"Politika je proste drina, keď nechceš makať, tak tam nelez," hovorí Alojz Hlina, ktorý v stredu podvečer organizuje pochod pred sídlo Slovenskej informačnej služby, aby nedovolil riaditeľovi Pavlovi Gašparovi zbaviť sa pozornosti.
Opozícia - ktorá mu vyjadrila podporu, no kráčať s ním sa nechystá - si podľa Hlinu potrebuje poupratovať. Tvrdí však, že pred voľbami už bude neskoro a že jeden z partnerov je "navyše". Aj preto smeruje Demokratov k Michalovi Šimečkovi, aby diskutovali o spolupráci.
Hosťom relácie ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou bol poslanec SaS ALOJZ HLINA.
V ARÉNE s A. Hlinom zaznelo:
- či môže pochod k SIS niečo zmeniť a čo ukázal v opozícii,
- či je KDH bližšie ku koalícii ako k opozícii,
- ako si má opozícia "upratať",
- čo očakávať od Igora Matoviča,
- či je PS skutočným lídrom a či má SaS stále obraz strany pre podnikateľov.
Zo štúdia utekáte do Rimavskej Soboty. Idete loviť po maďarsky hovoriacich slovenských voličov?
Áno, smerujeme na juh. Na podujatiach s nami vystupuje aj Zsolt Simon, ktorý zastupuje maďarské prostredie. Netreba to vzdávať. Ako sa hovorí – si vis pacem, para bellum, teda treba byť pripravený. V Bratislave často máme pocit, že za Sencom už žijú levy. Ale aj tam sú ľudia – voliči. Treba s nimi hovoriť nielen pred voľbami. Pred voľbami sa politici tradične prejdú po Hlavnej v Košiciach, lebo tam stretnú každého druhého voliča. Ale medzi voľbami tam býva ticho. My tam chodíme aj mimo kampaní.
Znamená to, že máte aj nejakú špeciálnu ponuku pre voličov hovoriacich po maďarsky?
Kedysi to bolo celé uzavreté, zamurované. Viedli sme aj teoretické debaty o tom, či má vôbec zmysel snažiť sa na juhu, či sa tam oplatí investovať energiu. Často to fungovalo tak, že „je síce blbec, ale je náš“. Prvoradé bolo, či je niekto Maďar. Ak nie, nepočúvame, vypíname. Dnes sa to však mení. Ľudia maďarskej národnosti dokážu voliť aj slovenské strany. A to je dôležitý posun.
Duo Hlina - Simon. Minister a štátny tajomník
Idete tam teda so Zsoltom Simonom. Vy sám ste povedali pre Denník N, že máte záujem byť ministrom pôdohospodárstva. On ním už bol. Ako si to máme vysvetliť? Nemá ambíciu byť ním znovu?
V tomto som už skúsený pes. Keď som sa stal lídrom pre pôdohospodárstvo, ako prvé som sa z úcty stretol so Zsoltom Simonom. Vyjasnili sme si to férovo. Zsolt uznal, že on bol ministrom dvakrát, a ja ešte nie. Z tohto hľadiska je to vyriešené.
A viete si ho predstaviť ako štátneho tajomníka?
Viem si predstaviť veľa vecí, aj toto. Ale nepredbiehajme. Keď som verejne povedal, že mám ambíciu viesť rezort pôdohospodárstva, úprimne mi odľahlo. Urobil som to po dohode, bolo to vopred komunikované. Je dobré, keď sa veci začnú vynárať z hmly – je to férové voči voličom aj dovnútra strany.
Na jednej strane to môže pôsobiť ako absencia pokory – mať ambíciu na konkrétny post. Na druhej strane, pripravenosť na výkon funkcie znamená aj vedieť, s kým chcete spolupracovať. Je teda legitímne pýtať sa, či by ste si vedeli predstaviť ako svoju „dvojku“ práve Zsolta Simona. Vedeli?
