„Keď sa mení systém, musíme sa zamýšľať aj nad tým, ako zlepší aktuálnu situáciu,“ hovorí analytik Michal Rehúš o zmenách navrhnutých ministerstvom školstva pod vedením Tomáša Druckera (Hlas) k neštátnym školám.
„Ja sa pýtam, či sme týmto návrhom zlepšili vzdelávací systém, či sme zlepšili prístup detí do neštátneho školstva. A hovorím, že to sa zrejme nestane,“ dodáva bývalý šéf analytického tímu na ministerstve školstva Inštitútu vzdelávacej politiky, ktorý dnes pôsobí v mimovládnej organizácii Centrum vzdelávacích analýz.
Rehúš v rozhovore pre SME vysvetľuje, prečo si myslí, že navrhnuté zmeny zasahujúce do financovania súkromných a cirkevných škôl systém zásadne neposunú k lepšiemu, a prečo situáciu pre časť detí podľa neho dokonca zhorší.
V rozhovore sa dočítate:
- ako vznikol systém normatívneho financovania, ktorý dnes funguje,
- ktorým súkromným školám sa z pohľadu financií neoplatí zapájať do systému, podľa ktorého by mali prijímať deti na základe školského obvodu,
- ktorým deťom sa môže situácia zhoršiť,
- prečo by celý návrh stiahol a vypracoval inak.
Minister hovorí, že Slovensko je jediná krajina OECD, ktorá dáva rovnaký normatív na deti v neštátnych školách. Tie môžu zároveň vyberať poplatky aj si vyberať žiakov. Je to tak?
Neplatí argument, že sme jediní. Podobný systém funguje napríklad v Estónsku, a pritom sa táto krajina z mnohých pohľadov v školstve považuje za pozitívny vzor.
Zároveň však treba povedať, že tento aspekt, keď súkromné školy dostávajú rovnaký príspevok od štátu ako verejné a zároveň môžu vyberať poplatky, medzinárodné inštitúcie aj kritizujú. Keď robilo OECD analýzu o Estónsku, bola to jedna z vecí, ktoré tejto krajine vyčítali.
Mne sa však argument, že niekde niečo je alebo nie je, nezdá taký významný. Ak niekto niečo robí, neznamená to, že by sme to tak mali mať aj my. Dá sa riešeniami v iných krajinách inšpirovať, ale mali by sme sa dominantne zhovárať o našom kontexte, o našich predstavách a potrebách.
Slovensku môže byť blízke Česko, tam to funguje ako?
V Česku súkromné školy nedostávajú automaticky celý príspevok od štátu, ale je viazaný napríklad aj na to, ako školy ohodnotí školská inšpekcia. Každá krajina si však vyvinula niečo svoje, čo môže dávať zmysel v ich systéme a inde nemusí.
Ako sa Slovensko dostalo k svojmu modelu?
Normatívne financovanie vyšlo z prostredia ekonomicky liberálnych strán, ktoré v ňom videli typ rovnosti a spravodlivosti v zmysle, že všetky školy by mali na žiaka od štátu dostávať rovnaké peniaze. Že školy budú mať takto motiváciu žiakov získavať a budú súťažiť v kvalite, budú sa zlepšovať.
Zároveň nikto nesiahal na výber poplatkov v neverejných školách, pretože im normatív od štátu nemusí stačiť na to, aby vykryli všetky svoje náklady. Často si napríklad musia platiť podnájom v budovách, ktoré v prípade verejných škôl vlastnia ich zriaďovatelia – obce a mestá. Zároveň chcú mnohé skúšať nové prístupy, čo si tiež môže vyžadovať viac financií.
Za súčasným systémom bola istá logika a teraz je namieste otázka, k čomu sme dospeli a či sme s tým spokojní.
Ministerstvo na to zareagovalo predložením zmien so zásadným dosahom na neverejné školy. Zjednodušene povedané, ak chce škola od štátu toľko peňazí na žiaka ako verejná, má brať deti podľa bydliska a zároveň nesmie vyberať poplatky. Vidíte v tom logiku, o ktorej hovorí ministerstvo, že za rovnaké peniaze žiada štát rovnaké povinnosti?
Ministerstvo hovorí: máme tu školy, ktoré síce dostávajú rovnaké peniaze ako verejné, ale nemajú vo všetkom rovnaké povinnosti. Nemajú svoje školské obvody, a teda si môžu žiakov vyberať, no môžu vyberať aj poplatky. A podľa ministerstva to nie je fér.
Vytvorilo si definíciu rovnosti podľa seba, ktorá podľa mňa nie je úplná. Nikde nie je dané, že spravodlivosť vo financovaní sa rovná len tomu, že za rovnaké peniaze od štátu musí neštátna škola brať žiakov z obvodu.
Ako som už hovoril, neštátne školy majú aj iné výdavky ako napríklad nájmy, ktoré však ministerstvo do svojej predstavy o rovnosti nezahŕňa. A tu majú neštátne školy pravdu, že nejde o veľmi férový systém.
Ministerstvo hovorí, že len malú časť z vybratých peňazí na poplatkoch, o ktoré by školy prišli prijímaním detí podľa obvodov, používajú neštátne školy na prenájmy. Zo 44 miliónov eur niečo nad tri milióny.
Ministerstvo s tým žongluje tak, aby mu to vyšlo. Súkromné školy z celého rozpočtu, ktorý majú na fungovanie, dávajú na budovu a na priestory päť percent svojich výdavkov, zatiaľ čo štátne školy dávajú výrazne menej ako jedno percento.
Ministerstvo hovorí, že neštátne školy vyberú na poplatkoch 44 miliónov a z nich použijú na budovy 3,4 milióna. Reálne číslo, ktoré použijú na prenájmy, je však necelých 12 miliónov eur.
Je jedno, či na budovu použijú peniaze z poplatkov alebo z normatívu. V oboch prípadoch škole ostáva menej peňazí na iné veci.
Zmeny vysvetľuje ministerstvo aj tým, že chce zabezpečiť žiakom rovnaký prístup k vzdelávaniu. Vy tiež hovoríte, že ste za rovnaký prístup žiakov do všetkých škôl. Napriek tomu s návrhom nesúhlasíte? Nebudú mať žiaci z rodín s nižšími príjmami prístup do neštátnych škôl, ak sa vzdajú poplatkov?
Ministerstvo používa aj túto argumentáciu, hoci sa mi zdá, že menej. Toto je však podľa mňa dôležitejší cieľ: zabezpečiť zmenami zmenšovanie sociálnych nerovností vo vzdelávacom systéme.
Z môjho pohľadu by vízia pre slovenské školstvo do budúcnosti mala spočívať na tom, aby všetky školy boli rovnako dostupné pre všetky deti. Samozrejme, to je môj pohľad a môžeme debatovať o tom, že nie každý sa s takou víziou musí stotožniť, a určite by aj takej zmene mala predchádzať široká debata.
A budú teda neštátne školy prístupnejšie?
