Napriek hlasnému kriku slovenského premiéra sa nepodarilo prekričať zvyšok Európy, ktorá urobila ďalší krok k odstrihnutiu sa od ruského plynu, ropy a jadra. Ministri hospodárstva krajín EÚ návrh schválili, na rade je Európska komisia a vyjednávania s jednotlivými krajinami.
Europoslankyňa ĽUBICA KARVAŠOVÁ však v relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou odmieta argument premiéra, že ide o lacný plyn a Slovensko zarábalo na tranzite 500 miliónov eur: "Aj tých 500 miliónov bolo na vrchole objemov, ktoré sme prevážali pred rokmi. To je veľmi pekné povedať, že prichádzame o neviemkoľko sto miliónov tranzitných poplatkov, ktoré sme mohli prevážať my z východu na západ, ale komu? Komu chceme ruský plyn dovážať, ak nikto ruský plyn nechce?"
V ARÉNE s Ľubicou Karvašovou zaznelo:
- odkedy sa Európa odstrihne od ruských zdrojov,
- či je Slovensko pripravené a čo bude nasledovať,
- ako sa zabezpečí, že nepôjde o ruský plyn pod hlavičkou inej krajiny,
- či Európa neupustí od nastavených klimatických cieľov,
- či sa neodsunie koniec spaľovacích motorov,
- či emisné povolenky nezasiahnu drasticky do peňaženiek Slovákov.
Boli ste tieňovou spravodajkyňou tejto legislatívy, zároveň ste boli pri prvých vyjednávaniach v roku 2022 za vlády premiéra Hegera, keď sa zámer odstrihnutia sa od ruských zdrojov rodil. V akej fáze sa momentálne nachádzame a čo presne ministri za energetiku v pondelok prijali?
V roku 2022, keď sa na samite vo Versailles lídri dohodli, že Európska únia končí so závislosťou od ruských energetických zdrojov. Legislatíva, ktorú sme tento týždeň v Európskom parlamente riešili a ku ktorej členské štáty a ministri prijímali pozíciu, je vyvrcholením ambície a záväzku. Neznamená to však, že doteraz sa nič nerobilo.
Pôvodná závislosť od ruského plynu bola takmer 45 percent pre celú Európsku úniu, dnes sme približne na úrovni 19 percent a naozaj stále klesáme. Ale na to, aby sme naozaj ten záväzok dodržali, potrebujeme prijať aj veľmi jasnú legislatívu, právny rámec, ktorý ďalšiemu ruskému plynu povie „nie“.
Rozhodovanie prišlo ako priamy dôsledok útoku na Ukrajinu, hoci o diverzifikácii trás a zdrojov sa hovorí pomerne dlho. Dátumy sa však zdajú pomerne skoré a Európa ich akoby ešte skracuje. Definitívny koniec ruského plynu bude k 1. 1. 2028. Sme pripravení?
My sme si to nevymysleli. Celé sa to začalo ruskou inváziou na Ukrajinu. Vtedy si Rusko samo vybralo – namiesto toho, aby bolo spoľahlivým dodávateľom energií do Európy, si vybralo rolu agresora a cestu zneužívania plynu ako zbrane. Svedkami manipulovania s dodávkami a objemami plynu do rôznych členských štátov sme boli už v roku 2021, čiže ešte pred inváziou. Viaceré spoločnosti práve pre nedodržané objemy vyhrali arbitráže proti Gazpromu.
Toto celé vychádza z toho, že okrem vlády Roberta Fica a Viktora Orbána už nikto v Európskej únii nepovažuje Rusko za spoľahlivého dodávateľa. Prečo by ste chceli obchodovať s niekým takým? Nie sme samovrahovia! Toto je ten základ.
Rýchlo, definitívne a bez "ale"
Už za čias prvej vlády Roberta Fica nastal obrovský problém a Ukrajinci v treskúcej zime nemali energiu a teplo. Bolo to za vlády Julije Tymošenkovej, vtedy sme naozaj potrebovali Ukrajine pomáhať. Nakoľko je reálne odstrihnúť sa k 1. 1. 2028, keď dobehnú aj dlhodobé kontrakty?
