Volebné právo sa však uplatňovalo už v antike a je výsledkom historického vývoja.
V minulosti volebné právo obmedzovali rôzne podmienky - napríklad vlastnenie určitého nehnuteľného majetku, platenie aspoň minimálnej dane, príslušnosť k určitej rase, gramotnosť. Určitý občan mohol voliť, ak splnil tú-ktorú podmienku.
Volebné právo mali do začiatku 20. storočia len muži. V Anglicku bolo v 19. storočí niekoľko reforiem, ale až po roku 1884 sa volebné právo rozšírilo aj na drobných poľnohospodárskych nájomcov. Do konca 19. storočia to bolo 60 percent obyvateľov, okrem žien a nemajetných. Ženy napríklad získali volebné právo vo Fínsku v roku 1906, Československu v roku 1920, v ten istý rok v USA spoločne s černochmi. Vo Francúzsku, kde muži mali volebné právo takmer dve storočia, ženy mohli voliť až od roku 1945. V neutrálnom Švajčiarsku môžu voliť príslušníčky nežného pohlavia len niečo viac ako tri desaťročia, od roku 1971.
V Turecku prvý prezident Mustafa Kemal (Atatürk) po roku 1923 vytvoril z tejto moslimskej krajiny moderný štát podľa západného vzoru. Zrušil arabské písmo a fez ako symbol islamskej ortodoxnosti. Nahradil tiež zákony islamu právnym systémom. Islam sa stal súkromnou záležitosťou a ženy získali aj volebné právo.
Zaujímavosťou je, že napríklad v Austrálii v období rokov 1850 až 1905 vyrástol z kolónií demokratický štát, v ktorom každý občan s výnimkou aborigénov mal plné volebné právo. Pôvodní austrálski obyvatelia nemali volebné právo do roku 1966.
Vo volebnom práve SR platí princíp, že každý dospelý občan má právo voliť a byť volený do zastupiteľských orgánov. A to bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Pri voľbách do vyšších územných celkov však platia určité obmedzenia. Jedným z nich je, že nemôžu voliť občania SR a cudzinci bez trvalého pobytu na Slovensku.
