BRATISLAVA 21. decembra (SITA) – Sviatok narodenia Ježiša Krista začali kresťania sláviť až v 4. storočí. V kalendári sa prvýkrát objavil v roku 354 a z Ríma sa rýchlo rozšíril aj na Východ, hoci tam už existoval v spojení so sviatkom Zjavenia Pána. Grécke slovo epifánia znamená zjavenie sa božstva medzi ľuďmi a v tomto zmysle zahŕňa aj Božie narodenie. Vo východnej cirkvi sa až do konca 4. storočia slávilo 6. januára. Potom sa však Božie zjavenie a narodenie oddelilo a sviatok Zjavenia Pána je dnes pre väčšinu východných cirkví výhradne dňom Ježišovho krstu. Ostatné udalosti sa pripomínajú na sviatok Narodenia Pána 25. decembra.
V predvečer Narodenia Pána 24. decembra je vo východnej liturgii prísny pôst. Jesť možno len trikrát za deň, z toho len raz dosýta. Vôbec nie je dovolené jesť mäso. Dopoludnia sa slávia hodinky Narodenia Pána, tzv. cárske časy. V popoludňajších hodinách sa slávi liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou. V noci je Veľké povečerie s utierňou Narodenia Pána, čiže polnočnou svätou liturgiou. Povečerie má pôvod v súkromných modlitbách jednotlivcov, ktorí okolo seba sústredili tých, čo chceli viesť nábožný život. Polnočná svätá liturgia nie je vo východných cirkvách zvykom, u nás sa však tradične slávi.
Pri veľkých sviatkoch si východná cirkev vždy na druhý deň po nich pripomína významné osoby, ktoré mali podiel na slávených udalostiach. Preto na rozdiel od západnej rímskej liturgie slávia východní kresťania po sviatku Narodenia Pána sviatok Presvätej Bohorodičky Panny Márie a Svätej rodiny. Tretím veľkým vianočným sviatkom je spomienka na prvého mučeníka svätého Štefana. V nedeľu po Narodení Pána sa pripomína pamiatka svätého Jozefa spolu s Ježišovými príbuznými – kráľom Dávidom a prvým jeruzalemským biskupom Jakubom.
K východnému obradu sa v našej krajine hlásia gréckokatolíci a pravoslávni veriaci. Medzi východné cirkvi však patrí množstvo kresťanských denominácií neuznávajúcich pápeža, ktoré sa postupne odštiepili od tzv. gréckej cirkvi. Tá sa od latinskej oddelila východnou schizmou v roku 1054, keď vyslanec pápeža Leva IX. kardinál Humbert položil na oltár Hagie Sofie v Konštantinopole bulu s cirkevnou kliatbou na patriarchu Michala Krullaria. Východná schizma znamenala definitívny rozchod s rímskou cirkvou a prehĺbenie rozdielu západoeurópskej a východoeurópskej kultúry.
mt;te;nr