Vedel. Bolo by to dobré riešenie. Už by sme konečne mali hrať férovo. Obsadzovanie postov len podľa kvót nefunguje. Nedá sa tam „vraziť“ niekoho, kto nerozozná kravu od jalovice. Niekto môže byť manažérsky zdatný, iný rozumie poľnohospodárstvu – ideálne je, ak má oboje. Boli prípady, keď odborník zlyhal manažérsky. Preto je dobré, keď sa tieto kvality spájajú. A ak sa to komunikuje otvorene dopredu, ľudia vedia, čo čakať. Takto má politika fungovať.
Čo vám hovoria ľudia v regiónoch? Čo ich trápi a vás prekvapilo?
Tých tém je veľa. Prekvapilo ma, že ľudia chápu, že už stačilo sľubov. Vedia, že títo tu už boli a nasľubovali. Som rád, že odo mňa nikto nečaká veľké sľuby – a to je dobré. Keď ľuďom poviete pravdu, že bude ťažko, že bude menej peňazí, že sa treba pripraviť – nehádžu po vás čiapky. Zdá sa, že sa poučili. Dlho sme sa učili, že peniaze nerastú na stromoch a že sa na ne musí robiť. A dnes to čoraz viac ľudí chápe. Začínajú voliť tých, ktorí im nesľubujú nemožné – teda pravičiarov.
Pochod k SIS. Aby sa na Gašpara nezabudlo
V stredu večer plánujete pochod z Námestia SNP k sídlu Slovenskej informačnej služby. Robíte tomu veľkú reklamu na sociálnych sieťach. Ale úprimne – je to dosť dlhá trasa. To naozaj absolvujete pešo?
V Karpatskej kotline máme takú „neamerickú“ tendenciu – zabiť myšlienku ešte v zárodku. Keby ľudia robili len to, čo je jednoduché, ďaleko by sme sa nedostali. Niekto kedysi povedal: „Poďme vyletieť do vesmíru.“ A reakcia bola – „blbosť“. Ale podarilo sa. Človek potrebuje výzvu. Ak je problém, že je to ďaleko – tak čo? SIS nepresťahujeme bližšie. Na mape je to 39 minút chôdze. Google ukazuje 30, ale v protestnom tempe je to asi hodina. A čo? To je veľa?
Prejsť tri kilometre z Námestia SNP k SIS, keď nebude zima ani dážď, nie je žiadna obeta. Ak si myslíme, že v krajine je problém, tých pár kilometrov je minimum. To nie je žiadny Everest.
Prečo sa vám nepodarilo nadchnúť aj opozičných partnerov? Oni síce povedali, že to podporujú, ale že je to akcia SaS a nech si ju teda urobíte sami. Ako si to vysvetľujete? Alebo ste nechceli, aby tam svietili aj iné strany?
Každý „pôrod“ má svoje bolesti. Dôležitý je výsledok. Niektoré veci by som aj povedal, ale radšej nie – pre dobro veci. Je v tom veľa malosti, závisti, žiarlivosti – a to je dôvod, prečo je Slovensko tam, kde je. Tá malosť tu jednoducho stále je.
Čiže trošku vám závidia nápad?
Niekedy je najväčším problémom to, že nápad nebol ich. Ale od politikov sa očakáva veľkosť – schopnosť odpúšťať, posunúť sa ďalej, neživiť sa minulosťou. Ak to človek nedokáže, nemá v politike čo robiť. Keby som ja vracal všetky malé údery, ktoré som dostal, nikam by sme sa nepohli. Táto myšlienka sa skoncentrovala do jednej akcie – zajtra o 17.30 na Námestí SNP.
Ak máte pocit, že Slovensko nejde dobrým smerom, príďte. Neriešte, kto tam bude – možno ľudia z PS, možno z Demokratov. KDH povedalo, že oni neprídu, ale akciu podporujú. A pointa? Chceme, aby na čele SIS nebol človek, ktorý má vytetovaného mafiána na ruke. Jednoduché.