Tá šanca je reálna. Keďže nehovoríme o novej téme, mnohé členské krajiny si svoju domácu úlohu urobili aj bez tejto legislatívy. Stačí sa pozrieť k našim susedom v Česku, ktorí sa naozaj dokázali zbaviť závislosti od ruského plynu a dnes už sú plne pripravení na akúkoľvek alternatívu. Podstatné je, že podľa návrhu Európskej komisie by sa dlhodobé kontrakty mali skončiť k 1. 1. 2028.
Pozícia Európskeho parlamentu je ambicióznejšia – skracuje túto lehotu o rok, tzn. do 1. 1. 2027. Rovnako je však dôležité povedať, že skrátenie tejto lehoty bolo jednou z prvých priorít všetkých hlavných politických skupín Európskeho parlamentu. Jednoducho nevidíme dôvod, na čo čakať.
Okrem toho sa vyskytli nové bezpečnostné incidenty. Vieme, že Rusko útočí dronmi, najnovšie sme zachytili narušenie vzdušného priestoru Litvy, a to vojenskými lietadlami Ruskej federácie. Veľmi silno a veľmi rýchlo chcú krajiny vyslať veľmi jasný signál: „S nástrojom, ktorým sa dá vydierať, už nechceme mať nič spoločné.“
Zatiaľ je rozhodnutie odobrené ministrami energetiky/hospodárstva jednotlivých krajín Európskej únie, teraz budú nasledovať licitácie s krajinami a rozhodovanie v Európskej komisii a potom v Európskom parlamente. Aké úpravy sa v tomto návrhu ešte očakávajú? Čo sa môže zmeniť?
Sme vo finiši, ale úplne na konci negociácií ešte nie sme. Pozíciu má Európsky parlament a členské štáty, teraz dôjde k spoločným rokovaniam, na ktorých budeme hľadať kompromisy. Hovorila som, že pozícia Európskeho parlamentu je ambicióznejšia. Obsahuje napríklad oveľa menej výnimiek ako pozícia členských štátov. Budú sa teda hľadať kompromisy, nejaké hrany, kde sa vieme dohodnúť.
Ale to hlavné zostáva: ambícia dosiahnuť dohodu do konca roka, aby sme od budúceho roka mali jasný právny nástroj, na základe ktorého budeme fungovať. Táto ambícia je tak na strane parlamentu, ako aj na strane členských štátov.
Dôležité to je ešte z jedného dôvodu. My potrebujeme čo najčistejší právny rámec, aby sme zvládli akúkoľvek arbitráž. Čiže čím menej výnimiek, čím čistejší text, čím jasnejšie pravidlá, tým menšie riziko a tým menšia šanca, že Ruská federácia – Gazprom bude mať akúkoľvek šancu na úspech v prípade, že zažaluje Európsku úniu za ukončenie dlhodobých kontraktov skôr, ako by to bolo za normálnych okolností.
Nepredpokladáme to, ale ak by došlo k nejakým výkyvom, napríklad pri energetickej bezpečnosti, má sa to riešiť spoločne. Nemá sa to riešiť len zo strany jedného členského štátu, napríklad Slovenska. Preto pozícia parlamentu neobsahuje výnimky.
Je to nezvratný proces? Môže sa vôbec stať, že by Slovensko neukončilo ruské dodávky plynu, ropy a jadra? Pretože poznáme pozíciu Roberta Fica a názorovú bázu, ktorú šíria jeho ľudia v Európskom parlamente. Na druhej strane hovorí veľmi jasne, že vojna na Ukrajine sa raz skončí a že my tu máme rúry, vďaka ktorým máme finančné prostriedky z tranzitu, o ktoré sme boli pripravení. To je 500 miliónov eur, ktoré premiér opakovane takto vyčíslil. Je vôbec možné, že by sa Slovensko od ruského plynu, ropy a jadra neodstrihlo?
„Drvivá väčšina kolegov – od Španielska až po pobaltské krajiny, ktoré sú na hranici s Ruskom – veľmi jednoznačne hovorí, že toto je definitívne, konečné riešenie. Tu nie je cesta späť, že v prípade, že sa vojna skončí, my zase nanovo vo veľkom začneme nakupovať ruský plyn. Zaznelo to aj tento týždeň počas diskusie v Štrasburgu, v pléne k energetickej bezpečnosti, kde som vystupovala.
