vtedy na Slovensku mimoriadne sledovaná a zasahovala polovicu Slovenska, takže ľudia to pozerali. A ja som tam hovoril, čo som chcel, čo som mohol, tam žiadna cenzúra nebola. A to im prekážalo.
Viacero takých situácií som zažil! V tom čase bola napríklad v Bratislave výstava cestovných kancelárií a jedného dňa mi zavolali: „Tu je, ,nejaká cestovka‘, už neviem, ako sa volala, a či by som nemohol nakrútiť niečo o výstave. A keby sa tam tá cestovná kancelária spomenula, pre mňa, ženu a syna by bolo desať dní na Malorke. A mne to už vtedy cvaklo v hlave, že odkiaľ oni vedia, že mám syna? A hovorím im: „Viete čo? To by asi v Nove nikto neodvysielal.“ A tým to aj skončilo. Ale povedal som ešte: „Ešte porozmýšľam, však ja vám možno zavolám.“
Ale asi o päť dní mi od nich prišiel list, že ďakujú, že som sa k nim korektne zachoval, ale že tá Malorka nebude pre syna a pre ženu, ale len pre mňa na týždeň. Ale to som už vedel, že je zle. Išiel som k štátnemu notárovi, kde som si svoju odpoveď dal potvrdiť. Napísal som im, že to neakceptujem. Asi dva dni som to mal doma a potom som im to poslal. V deň, keď som im to poslal, mi volal šéfredaktor z Prahy, že dostali na mňa udanie, že som si zobral úplatok. Tak som s tým šiel do Prahy, ukázal som mu to a všetko bolo O. K. Bola to cestovná kancelária, ktorú si založila SIS špeciálne na tento účel.
Z televízie do reality. Nácvik únosu na civilistoch
Povedzme si, čo sa stalo 31. augusta 1995 a čo tomu predchádzalo. Kritická správa prezidenta Michala Kováča st. v parlamente viedla k pádu Mečiarovej vlády. Vladimír Mečiar sa potom v plnej sile vrátil. Takáto forma pomsty prichádzala práve cez diskreditáciu jeho syna. Čo nastalo v momente, keď sa štátne orgány rozhodli, že budú diskreditovať prezidenta a začali sledovať Michala Kováča ml.?
Korda: Sledovačka bola zaparkovaná oproti v ulici, kde býval mladý Kováč, a jej úlohou bolo zmapovať, ako sa správa. To je klasický postup. Treba povedať, že v tom čase bola na Kováča ml. a na Kočnera za podvod podaná v Nemecku žaloba.
Rozhodli sa, že ho vydajú do rúk spravodlivosti v Nemecku. Na ceste z Jura pri Bratislave autá SIS zablokovali Kováčovo auto. Bolo tam nachystané ešte auto SBS z Trnavy, keby sa to nepodarilo – pancierové auto. Tam je taká bočná ulička, ktorú malo prehradiť. Ale podarilo sa. Mladého Kováča opili a šupli ho do Rakúska pred policajnú stanicu v Hainburgu.
Použili dokonca paralyzátor. Matúš, ty si v svojej knihe písal, že komando si to nacvičovalo vopred na civilistoch. Bolo to tak?
Burčík: Vychádzal som vtedy z komunikácie s priamym členom toho komanda Ľubošom Kosíkom, ktorý sa po rokoch rozhodol prehovoriť. Celkom detailne opísal, ako sa to celé uskutočnilo. Táto akcia nebola samostatným útokom proti exprezidentovi Kováčovi, on bol vtedy naozaj veľkým nepriateľom Mečiara a diskreditačná kampaň voči nemu bola pomerne dlhodobá aj zo strany Slovenskej informačnej služby.
Mňa samotného prekvapilo, keď začal Kosík rozprávať o nácviku. Oni skutočne pred tým nemali skúsenosť, ako niekoho naložiť do auta a bezpečne ho omámiť takým spôsobom, aby mu nejako zásadne neublížili. Informácie, ktoré o to mali, pochádzali z filmov. V nich videli, že niekto niekomu priloží nejakú handričku na nos. Chceli si to vyskúšať v praxi.
Pred samotným únosom podľa Kosíka urobili to, že vo večerných hodinách jazdili po Bratislave, vyhliadli si človeka v podobnom veku ako Michal Kováč ml., ktorého videli buď na benzínovej pumpe, alebo kráčať po ulici. Naložili ho do auta a rôznymi spôsobmi skúšali, ako tá omamná látka funguje. Skúsili to vraj asi trikrát. Na základe toho sa napokon rozhodli, že alkohol bude asi najlepšia možnosť.