A čo budete považovať za úspech? Počet ľudí? Spätnú väzbu? Lebo aj napriek všetkému tlaku Pavol Gašpar zostáva vo funkcii s podporou premiéra.
Spomeniem si na protesty proti CT tenderu – podľa mňa jedny z najúspešnejších v histórii. Boli sme ťažká partia – ja, Matovič, Sulík a Lipšic. Mali sme jasný cieľ: odvolanie Pavla Pašku z funkcie predsedu parlamentu. Nikto tomu neveril, ani novinári. A podarilo sa. Po niekoľkých protestoch, na poslednom bolo päťtisíc ľudí pred parlamentom počas hlasovania – Paška padol. To bol úspech. Teraz bude úspech, ak ľudia prídu. Ak nás bude málo, budem smutný, ale poviem si – urobili sme maximum.
Robert Fico v minulosti, keď čelil tlaku, reagoval, odvolával ministrov. Po vražde Jána Kuciaka tiež podľahol spoločenskému tlaku. Dnes akoby sa ho nič nedotýkalo. Jedinou reakciou na škandál bolo zrušenie záchrankového tendra ministrom za Hlas. Nie je to pre vás frustrujúce?
Dá sa – dá sa to nevzdať. Keď som bol prvýkrát poslancom a venoval som sa téme úžerníkov a nebankoviek, všetci mi hovorili: „Nechaj to, to je mafia.“
To bolo vtedy, keď ste sa doslova „zamurovali“?
Áno, muroval som až na konci, ale predtým som do toho dva roky intenzívne bil. A viete, keď voda kvapká na to isté miesto dostatočne dlho, aj skalu prederaví. Je to frustrujúce, ťažké, ale treba to robiť. Zajtra máme akciu, potom ďalšiu. Ja ešte vládzem.
A je to tak aj s vašimi kolegami?
Neviem, prajem každému, aby mal dosť energie. Ale úprimne – čo iné chcete robiť? Niečo robiť treba. My robíme servis. Vytvorili sme formát, nejakú šablónu, a teraz je na ľuďoch, aby prišli. My sa nevieme rozmnožiť, aby sme vyplnili celé námestie.
Opozičné rozpaky. A frustrácia
Ako to vidíte u opozičných kolegov? Majú ešte chuť pracovať alebo skôr rezignujú a zapájajú sa menej? Sme v polovici volebného obdobia. Aká je ochota robiť každodennú politiku?
Politika je drina. Ak nechceš drieť, tak do nej nelez. Vidím to – niekto spraví tlačovku, príde len jedna agentúra, ani tá to nezverejní, a druhýkrát už tlačovku nerobí. Potom len prepláva obdobím, prespí ho, a sleduje, či ho predseda dá na kandidátku. Ale politika potrebuje ľudí, ktorí majú vnútorný motor. Energia sa nestráca – niekde sa ukladá a v správnom momente sa vráti.
Každému kolegovi by som odkázal: aj keď sa zdá, že je to márne, robte to. Veľakrát som šiel na druhý koniec Slovenska a čakalo tam päť ľudí. Ale šiel som a tí ľudia si to vážili. Je jednoduchšie len prežiť, prespať sa, ako hovorí Kaliňák – v opozícii si spraviť zuby a naučiť sa po anglicky. Dá sa to, nikto si to možno ani nevšimne. Ale potom nemôžete čakať, že vám voliči dajú dôveru. Treba sa učiť aj od protivníkov – Fico v opozícii 'makal ako šrób', neustále tlačovky, akcie, aktivita. Tak to má byť. Ak nedáš energiu von, nedostaneš ju späť.
Je nás veľa. Nezvládneme to všetci, treba upratať
Keď hovoríme o tom, že malé strany robia tlačovky, komunikujú, ale efekt v preferenciách neprichádza – čo s tým? Vy ste napríklad spomenuli, že možno raz bude treba zaklopať na dvere Progresívneho Slovenska a požiadať ich o podporu. Stále si to myslíte? A čo hovorí skúsenosť napríklad z Česka, kde Babiš svojím spôsobom „vykostil“ malé opozičné strany?