Opakovane zaznieval aj dôvod: aj keby na Ukrajine zavládol mier – a všetci si želáme, aby to bolo čo najskôr – nebuďme naivní! Nemyslime si, že Rusko dá od Európy ruky preč a že prestane využívať závislosti, ktoré máme (vrátane plynovej), aby manipulovalo s našimi názormi, s našimi pozíciami a aby narúšalo jednotu Únie. Takže je to absolútne nezvratný proces! Za Európsky parlament je tá pozícia jasná, za Európsku komisiu takisto. Teraz je na členských štátoch, nakoľko sa k tejto pozícii v rokovaniach pridajú alebo budú hľadať zadné dvierka.
Kontroly, aby ruský plyn nemal len "inú menovku"
Podľa dostupných prepočtov sa z Ruska do Európy dostáva približne 12 percent zemného plynu. Problém nemá len Slovensko, otázka sa týka napríklad aj Francúzov, Belgičanov či Španielov. V čom je rozdiel? A naozaj sa v budúcnosti nestane, že my sa od ruského plynu síce formálne odstrihneme, ale plyn bude stále prúdiť z Ruska, len pod inou menovkou?
Naozaj, jednou z top tém bolo, ako sa vyhnúť tomu, aby sme nejakými zadnými dvierkami dostávali ruský plyn aj naďalej. Čiže aj v pozícii parlamentu je oveľa širšia, oveľa silnejšia časť, ktorá sa týka monitoringu, kontroly dodávateľov, overovania pôvodu plynu, toho, nakoľko ho vieme garantovať. Naozaj sú tam dostatočné záruky a počas rokovaní to bola a aj naďalej je jedna z veľmi dôležitých tém, aby sme nič takéto nedovolili. Na čo by sme to robili, keby sme to dokázali obchádzať? Je o tom vedomosť, sme na to pripravení.
Je tiež rozdiel medzi tretími krajinami, tzn. v prípade, že dodávate plyn zo Spojených štátov, tak asi neočakávate, že vám do dodávky vojde nejaký ruský plyn. Čiže tam môžeme byť benevolentnejší z pohľadu nejakých kontrol. Ale sú krajiny, kde je napojenie na Rusko bližšie a realistickejšie, tam budeme musieť byť pozornejší, aby k takémuto obchádzaniu nedochádzalo.“
My hovoríme primárne o skvapalnenej forme, ktorá chodí rôznymi tankermi práve z východnej časti, nie zo Spojených štátov. Ale pokiaľ ide o Spojené štáty, naozaj si Európa nebuduje novú závislosť z pohľadu energetických zdrojov? Napokon, aj Donald Trump je nevypočítateľný.
Aj toto počas tohtotýždňovej debaty v Štrasburgu zaznievalo opakovane. Nechceme nahrádzať jednu závislosť druhou. Samozrejme, to predsa nemá logiku. Všetci si uvedomujú, že chceme mať viac možností dodávateľov. Koniec koncov to má vplyv aj na cenu – čím viac možností, čím viac dohadovania sa a obchodných ponúk, tým možno lepšia cena pre Európsku úniu. Čiže tých dodávateľov je viac: Egypt, Katar, Alžírsko a ďalší.
Naozaj to nie je o tom, že máme vymieňať jednu závislosť za druhú. Ako veľmi významného a spoľahlivého dodávateľa plynu v našom bezprostrednom susedstve máme aj Nórsko. Snaha je poskladať to naozaj rozumným spôsobom, tzn., aby sme si boli istí, že máme plyn tak pre domácnosti, ako pre firmy a že nikto z dodávateľov nemá takú silu, aby mohol Európsku úniu alebo nás žiadnym spôsobom vydierať a nespravodlivo ovplyvňovať.