Michal Kováč ml. teda vyšiel zo svojho domu, nasadol do svojho mercedesu a po krátkej jazde ho obkľúčili, vytiahli z auta. Vliali do neho liter whisky, paralyzátorom ho omráčili a takto ho previezli až do Hainburgu pred policajnú stanicu. V tejto súvislosti sa spomína ten zatykač, ktorý bol na neho vydaný v Nemecku a kauza Technopol. Čo o nej s odstupom času vieme?
Burčík: Kauza Technopol sa skutočne stala. Išlo tam o fiktívny predaj textilného materiálu cez Technopol, čo bola veľká slovenská firma. Malo to byť cez nejakú firmu z Holandska. Technopol za tovar zaplatil, ale žiaden textil nedostal, takže tie peniaze skončili niekde na nejakom inom účte. V Nemecku bol za to právoplatne odsúdený nejaký Holanďan.
Ale počas vyšetrovania jeden z takých pochybných svedkov, Peter Krylov, práve v čase, keď SIS a slovenská vláda hľadala veci na prezidenta Michala Kováča, sa rozhodol vypovedať. Povedal, že spolu s Marianom Kočnerom bol do tejto kauzy zapletený aj prezidentov syn a že na tom mal nejaký podiel. Nemecká polícia sa vydala aj touto stopou, rozbehla vyšetrovanie a tým, že chcela Kováča ml. aj Kočnera vypočuť, vydali na nich medzinárodný zatykač.
Odmietol nevestinec, skončil v kufri
Nemecká polícia mala záujem prísť a vypočuť Michala Kováča ml. na Slovensko, to na diskreditáciu nestačilo?
Burčík: Bolo to presne v čase, keď si oni dohadovali, akým spôsobom bude Michal Kováč vypočutý. On sa tomu vôbec nebránil, zároveň však vedel, že ak by na základe toho zatykača vycestoval, došlo by k zatknutiu a vláda by dosiahla to, čo chcela. Takže on zo Slovenska nechcel odísť. Vieme aj to, že pred únosom sa ho istý Chilo-Pták snažil vylákať do nejakého nevestinca (neviem, či to bolo v Rakúsku) alebo do nejakej reštaurácie. On to odmietol. Takže jediná možnosť, ako dostať Kováča ml. zo Slovenska, kde sa na neho zatykač nevzťahoval, bolo, že ho niekto odvezie násilím.
Aj z ukončenia tejto akcie vznikla nahrávka, kde príslušník informuje o tom, že akcia už prebehla, že je všetko v poriadku a obeť je pred hainburskou políciou. Je to tak, Matúš?
Burčík: Tým príslušníkom bol zhodou okolností priamo Ivan Lexa, ktorý do vysielačky hovorí druhej osobe, že naozaj už pred policajnou stanicou v Hainburgu stojí to auto a v kufri je Michal Kováč ml. A ak tam to auto nie je, tak ho už tí policajti v Hainburgu majú. Zaujímavé je, popisuje to aj obžaloba, že druhou osobou v tej vysielačke bol Karol Martinka, blízky spolupracovník Vladimíra Mečiara, privatizér piešťanských kúpeľov.
O únose sa prezident dozvedel počas služobnej cesty na východnom Slovensku. Vieme, že štátna limuzína sa otočila, prišla okamžite do Hainburgu, ale Michal Kováč ml. strávil nasledujúcich viac ako 170 dní v Rakúsku, odkiaľ nemohol odísť. Ako to prežívali prezident s manželkou?
Korda: Krátko po tom, ako ho uniesli, som u pána prezidenta Kováča zažil stretnutie ľudí, ktorých nebudem menovať, na ktorom Kováč, už keď zistil, že syn je síce vo väzení, ale zdravý, už bol pokojný. Ale jeho pani manželka bola z toho zúfalá. Rozprávali sa s tými ľuďmi, čo ďalej, ako Michala Kováča ml. odtiaľ dostať, ako mu pomôcť a ona tak občas, ako tam sedela, taká zrútená, povedala: „Jáj, čo len s tým mojím Miškom bude?“ Ja to chápem, to je mamička, mala o neho strach. Kováč ukázal veľký kus osobnej odvahy.