Víťaz berie všetko. Ľudia majú tendenciu voliť tých, čo vyhrávajú – je v tom trochu iracionality. Silnejší subjekt má väčšiu príťažlivosť. Treba to rešpektovať. Ale nenastane situácia, že na našej strane ostane len jeden. Nebudú tam však ani piati. Ak niekto verí, že to všetci štyria zvládneme spoločne, to nie je realistické. Vypočul som si už za to kritiku.
Volali z Demokratov, že ste ich demotivovali, keď ste to povedali?
Povedzme, že reakcie boli. Pravda niekedy bolí. Ale ja som za svoju slobodu veľa zaplatil. Sloboda znamená, že poviem, čo si myslím – nie bezhlavo, ale s rozvahou.
A hovorím: nebláznime. Ak niekto tvrdí, že „to všetci štyria zvládneme“ a ešte s Igorom Matovičom navyše, tak to jednoducho nesedí. Matematicky to nevychádza. Na to netreba študovať Oxford. Treba to „upratať“ – a čím skôr, tým lepšie. Zo zodpovednosti voči krajine aj z úcty k voličom.
Čo znamená „upratať“? Lebo niektorí hovoria - nech každý bojuje sám za seba, uvidí sa po voľbách, kto sa udrží nad hranicou. Vy však hovoríte, že treba upratať skôr – myslíte dohodu o spolupráci už teraz?
Ja som malý hráč, ale mám nadhľad. Z vrtuľníkového pohľadu vidím, že to treba upratať. Najlepšie by bolo, keby si tí ľudia, čo o tom rozhodujú, sadli niekde v pokoji a dohodli sa. Bez svetiel, kamier, bez verejného tlaku – tam sa dá hovoriť úprimne.
Kto by tam mal byť? Gröhling s Naďom?
Nielen oni. Aj PS je účastníkom. Matovič je momentálne mimo hry, vyoutovaný. Takže teraz sa vytvára ilúzia, že všetko stojí na štyroch – PS, KDH, SaS a Demokrati. Ale to samo osebe nestačí. Igora netreba púšťať späť, ale my štyria sa musíme nejako dohodnúť.
Ako by ste to upratali vy – ako manažér, obchodník?
Poviem niečo, čo mi asi neprinesie popularitu – ale niekto je v tom celom jednoducho navyše. Strana musí mať identitu, musí z niečoho vychádzať. PS má svoju esenciu, KDH má svoju, SaS tiež. Demokrati ju zatiaľ nemajú – možno ju nájdu, možno nie.
Čiže pre vás nestačí len program typu boj proti korupcii, obrana či životné prostredie?
Presne tak. Matovič mal program „nekradnúť“. Ale to predsa nemôže byť program – to je samozrejmosť. PS má dynamiku, sú sympatickí, ale všetko musí mať rovnováhu a rozum.
Čiže nech Demokrati smerujú do PS?
Demokrati musia niekam ísť. Ale podľa mňa je aj iný scenár. Viete, čoho sa najviac bojím? Že budú nadšení, keď im teraz prieskumy ukážu, že prelezú hranicu zvoliteľnosti, a budú si myslieť, že je vyhrané. Ja som už také nadšenie zažil. Pamätám si, keď mala vzniknúť trojkoalícia PS – Spolu – Kiska. KDH, kde som vtedy bol predsedom, malo ísť samostatne – a to dávalo perfektnú logiku. Mali sme to pripravené, všetko sedelo.
Ale potom Kiskovi vyskočili prieskumy – mal asi 13 percent, okolo seba bývalých ministrov, veľké ambície – a povedal si, že načo ísť do koalície, on to zvládne sám. Ledva prešiel. Nie je hanba, že ledva prešiel, ale vidíte – bývalý prezident, a skončil na piatich, siedmich percentách. Preto by som tam veľké nadšenie nekládol.
Prečo posielate Demokratov do PS a nie do užšej spolupráce so SaS?