Plakanie za tranzitom, o ktorý sa už štáty nebijú
Kým sme boli na začiatku rúry, získavali sme z tranzitu spomínaných približne 500 miliónov ročne. Podarilo sa Slovensku vynegociovať nejakú kompenzáciu zo strany Európskej únie? Pokiaľ ide o naše dohody s Gazpromom, ktoré dlhodobo presahujú rámec, dokedy sa máme od ruských energetických zdrojov odstrihnúť, Európska únia má možnosti Slovensku pomôcť. Ale pokiaľ ide o tranzitné poplatky, dostaneme nejakú možnosť kompenzácie?
Tých 500 miliónov bolo na vrchole objemov, ktoré sme prevážali pred rokmi, ešte z východu na západ, do západnej Európy. Členské štáty už ruský plyn odoberať nechcú. A to tejto vláde vyčítam – prečo úplne úprimne a otvorene nepovie občanom, že členské štáty už nechcú odoberať ruský plyn? Komu ho chceme tranzitovať? Je veľmi pekné povedať, že prichádzame o niekoľko sto miliónov tranzitných poplatkov za prevoz z východu na západ, ale komu? Už som sa opakovane pýtala: Komu chceme ruský plyn dovážať, ak ruský plyn nikto nechce?
To isté platí pre ropu. Chápem, že náš priemysel, firmy i domácnosti boli desiatky rokov zvyknuté fungovať takto. Rozumiem, že nastáva väčšia zmena a že asi nie každý si vie dobre predstaviť, či a ako ju zvládneme. Ale keď sa pozrieme na našich susedov, pozrieme sa do Česka, pozrieme sa na spomínané pobaltské krajiny, naozaj to všetci zvládli. Zvládli to bez väčších problémov a naozaj nevidím ani jeden dôvod, prečo by to nemohlo zvládnuť aj Slovensko.
Nielen plyn. Aj ropa a jadro bez ruskej značky
Jedna vec je otázka našich politických rečí a viac či menej diplomatických prejavov, druhá reálna príprava z pohľadu Slovnaftu alebo našich jadrových zdrojov. Jadro ste do legislatívy doplnili práve vy. Palivové tyče, ktoré prichádzajú z Ruska, nemožno len tak jednoducho nahradiť tým, že použijeme palivovú tyč napríklad zo Spojených štátov. Ako sme my z pohľadu ropy a jadra reálne pripravení na nadchádzajúce zmeny?
Samozrejme, návrh v Európskom parlamente, týkajúci sa jadrovej energie, je len takým politickým pripomenutím. My nehovoríme o žiadnych lehotách. Nehovoríme „od budúceho roka“, „o dva roky“. Nehovoríme, kedy sa máme zbaviť závislosti od ruského jadrového paliva, len pripomíname, že je súčasťou ruských energetických zdrojov a že je to úloha, ktorá pred nami stále stojí. Táto úloha nie je dotiahnutá presne preto, že je to technologicky náročnejší proces a trvá dlhšie.
Jediná moja snaha (a počas debaty v parlamente to zaznievalo aj od iných politických skupín) bola nezabudnúť ani na tento záväzok. Keď sa pozrieme k susedom Čechom, tam už budú prebiehať prvé testovania nového jadrového paliva od americkej spoločnosti Westinghouse. Máme francúzskych výrobcov, ktorí takisto pripravujú alternatívu. Pracujeme na tom a máme cieľ, ku ktorému sa chceme dopracovať, a to by malo byť zbavenie sa závislosti aj od ruských palivových tyčí alebo ruského paliva.“
Dokedy by mohol celý legislatívny proces skončiť? Povedali sme si, že teraz prichádzajú na rad negociácie s jednotlivými krajinami, Európska komisia a záverečné hlasovanie v Európskom parlamente. Čítala som napríklad o konci tohto roka, ale je to reálne?
Myslím si, že je to reálne. Okrem našej a možno maďarskej vlády som zatiaľ naozaj nezachytila, že by mal niekto s týmto termínom problém. Pozície parlamentu, rady i členských štátov sú na 99 percent rovnaké, takže my sa v podstate ideme rozprávať už len o detailoch, na ktoré sa určite nájde kompromis. Cieľ je, aby sme do konca roka mali naozaj stabilný a predvídateľný právny rámec, na základe ktorého budeme fungovať.