Únosom urobil Mečiar veľkú chybu, lebo mu to vôbec nepomohlo. Nakoniec sa ukázalo, aká je pravda, aj keď časť spoločnosti tomu verila.
Odvážni ľudia a odvážni vyšetrovatelia sa naozaj snažili situáciu objasňovať napriek tlakom. Po prvom vyšetrovateľovi prišiel Peter Vačok, až napokon „Stredoslovák“ – a to už sme počuli aj zo slávnej nahrávky Lexu a Hudeka o puse na čelo a kopnutí vyšetrovateľa do rozkroku. Ako tá nahrávka unikla?
Burčík: Keď Rakúsko rozhodovalo o vydaní alebo nevydaní Kováča ml. do Nemecka, v podstate to zamietlo práve s tým argumentom, že bol unesený so zainteresovaním slovenských štátnych orgánov. To bolo pomerne silné vyhlásenie rakúskeho súdu a odvtedy voči tomu, kto to celé spáchal, nebolo veľmi čo namietať. Hovorili sme už o nahrávke s tou vysielačkou. Naozaj v SIS boli vtedy ľudia, ktorí boli ochotní v týchto veciach pomáhať. Napriek tomu, čo sa tam dialo, tam zostali, vydržali a pomáhali paralelnej informačnej službe, ktorá vtedy na Slovensku vznikla a pomáhala dokumentovať.
Paralelná SIS, prokurátor Serbin a amnestie
Ako fungovala paralelná SIS, o ktorej sa už vtedy vedelo?
Burčík: Bolo to asi niečo, čo si vyžiadala doba. Ak si to pamätníci nepamätajú, je to pomerne jasne znázornené aj vo filme Únos, ktorý sa týmito udalosťami zaoberá. Skutočne predchádzajúci riaditeľ Slovenskej informačnej služby Vladimír Mitro aj so svojimi spolupracovníkmi, ktorí odtiaľ museli odísť, a tí, ktorí zostali, sledovali a dokumentovali to dianie, mohli získavať informácie o tých nezákonnostiach. Takýmto spôsobom sa dostávali von aj nahrávky a iné informácie. O to väčšia škoda, že vieme, ako sa to všetko udialo, ale doteraz nepoznáme žiadne rozhodnutie súdu, ktorý by sa s tým popasoval.
Amnestie sa v Národnej rade zrušili až v apríli roku 2017, pričom pokusov bolo niekoľko. Odvážni ľudia však neboli len na polícii alebo v SIS. Bol tu prokurátor Serbin, ktorý už nie je medzi nami. V tom čase ho dotlačili až k psychickým problémom a vytlačili ho do invalidného dôchodku. Jeňo, ako si ty vnímal prokurátora Serbina, vďaka ktorému vznikla obžaloba, kde sa dostalo na papier všetko, čo sa dialo? Pán Serbin povedal: „Som presvedčený, že Lexa je vinný.“
Korda: Ja som Serbina spoznal, až keď celý ten únos vyšetroval. My sme neboli kamaráti, ale občas sme sa stretli. Bol to skvelý a charakterný človek. Vždy bol trošku labilnejší, ale to neznamená, že by bol blázon. Ale keď nejaký štátny orgán ukázal, kto to má na svedomí, a on bol prokurátor, začali sa voči nemu diať hnusné veci, to sa ani nedá popísať. Veľký tlak, po meste s ním chodili traja-štyria samopalníci. To sa nedalo vydržať!
Aké typy tlakov to boli?
Korda: Všelijaké vyhrážky, v médiách ho obviňovali, že je blázon – a to fungovalo strašným spôsobom. On to nevydržal, pochopiteľne. Keď sa začali riešiť tie kauzy, na prokuratúre nebolo veľa ľudí, ktorí by boli ochotní prevziať tieto veci. Nikto s tým nemal skúsenosti.
Nastala tam zaujímavá situácia, keď polícia zastavila vyšetrovanie a zaangažoval sa do toho generálny prokurátor Hanzel, ktorý bol v tom čase aktívny. Ako sa po rokoch dajú objasniť veci, pri ktorých budú v rámci súdnych pojednávaní chýbať výpovede nebohých aktérov?
Korda: Ale udalosti sú objasnené. Ten únos je objasnený a obžalobu mám doma komplet celú, tam sa podľa mňa niet o čom baviť.
Podarí sa vinníkom dokázať, že sa to stalo a že sa to stalo tak, ako je to opísané v obžalobe prokurátora Serbina?
