Vážení pán predseda, vážení páni veľvyslanci,
Milé dámy a páni, drahí priatelia,
Trochu som sa obával dnešného ceremoniálu ako dňa, v ktorom budem musieť vydať odpočet z plnenia úloh, ktoré nie sú ukončené. Vzápätí som si však uvedomil, že znamenie cti, ktorá mi je vyjadrená, je vlastne záväzkom pre budúcnosť.
Nie každý dostane toto vyznamenanie, ale ten, kto ho dostal, ho nosí za všetkých ostatných, ktorí si ho zaslúžia.
Pri pohľade na úctyhodnú spoločnosť mužov a žien, ktorým bol čestný odznak na stuhe za zásluhy o Rakúsku republiku udelený v minulosti, si tento záväzok uvedomujem ešte naliehavejšie.
Udelené vyznamenanie za zásluhy o Rakúsku republiku vnímam aj ako uznanie pre Slovensko a pre občanov Slovenska.
A to v inom zmysle, než by mohla vyjadriť nejaká abstraktná deklarácia „stredoeurópskej jednoty“.
Cítim za tým omnoho viac: ide o vyjadrenie skutočnej spätosti našich životov, našich konkrétnych príbehov v rámci našich národných spoločenstiev.
Mesto Viedeň symbolizuje nielen historické, ale aj národnostné a kultúrne križovatky celej strednej Európy. Náš spoločný príbeh bol príbehom s dejovou líniou, morálnou zápletkou a obsadením tragédie; ale – aspoň predbežne – bol šťastne ukončený osudovým zásahom sily, ktorá históriu tvorí, súdi aj ospravedlňuje.
Kreslenie nových čiar na mape v 20. storočí by nás nemalo priviesť k tomu, aby sme na to všetko zabudli. Nechcem preto opomenúť pri tejto výnimočnej príležitosti to, čo je v pozitívnom zmysle kľúčovo dôležité pre našu spoločnú pamäť – a to zdôrazňujem – aj pre našu spoločnú budúcnosť.
Prešporok – Pressburg – Pozsony – bol do roku 1783 hlavným mestom Uhorska. Hovorilo sa o ňom, že je predmestím Viedne, lebo v ňom rástla tá istá kultúra družnosti (der Gesseligkeit).
Okrem toho bola Bratislava spoločne s Viedňou miestom vzdelanosti a kultúry, mestom škôl, novín, divadla, hudby a dobrej spoločnosti. Vzdelanosť a kultúrnosť stáli pri zrode modernej rakúskej rovnako ako slovenskej spoločnosti a vyžarujú dodnes svoje životodarné lúče – nielen ako súčasť našej spoločnej pamäti ale aj ako VÝZVA DO BUDÚCNOSTI.
Boli to však najmä pomerne nedávne, ešte stále v živej pamäti prítomné kapitoly našich spoločných dejín, ktoré nás tragicky delili, odcudzovali, vytrhávali zo zdedených vzťahov navzájom aj s našimi predkami. Naši predkovia – či už hovorili po nemecky, po česky, po slovensky, po maďarsky, po slovinsky, po srbsky alebo v jidiš – všetci v tomto regióne kedysi dokázali žiť spolu v kultivovaných, hoci zďaleka nie dokonalých a nie vždy spravodlivých vzťahoch. Neskôr však boli v dôsledku ideologického šialenstva, vojen a mocenskej politiky odsúdení pozerať na seba najskôr cez prizmu rasových teórií a potom triedneho boja.
Po druhej svetovej vojne sme zažili krátku nádej na slobodu, ktorá na našej strane budúcej „železnej opony“ nemala byť naplnená. Neskôr, v 60-tych rokoch sme zažili krátky zásvit čias, kedy sa železná opona nadvihla. Bol to len záblesk. Opona sa znova spustila, ale ani tento krátky okamih nebol v mojej generácii zabudnutý.
Dnes vieme, že všetko nebolo stratené. Sloboda, vyjavujúca sa v prirodzených, spontánnych ľudských vzťahoch, sa znova presadzuje. Samozrejme, že to prináša nové výzvy a problémy. Ale ruku na srdce: sú to výzvy a problémy, ktoré by sme mali s vďakou vítať. Je našou spoločnou povinnosťou (a našim vzájomným morálnym dlhom) ustavične a vytrvalo sa starať o to, aby medzi nami nevznikla nijaká nová železná opona, ale aby nás spájali tepny, ktorými k nám prúdi život a družnosť.
Tento život a táto družnosť je viac, než nám môže ponúknuť etika bezohľadného sebapresadzovania. Je tiež viac, než vynútená, umelá jednota. Táto družnosť je dušou skutočného živého spoločenstva. Lebo v takomto spoločenstve dokážeme byť jednotní a zároveň byť – so všetkou odvahou a sebavedomím – sebou samými.
Ďakujem Rakúskej republike za dnešné vyjadrenie uznania. Ďakujem za to, že ste mi pripomenuli tak zmysel môjho úsilia ako aj záväzok, ktorý nesiem. Napriek bázni vyplývajúcej z pocitu zodpovednosti je pre mňa táto udalosť vzpruhou. Želám si, aby bola rovnakou vzpruhou aj pre obnovené vzájomné vzťahy našich národov.