Čo sa týka ropy v pozícii parlamentu, opäť to boli hlavné politické skupiny, ktoré navrhli, aby sa tento návrh rozšíril aj o ropu. K rope je dátum 1. 1. 2026, uvidíme, čo na to povedia členské štáty. Bude to jedna z tém rokovaní. Je to nová vec. Rovnako ako pokuty pre firmy, ktoré nebudú dodržiavať platný právny rámec. To je tiež nová vec v našom návrhu.“
Ako to bude napríklad so Slovnaftom? Vieme, že investoval do technologických zmien. Problém predstavovala dlhodobá technologická závislosť spojená so spracovaním ťažkej ruskej ropy, ľahšia ropa Brent predstavovala problém. Dátum 1. 1. 2026 sa javí ako príliš skorý.
Zase sa vraciam k roku 2022, keď sme sa o týchto témach rozprávali a keď sa prijal nejaký politický záväzok. Čiže toto nie je nijaká novinka. Dnes máme sankcie na ropu, jediná výnimka sa týka Maďarska a Slovenska, teda Slovnaftu, ktorý vlastní MOL. Výnimka, ktorú sme dostali, je, že naďalej môžeme odoberať ruskú ropu, môžeme z nej vyrábať výrobky (naftu a benzín), dokonca ich môžeme vyvážať do Česka a na Ukrajinu.
Výnimka bola udelená, myslím, že pred viac ako dvoma rokmi. Bola som pri tých rokovaniach, viem, že výnimku nám udelili s prísľubom a očakávaním, že toto obdobie sa skončí relatívne skoro. To obdobie je len na to, aby sme sa nastavili a technologicky pripravili na získavanie neruskej ropy.
Znamená to nejaký problém, nejaké dramatické zásahy do ich fungovania?
Slovnaft dlhodobo signalizuje problém. Rozumiem, že je to otázka investície, ktorá sa deje postupne, ale myslím, že je to zvládnuteľné. Nepočula som od Slovnaftu konkrétny dátum, odkedy sú schopní na sto percent prejsť na neruskú ropu. Napríklad poľská rafinéria ORLEN, ktorá takisto fungovala na ruskej rope, nám na otázku, koľko im trvala zmena technológie, povedala, že štyri mesiace. ORLEN už funguje bez ruskej ropy.
Nečakám, že to u nás potrvá štyri mesiace, asi to potrvá dlhšie, ale koľko rokov to bude trvať? Je fakt, že máme alternatívny ropovod Adria, ktorý ide cez Chorvátsko, ak sú tam nejaké technické prekážky. Ak sú tam nejaké problémy, ktoré treba odstrániť, tak by sme sa mali venovať tomu. Ale mať predstavu, že sa vrátime do sveta, kde sme nakupovali lacný ruský plyn a lacnú ruskú ropu? Lacný ruský plyn a lacná ruská ropa sú mýtom.
Naše ceny energií (aj pre domácnosti, aj pre firmy) sú jedny z najvyšších v Únii a naše pohonné látky sú jedny z najvyšších v okolitých krajinách. Naozaj potrebujeme investovať maximálne úsilie, aby sme sa pripravili na túto novú realitu.
Green Deal a plač za spaľovacími motormi
Nová realita sa týka napríklad aj zákazu spaľovacích motorov. Pokiaľ ide o otázky Green Dealu, ktoré s tým bezprostredne súvisia, Európa naozaj počúva čím ďalej, tým hlasnejší odpor. S Friedrichom Merzom sa stretol aj náš premiér Robert Fico, ktorý v statuse píše: „Výsledkom narastajúceho tlaku bude s vysokou pravdepodobnosťou určitá forma revízie tohto zákazu, napríklad v podobe pokračovania produkcie automobilov s hybridným pohonom.“ Kam teda smerujeme?
Čo sa týka zákazu spaľovacích motorov, tá debata beží už niekoľko mesiacov. To nie je ani téma, ani diskusia, ktorú by za európsky stôl priniesol Robert Fico. Keď sme stanovovali tieto ciele a prijímali tieto rozhodnutia, boli sme pred ruskou inváziou na Ukrajinu, pred covidom a pred Donaldom Trumpom ako prezidentom USA, ktorý politiku zavádzania ciel vníma ako nejakú zbraň a aktívne ju využíva aj proti Európskej únii a proti nášmu automobilovému priemyslu.