Korda: Podľa tej obžaloby by sa to ešte stále malo dať. Ale pravda je taká, že tu vôbec nie je vôľa, aby sa to dostalo pred súd. Nemajú senát, vyhovárajú sa všelijakým možným spôsobom. Zrejme jednoducho čakajú na smrť bývalého premiéra pána Mečiara, tým ten prípad bude uzavretý a nikto nebude odsúdený.
Kauza Únos drasticky zasiahla do nejedného života
Matúš, aké je tvoje dnešné pátranie po ľuďoch, ktorí ešte majú čo povedať a ktorí by v prípade, že sa súdne konanie otvorí, mali ísť vypovedať?
Burčík: Skutočne som sa rozhodol, že sa skúsim skontaktovať s ľuďmi, ktorí boli do tejto kauzy zainteresovaní, zistiť, čo robia, kde žijú, ako sa majú. Pri ľuďoch, ktorí o tom už nemôžu prehovoriť, lebo sú po smrti, by sme nemali zabúdať na úlohu Róberta Remiáša, ktorý bol spojkou Oskara Fegyveresa a doplatil na celú túto kauzu životom. Kauza zničila, alebo nejakým spôsobom naštrbila životy mnohých ľudí, ktorí boli do toho zainteresovaní.
Naozaj aj samotný Fegyveres mal neskôr také problémy, že sa z nich vyhrabával len veľmi ťažko a trvalo to vlastne až do súčasnostia. Dnes žije pomerne pokojným a normálnym životom.
Za Mečiarom som išiel nie s naivnou predstavou, že by ma pozval na kávu v Elektre, ale s ambíciou zdokumentovať, ako si momentálne žije, aké má majetky, ako to v Dolnej Porube vyzerá. Išiel som teda tam. Samozrejme, pokus osloviť Mečiara v Elektre som urobil, ale podľa všetkého ho ten jeho tajomník, alebo ako by som ho nazval, zatajil. Povedal mi, že mám nechať odkaz a Mečiar sa mi ozve, ak bude chcieť. To sa, samozrejme, nestalo.
Mečiara znovu oživil Robert Fico, spolu vládli v rokoch 2006 – 2010. Čo ostatní aktéri? Spomínal si Oskara Fegyveresa. V tomto prípade sa Slovenská informačná služba dokonca pokúšala kontaktovať jeho priateľku a presviedčala ju, aby povedala, že v čase únosu bola s ním a že on nebol súčasťou toho komanda. Koho ešte vieme spomenúť a koho by sme spomenúť mali?
Burčík: Zaujímavé bolo, že vtedajšia Oskarova priateľka bola dcérou vysokopostaveného príslušníka SIS. Napriek tomu zostala pri ňom a bola s ním aj počas toho úteku. Takúto situáciu by asi nikto nevymyslel. Súčasná manželka Oskara Fegyveresa je zase sesternicou Róberta Remiáša, čiže je tam opäť nejaké rodinné prepojenie.
Počas toho, ako bol Oskar na úteku, na neho SIS stále tlačila, aby zmenil výpoveď a aby sa nejakým spôsobom stiahol. Je od neho veľmi charakterné, že nad tým nikdy ani neuvažoval, ani to nikdy neurobil a dodnes by bol ochotný tvrdiť, že to bolo tak, ako to popísal vtedy. Dokonca z ďalšej výpovede Ľuboša Kosíka vyplývalo, že SIS vyslala komando do Švajčiarska, kde sa Oskar skrýval. Plán bol, že ho nejakým spôsobom umlčia, dokonca zlikvidujú.
Čo Ivan Lexa? Vieme, že za čias prvej Dzurindovej vlády sa ho Slovenská republika pokúsila dostať z Juhoafrickej republiky sem domov. Odohrávali sa tam aj scény, keď Ivan Lexa prišiel so zubnou kefkou, aby nastúpil do väzenia. Denník Sme má k dispozícii slávnu fotografiu, ako skáče do bazéna. Nikdy sme nevideli, že by Ivan Lexa za to niesol inú zodpovednosť, ako všeobecný obraz narušenej povesti.
Korda: Ani neuvidíme. V tejto krajine neuvidíme zodpovednosť za tento únos. Na sto percent! Okrem toho mladého muža Remiáša, ktorý na to doplatil svojím vlastným životom, nikto na to nijako nedoplatí. Bohužiaľ.