Ja nikoho nikam neposielam. Len hovorím, že si treba sadnúť a dohodnúť sa. Lebo inak to nezvládneme. Naozaj – nezvládneme to. Môžu ma za to aj ukrižovať, ale matematika nepustí. Ako v tom známom videu – nejako to nevychádza. Ak sem nedovezieme tristotisíc nových voličov, ktorí si dajú rozkázať, koho majú voliť, tak to jednoducho nevyjde.
V Hlbinách SaS a KDH
Pokiaľ ide o konzervatívnu časť, zdá sa, že v SaS pribúda konzervatívcov. Kto bude ten najnovší?
Tá profilácia strany je zreteľná – Braňo to tlačí dobre, ide ako "šrúba", a mne sa to páči. Pravica. My sme úplne inde než ostatní – a to je v poriadku. Len netreba byť prehnane nadšený, že sa všetko dá. Nedá sa všetko. Úlohou pravice je hovoriť, čo sa nedá. Ľavičiari by v krízach mali voliť pravicu, aby si zachovali systém, lebo keď neexistuje rovnováha medzi ľavicou a pravicou, vzniká autokracia. A k tomu tu, žiaľ, smerujeme.
Preto treba hovoriť jasne – pravica, pravica, pravica. Braňo to robí výborne. A v rámci pravice môže byť aj konzervatívec, aj liberál. Ja som tvrdý pravičiar, ale môžeš byť aj liberálny pravičiar – to sa nevylučuje.
A kto bude ten nový konzervatívec z východu, ktorý má posilniť vaše rady?
To oznámi predseda, nie ja.
Spomínali ste, že ste sa po šiestich rokoch stretli s Milanom Majerským – zoči-voči. Diskutovali ste o tom, čo bolo kedysi pre vás dosť citlivou témou – dianie v KDH, keď ste boli predsedom a ako ste odchádzali. Ako dnes s odstupom vnímate KDH, najmä po hlasovaní o zmene ústavy a po tom, ako sa cez víkend vyrovnali – alebo nevyrovnali – s Františkom Majerským a Františkom Mikloškom?
KDH som prebral po neúspešných voľbách. Nebolo na výplaty, nebolo na nič. Boli sme mimo parlamentu, čo bola novinka. Všetci pozerali ako vyorané myši. Ale potom sme vyhrali komunálne voľby – boli sme najúspešnejšou opozičnou stranou. Aj v regionálnych, aj v eurovoľbách. Nezvládli sme jedine parlamentné. To bolo to hlavné zadanie.
Dnes má KDH peniaze, je v parlamente, má 6 – 6,5 percenta. Ale podľa mňa by malo mať 10 – 12 percent%. A to ľavou zadnou. To bol môj koncept – urobiť z KDH slovenskú verziu CDU. Ten koncept sa buď nepochopil, alebo sa nerealizoval. A úprimne – ako je možné, že v takej konzervatívnej krajine má KDH len 6 percent? Niekde je veľká chyba.
A kde je tá chyba?
Dlho som si hovoril, že to nebudem komentovať – nech si robia po svojom.
Ľudsky to bolo pre mňa zraňujúce, ako sa vtedy zachovali. Ale čas je dobrý lekár. Duša sa trochu zahojila. Ale hovorím otvorene – KDH malo mať 10 – 12 percent. Niečo sa pokazilo.
Dnes majú v KDH pod vedením Milana Majerského výrazný vplyv ľudia ako Miriam Lexmann či Viliam Karas. Ich politika – napríklad pri hlasovaní o zmene ústavy – niekedy pôsobí, akoby boli bližšie ku koalícii než k opozícii.
Sú tam rozpačité signály. Ale to v KDH vždy bolo – existoval tam prúd, ktorý chápal, ako veci v politike fungujú. Ja som ich kedysi dosť osekal – a teda, boli na mňa za to poriadne nahnevaní. Ale dnes to nie je to isté KDH ako predtým. Prišlo veľa nových ľudí, štruktúra sa zmenila. Dovolím si tvrdiť, že dnes to už také nie je. Ale, ako sa hovorí, jeden nikdy nevie. Nech robia dobré veci. Držím im palce.