Potrebujeme spoznať tieto tri veľké krízy, aby sme sa vedeli pozrieť na to, čo je realistické. Debata o tom, že sa bude hľadať nejaká flexibilita, nejaký iný typ motorov, ktoré budú môcť byť započítané do záväzku do roku 2035, prebieha.
Budú naozaj akceptovateľné aj hybridy, nielen elektrické autá? Alebo sa to natiahne v čase? Len pripomeniem jedno číslo: záväzkom Európskej komisie je znížiť emisie o 90 percent do roku 2040.
Áno.
Na druhej strane časť firiem sa už reálne začala pripravovať a robila určité opatrenia. Investovala do technológií, aby sa priblížila napríklad ázijským krajinám. Čiže čo bude nasledovať?
Nie som veľkou fanúšičkou toho, aby sme si odďaľovali ciele, ktoré sme si stanovili, lebo tie ciele sú niečo predvídateľné. Presne ako ste spomínali, firmy sa na to pripravujú, menia technológie. Na východe budeme mať napríklad veľkú automobilku Volvo, ktorá bude vyrábať len elektromobily.
Ale objektívne, Ázia je oveľa rýchlejšia a objektívne sa jej tá kríza tak nedotkla.
Navyše, v Ázii sú majstri elektromobilov, najmä v Číne, oni to obdobie spaľovacích motorov úplne preskočili a naozaj si vyvinuli technológiu elektromobilov. Takže aj konkurencia je obrovská a nespí. Odkladať naše ciele na neskôr nám nepomôže lepšie konkurovať Ázii. V praxi to môže znamenať, že budeme potrebovať aj nejaký iný typ hybridov, že sa aj nejaký iný typ motorov bude môcť nejakým spôsobom započítavať do dosiahnutia toho cieľa.
Zároveň platí, že sektor dopravy je jediný sektor v celej ekonomike, kde nám emisie stále rastú. Chápem, že pre ľudí to môže znamenať: „No a čo? Tak nám rastú!“ Ale keď sa pozrieme len na bežné výkyvy počasia naprieč našou krajinou za posledných pár rokov – od povodní cez požiare až po víchrice, naozaj s nimi majú dočinenia už aj ľudia, ktorí na to neboli v minulosti zvyknutí. A toto všetko je výsledkom toho, akým spôsobom aj my pristupuje k využívaniu životného prostredia a vytváraniu emisií.
Čiže potrebujeme byť v tomto smere aktívni. Nielen preto, že sa nás reálne týkajú negatívne dosahy, ale aj preto, že naša konkurencia ani v Ázii, ani nikde inde nespí.
Emisné povolenky ako veľký otáznik
Spomeňme ešte emisné povolenky - zložitejší názov ETS 2. Napríklad strana Hlas hovorí o výdavku v priemere 3000 eur ročne na domácnosť. Znamenalo by to, že nás všetko jednoducho vyjde drahšie práve preto, že si budeme kupovať povolenky pri neekologickom pristupovaní k nášmu praktickému životu. Skúsme vysvetliť, čo sa s tým dá robiť. Veľkým odporcom ETS 2 je napríklad aj budúci premiér Českej republiky pán Babiš, ale slovenský a český premiér v tomto nebudú v rámci Európskej únie sami.
Je to širšia koalícia krajín. Je tam aj Poľsko, aj mnohí ďalší, ktorí chcú, aby sa prehodnotili aj ciele, odkedy zavedieme akoby cenu na emisie aj v oblastiach, ako sú doprava alebo bývanie. O tomto bude na európskej úrovni takisto prebiehať diskusia. Hlas hovorí o 3000 eurách, analýza úradu vicepremiéra Petra Kmeca o niekoľkých stovkách eur. Myslím, že ani v Hlase nemajú úplne jasno v tom, aké sú reálne dosahy.
V každom prípade to, čo my potrebujeme a na čo by sme sa mali sústrediť, je pomôcť ľuďom (aj domácnostiam, aj firmám) s prechodom na technológie, ktoré si budú vyžadovať menej spotrebovanej energie. A na to sú aj zdroje Európskej únie. Najlepšia a najlacnejšia energia je taká, ktorú nepoužijeme. Najlacnejšia elektrina je taká, ktorú si vieme vyrobiť čo najbližšie pri našom bydlisku, ideálne na území Slovenskej republiky.