Burčík: Ja som doteraz vždy vystupoval optimisticky. Veril som, že sa prinajmenšom ten súdny proces podarí niekedy otvoriť. Ale teraz, keď som sa rozprával s aktérmi a zisťoval si informácie, stav celého konania, musím povedať, že súhlasím s tým, čo hovorí Jeňo. Súhlasím aj s tým, že v tomto prípade je taktika čo najviac to odďaľovať.
Brzdy spravodlivosti aj po zrušení amnestií
Máme tu veľkú aktivitu právnych zástupcov, nedávno síce zomrel Ján Cuper, jeden z Lexových advokátov, ale obhajobu prebral Marek Para. V tejto situácii má rozhodovať aj Štrasburg. Proces sa predlžuje, už nikdy sa nedozvieme, čo na to hovorí Lexov spolupracovník, významná postava vtedajšieho obdobia – námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota. Kam sa vôbec vieme posunúť?
Burčík: K Svěchotovi poviem, že on tiež jedného času vypovedal, ako to bolo. Dôležité je, že práve Svěchota povedal, že ideovým otcom celého únosu bol Vladimír Mečiar. Bolo to v čase, keď bol vo vyšetrovacej väzbe a naozaj sa rozhodol spolupracovať. Keď ho prepustili, svoju výpoveď stiahol a povedal, že to bolo pod nátlakom.
Podľa mňa sme už v tejto kauze naozaj skončili. Dostali sme sa do bodu, keď sa to už nemá kam pohnúť, lebo nik z tých, ktorí by mohli pomôcť otvoriť tú kauzu a spustiť súdne pojednávania, na tom nemá záujem.
Pomôcť by mohol určite štát. Ten by mohol mať záujem tento stále utajený spis odtajniť. Z neho by sme sa dozvedeli viac. Ak sa na to však pozrieme z procesného hľadiska, nastáva tu veľmi zaujímavá situácia. V trojčlennom senáte, ktorý o kauze bude rozhodovať, sú dvaja nesudcovia. Sú to tzv. sudcovia z ľudu, ktorí – keďže spis je stále utajený – musia mať bezpečnostnú previerku. O čo ide?
Burčík: Asi je to podobná situácia, ako keď sme sa zhovárali o prokurátorovi Serbinovi. Nedá sa nájsť veľa ľudí, ktorí by boli ochotní podstúpiť celé toto konanie, teda ísť na bezpečnostnú previerku, kde vás Národný bezpečnostný úrad skontroluje naozaj po všetkých stránkach.
Pýtajú sa susedov, zisťujú si majetkové pomery. Okrem tých dvoch je tam podmienka, aby bol jeden náhradný, takže by museli byť tí sudcovia z ľudu, ako ich voláme, minimálne traja. A to sa nedá nejakým spôsobom zabezpečiť.
Oni pôvodne boli, ale keď sa už mal ten proces začať, za nejakých okolností všetci postupne odstúpili. Od zrušenia amnestií v roku 2017, čiže už osem rokov, nevieme ten senát poskladať. Ako keby niekomu na tom ani nezáležalo, aby sme ho poskladali.
Korda: Tie dôvody sú úplne jasné! Veľa Mečiarových ľudí je v súčasnej vláde, veď Fico s Mečiarom mali napriek všetkým kontroverziám veľmi veľa spoločného. Stačí ten spis odtajniť. Ale Matúš má pravdu, komu sa už chce po tých rokoch do takéhoto procesu ísť? To je úplne zjavná snaha počkať, až nebude dôvod to súdiť.
(Pozn.: Portál 360tka 26.8.2025 zverejnil informáciu o udelení previerky štyrom prísediacim na stupeň “prísne tajné”)
Vieme niečo aktuálne o Michalovi Kováčovi ml.? Máme o ňom nejaké aktuálne informácie?
Burčík: Naposledy pôsobil na veľvyslanectve v Spojených arabských emirátoch. Podľa aktuálnych informácií tam skončil v júni tohto roku, mal by byť opäť na Slovensku. Pýtal som sa na ministerstve zahraničných vecí a tam mi potvrdili, že stále je ich pracovníkom. S ním sa v tejto veci dlhodobo nedá skontaktovať, takže veľmi ťažko je odhadnúť, alebo vytušiť, prečo zvolil takúto taktiku.
Na výrobe tohto rozhovoru spolupracovali Tomáš Rybár, Dušana Blašková a Štefan Straka