A aké bolo osobné stretnutie s Milanom Majerským?
Boli dve. Jedno medzi štyrmi očami – o tom nebudem hovoriť, kým on nepovie, že môžem. To druhé bolo v širšej zostave – štyria ľudia – a tam sme si už otvorene povedali, čo a ako. Viete, ja to dokážem. Bojím sa len, že niektorí, ktorí sa tvária zmierlivo, to v skutočnosti nedokážu. Ale ja im držím palce. Dokážem to – nie preto, že by som mal zranené ego, hoci áno, každý chlap je trochu samoľúby. Ale ide o princíp. Zaujímalo ma, kam to celé smeruje.
Čiže bolo to skôr o vašom vnútornom vyrovnaní sa s minulosťou v KDH?
Alebo o tom, že medzi SaS a KDH to už ďalej nejde? Lebo po tom hlasovaní sa vyjadril aj Branislav Gröhling – pomerne ostro na adresu KDH.
Áno, po tom hlasovaní. My sme sa s Milanom stretli ešte predtým a vyzeralo to dobre. A potom to celé niekto znova rozbil – ako ten povestný holub, čo vletí na šachovnicu, rozhrabe figúrky a ešte aj niečo pridá. Takže znova to treba upratať. Ale hovorím – treba držať palce kresťanským demokratom, aby zostali na správnej strane dejín. KDH tam historicky patrilo.
Progresívci s Matovičom za chrbtom
Na upratovanie však treba lídra. Tým preferenčným lídrom je momentálne Progresívne Slovensko. Plní PS svoju úlohu lídra? Vie zvládnuť súboj s Matovičom?
Pozrite, ja robím na našom pravicovom piesočku. Som stará škola – kedysi som lepil plagáty, dnes robím "facebooky". Teraz robíme pravicovú politiku, ale musíme vnímať širší kontext. Niekto musí viesť opozíciu. Držím palce tomu, kto to robí – šéf najsilnejšej strany má tú zodpovednosť. Lebo nič nie je lepšie ako dobrý líder. A nič nie je horšie ako zlý líder.
Po hlasovaní Michal Šimečka povedal, že spolupráca s Hnutím Slovensko a Igorom Matovičom už neprichádza do úvahy. Matovič potom spustil paľbu, dokonca avizoval tlačovku na október, ktorá vraj rozhodne o budúcich voľbách. Ako sa s tým má PS vyrovnať?
Majú svojich spin doktorov, ja im radiť nebudem. Ale jedno treba povedať – Igor Matovič nie je hlúpy. A má peniaze. To je vražedná kombinácia. Aj po tejto ústavnej blamáži to vyzerá, že sa do parlamentu dostane. Má silnú základňu v sociálne slabších komunitách, tam intenzívne pracuje. S tým treba rátať. A keď hovorí, že je tu, aby bojoval proti kradnutiu – no dobre. Nech sa nebojuje proti kradnutiu, s tým problém nemáme.
No áno, to je otázka. Ale pýtam sa to preto, že sa vás to týka — sú to aj „streľby do vlastných“.
To už je folklór. Igor to bude robiť dovtedy, kým nebude trápny. On hovorí: nech sa nekradne. Dobre, Igor, sľubujeme — nebudeme kradnúť. Lenže aj keby nikto nič nekradol, on bude stále skákať a kričať. A vtedy už bude len smiešny. On do parlamentu možno dovedie pätnásť ľudí, možno dvanásť. Ale z tých pätnástich nebude chcieť každý byť smiešny spolu s ním. Možno si so sebou stiahne troch, štyroch, a tých zvyšných desať zostane v normálnom priestore.