Takže do tohto by mala vláda masívne investovať naozaj miliardy, ktoré nám ležia na stole v modernizačnom fonde, v sociálnom klimatickom fonde. Tie sú určené presne na to, aby sme v prechodnom období čo najviac pomohli ľuďom (najmä tým najzraniteľnejším) prejsť na tepelné čerpadlá, jednoduchší systém fungovania, na zatepľovanie budov, znižovanie náročnosti, spotrebu energií. A toto všetko sa dá. Tie technológie existujú, tepelné čerpadlá dokonca na Slovensku vyrábame.
Mrzí ma, že dnes tá debata prebieha len o tom, aké bude mať dosahy nejaká schéma emisných povoleniek namiesto toho, aby sme si povedali: „Dobre, máme na stole niekoľko miliárd eur, ktorými vieme reálne znížiť spotrebu energií domácností a firiem.“ Aj firmy, aj domácnosti hovoria, že sú drahé, ale my pre zmenu nerobíme nič.
Nepostupujeme teda v týchto opatreniach dostatočne rýchlo?
My nepostupujeme nijako. Nezachytila som, že by vláda ohlasovala nejaký masívny plán pomoci a prechodu na takéto technológie. Potom sa ľahko straší, ľahko sa u ľudí vytvára pocit, aká drahota sa na nich sype. Nehovoriac o tom, aká drahota sa na našich obyčajných občanov sype z konsolidácie. Radšej keby sme sa pozreli na toto, ako vyťahovali jednotlivo nejaké čiastkové údaje a neprinášali vlastne žiadne riešenia, ktoré vedia ľuďom zlepšiť život.
Stále otvorenou otázkou je uhradenie pomoci, pokiaľ ide o energozáťaž pre slovenských občanov. Je to takmer 500 miliónov eur. Robert Fico hovoril o predbežnej dohode s Ursulou von der Leyenovou, to sa napokon nezrealizovalo. V akej sme momentálne situácii z pohľadu akejkoľvek pomoci z Únie?
Ešte v roku 2022 som riešila s Európskou komisiou možnosť úhrady časti dotácií na energopomoc pre domácnosti z nevyužitých eurofondov. Podarilo sa nám Komisiu presvedčiť, aby nám takúto možnosť dala. Aj členské štáty, lebo na to potrebujete aj ich väčšinový súhlas. Išlo o nevyužité zdroje z bývalého obdobia, ktoré by sme už nemali šancu inak vyčerpať. Po B, išlo o energetickú krízu, keď v dôsledku manipulácie vyskočili ceny energií z 20 na 130 eur za megawatthodinu, takže naozaj bol potrebný extrémne rýchly zásah.
Súčasná vláda nedokáže nič vyjednať, všetko je iba o vydieraní partnerov. Myslím, že plošné dotovanie cien energií domácností (v rozsahu takmer 95 percent), keď nie sme v energetickej kríze (dnes je cena plynu okolo 30 eur za megawatthodinu), je absolútny nezmysel. Navyše, z eurofondov sa to ani nepodarilo, čiže opäť to bude musieť zatiahnuť štátny rozpočet. Pol miliardy navyše! Namiesto toho, aby sme naozaj tie peniaze takto neprejedali, ale pomáhali tým zraniteľným, najzraniteľnejším znižovať svoju energetickú spotrebu, prejsť na modernejšie technológie pri kúrení, zatepľovaní domov, znižovaní spotreby.
Toto by tým ľuďom reálne pomohlo. A nie tento či na budúci rok, ale najbližších 10, možno 20 rokov. Takže investície a podpora nejakých dlhodobých riešení verzus krátkodobé prejedanie a iba také populistické návrhy. Za mňa je to asi jednoznačné, ktorou cestou by sme sa mali vydať, ak chceme byť suverénna a moderná krajina.
(Na výrobe Arény spolupracovali: Tomáš Rybár, Štefan Straka a Dušana Blašková.)
