Benešove dekréty nie sú o kolektívnej vine, ale o zodpovednosti

BANSKÁ BYSTRICA 3. marca (SITA) - Benešove dekréty o trestnom a majetkovom postihu časti obyvateľov ČSR nie sú založené na kolektívnej vine a národnostnom princípe ako sa často prezentuje, ale vychádzajú z antifašistických zásad medzinárodného práva, repr

ezentovaných Postupimskou dohodou či Medzinárodným norimberským vojnovým tribunálom, na ktorých stojí povojnová Európa. Pre SITA sa tak vyjadril vedúci Katedry dejín štátu a práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Jozef Beňa. Zdôraznil, že dekréty stoja na tom, že občania sú zodpovední za svoju vládu, že sú povinní klásť odpor tyranii, že nechránenie suverenity, územnej integrity a demokratických inštitúcií občanmi štátu je trestné, že porušenie zákonov na ochranu republiky v prospech agresora Nemcami a Maďarmi - občanmi ČSR bolo zločinným sprisahaním proti mieru, stoja na prezumpcii zodpovednosti vychádzajúcej z notoricky známeho faktu zrady ČSR väčšinou Nemcov a Maďarov, ktorú ale mohli vyvrátiť na súde dôkazom antifašizmu a na zodpovednosti, ktorá sa týkala aj Čechov, Slovákov a iných Slovanov, ktorí sa dali do služieb

J. Beňa upozornil, že pojem kolektívna vina nie je právnym, ale publicistickým a filozoficko-etickým pojmom. Pripomenul, že autorom je nemecký filozof Karl Jaspers, ktorý ho pri analýze kriminálnej, politickej, etickej a metafyzickej viny aplikoval len na politickú ako zodpovednosť občanov za vládu, a týkala sa aj osôb, ktoré inak nemožno morálne viniť, lebo proti nej bojovali. J. Beňa podčiarkol, že uvedené hodnoty nedovoľujú sa pasivitou vyviazať zo zodpovednosti za stav okolitej spoločnosti. Podľa neho Eduard Beneš bol toho názoru, že menšina, ak má v susedstve svoj národný štát, nemá kolektívne právo na sebaurčenie, popieralo by právo voči nim majoritného národa na národnostné určenie. Má ale individuálne práva kultúrne, vzdelávacie, vrátane práva brániť sa majorizácii. Retribučné zákony ČSR stíhali zločiny proti štátu, osobám a majetku a právna vina tak mala vlastnícke dopady. Občianstvo ČSR, zdôraznil, stratili všetci - Nemci, Maďari, Česi, Slováci - ktorí po Mníchove nadobudli občianstvo nemeckého či maďarského agresora; mohli sa tomu ale brániť dôkazom antifašizmu. Odsúvaní tak boli, v súlade s Postupimom, občania Nemecka, resp. vymieňali sa, na základe čs.-maďarskej mierovej dohody občania Maďarska za Slovákov z Maďarska. Dekrét o konfiškácii majetku nepriateľov vychádzal z Košického vládneho programu, pričom vtedajší domáci odborníci odhadli vojnové škody v ČSR na 300 mld. Kč a hodnotu zabaveného majetku rovnako. J. Beňa konštatoval, že prezidentské dekréty schvaľovala vláda a Štátna rada, resp. SNR a neskôr ich potvrdili Prozatimní zhromaždení a po voľbách v r.1946 Národné zhromaždenie, takže majú právnu silu zákona. Poznamenal, že niektoré z dekrétov fakticky na Slovensku neplatili, lebo platné boli podobné nariadenia SNR.

J. Beňa poukázal na úlohu Sovietskeho zväzu, USA a Veľkej Británie, ktorá napríklad na základe Lausannských dohôd aplikovala po r. 1920 odsun Grékov z tureckej Malej Ázie, kde žili viac ako 25 storočí. Dodal, že podľa Postupimu sa odsúvali Nemci tiež z Maďarska a Poľska. Pritom, ako podotkol Beňa, boli do ústav štátov strednej Európy po r.1918 ako nezrušiteľné zapracované zásady dohôd zo Saint-Germaine o právach menšín a zlomkov národov. Menšiny tak v prospech svojho materského štátu, ktorý vystupoval ako agresor a okupant, zneužili práva, ktoré im garantovali štáty, v ktorých žili.

ku;bl