Čiže liek na Matoviča je jednoduchý: robme poctivo, nič neberme. Igor bude aj tak skákať, lebo taký je. On je škorpión — nedokáže inak. Ale keď mu nedáme žiadnu zámienku, stratí pôdu pod nohami. Bude len smiešny a nepresvedčivý.
Viete si predstaviť rokovanie s Hnutím Slovensko bez Igora Matoviča?
Komunikuje dnes vôbec opozícia s ľuďmi okolo neho?
A to je práve problém – kto tam vlastne je. Igor si už okolo seba vychoval relatívne silné mená. A každý človek má svoju dôstojnosť, za ktorú už ďalej nepôjde. Pozrite, taký Šipoš, Jakab alebo Grendel – to nie sú žiadni bezvýznamní ľudia. Tí si nedajú orať na chrbte donekonečna. Možno chvíľu áno, ale potom im to jednoducho bude trápne. V tom je možno aj nádej – že Igor si konečne pri sebe vychoval ľudí, ktorí majú vlastnú hodnotu a nebudú mu prikyvovať na všetko.
Kde sú saskárske kilečká?
Kedysi SaS pôsobila ako vyslovene podnikateľská strana – s Richardom Sulíkom, ktorý presadzoval ekonomické reformy, „kilečko“ a podobne. Dnes sa zdá, že prevažuje skôr ten váš obraz – protikorupčné témy, odhaľovanie škandálov, menej ekonomickej agendy. Nepotrebuje Slovensko práve teraz stranu, ktorá bude výrazne prorastová a propodnikateľská?
Ale veď SaS taká je. Viete, netreba mať ilúzie. Kto vie podnikať, ten vie podnikať aj v Kongu. To je vec schopností, nie prostredia. Keď to človek v sebe nemá, tak to nekúpi. Problém Slovenska je, že sme z ľudí, ktorí by v normálnej krajine boli na úrade práce, urobili „podnikateľov“.
To je prekliatie tejto krajiny. Podnikateľovi netreba pomáhať tak, že mu budete niečo nalievať. Treba mu ukázať: toto sú podmienky – a on sa v nich zorientuje.
Keď mu vytvoríte dobré, férové podmienky, pôjde rýchlo dopredu. Žiadne zázračné recepty, žiadne „kilečká“, žiadne penicilíny. Len jasné, stabilné, spravodlivé prostredie. Fungujúce právo, korektné vzťahy – to úplne stačí.
Aj zo Slovenska môže vyrásť niekto, kto prerazí vonku. Pozrite sa na ESET – vznikol tu, a prerástol do celého sveta. Takéto príbehy treba ukazovať a podporovať. A treba ľuďom na rovinu povedať – treba chodiť do roboty. Naozaj, žiadne čakanie na zázraky. Zadarmo je najdrahšie. Moja mama nás vychovala sama. Robila jednu prácu, večer išla upratovať. Bol komunizmus, ťažké časy, ale drela. A ja to hovorím aj dnes: ak máte málo, nájdite si ešte jednu robotu. Keď ma niekto na ulici zastaví a pýta euro, poviem mu: ukáž ruky. A keď má zdravé ruky, spýtam sa – nehanbíš sa? To je presne to.
Aké sú vaše očakávania od pán Hamrana?
Každý, kto do tímu príde, musí tému otvoriť a viesť. Viete, kedysi nikoho nezaujímalo poľnohospodárstvo. Ľudia si mysleli, že maslo vzniká v Lidli. A podarilo sa nám tú tému dostať na stôl. Áno, teraz sa rozpráva o poľnohospodárstve, o „fafokanoch“, o hlúpostiach – ale aspoň sa o tom hovorí.
Lebo keď sa to robí zle, výsledok je jednoduchý – maslo je drahé. Takže aj v bezpečnosti to musí byť podobné – tému treba otvoriť, pomenovať a spracovať.
A ja od kolegov očakávam, že do toho pôjdu naplno a budeme to mať „na tabuli“, jasne a prehľadne.
Na výrobe relácie spolupracovali Kristína Völpelová, Tomáš Rybár a Štefan Straka
