Bratislava 13. marca (TASR) - Zajtra si pripomíname 63. výročie vzniku kontroverzného Slovenského štátu. Táto udalosť je doteraz mnohými predstaviteľmi verejného, ale aj vedeckého života výrazne pozitívne nadnesená, inými v určitých faktoch oprávnene zatracovaná.
Vhodné podmienky pre postupné vyvrcholenie separatistických úsilí na území Slovenska v bývalom Československu nastali po mníchovskej dohode z 29. septembra v roku 1938. Po nej na základe rozhodnutia štyroch mocností prišli Čechy v prospech Nemecka o pohraničné územie - Sudety a neskôr aj Slovensko o svoje južné časti, ktoré anektovalo horthyovské Maďarsko. Dovtedy autonomistické hnutie prezentovala najmä Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS). Podobné snahy mala aj Rázusova (zomrel v roku 1937) SNS, preto v roku 1935 utvorila s "ľudovcami" autonomistický blok. HSĽS dosiahla svoj cieľ a postupne aj radikálnejšie vyústenie. Ešte v deň podpísania Mníchovskej dohody rokovali predstavitelia slovenských politických strán v pražskom Rudolfíne o autonómii Slovenska, pričom rozhovory pokračovali aj nasledujúci deň. Prezident ČSR Edvard Beneš abdikoval 5. októbra 1938. Na druhý deň podpísali v Žiline predstavitelia časti slovenského politického spektra, najmä z HSĽS, dohodu o autonómii Slovenska. Zostavením autonómnej vlády poverili jej premiéra Jána Syrového, ktorý ju aj 7. októbra 1938 vymenoval. Spomínané anektovanie južných území Slovenska Maďarskom sa uskutočnilo 5. - 11. novembra 1938 na základe tzv. Viedenskej arbitráže. Napriek tomu slovenskí politickí predstavitelia 18. decembra 1938 vyhlásili voľby do slovenského autonómneho snemu. Od začiatku roka 1939 bolo len otázkou času, kedy hitlerovské vojská vstúpia do okýpteného Československa. Predstavitelia slovenskej autonómnej vlády nemali záujem na jeho udržaní, ale zaoberali sa len slovenskou otázkou. HSĽS sa postupne stala jedinou vládnucou mocou na území Slovenska. Jeho najvyšší predstavitelia často navštevovali Nemecko, kde rokovali s poprednými fašistickými pohlavármi. Do 11. marca 1939 prezident ČSR dosadený Nemcami - Emil Hácha vymenoval 5. autonómnu vládu Slovenska na čele s Karolom Sidorom. Ten odmietol nemecký návrh vyhlásiť samostatný Slovenský štát. Nemecko okamžite reagovalo a Adolf Hitler pozval do Berlína Ferdinanda Ďurčanského a separatisticky naladeného Jozefa Tisa, vysokého predstaviteľa HSĽS a niekdajšieho ministra zdravotníctva ČSR, ale aj zosadeného predsedu slovenskej autonómnej vlády. Hitler ultimatívne vyslovil návrh, že buď vyhlásia samostatné Slovensko, alebo sa jeho územie rozdelí medzi Maďarsko a Poľsko. Snem okamžite po návrate slovenskej delegácie z Nemecka vyhlásil 14. marca 1939 nezávislosť Slovenska od ČSR. Vznikol "samostatný" štátny útvar oficiálne nazvaný Slovenský štát. Ešte v ten deň ho diplomaticky uznalo Nemecko a 15. marca 1939 bola ustanovená jeho vláda na čele s Jozefom Tisom, ktorého 26. októbra 1939 zvolili za prezidenta Slovenského štátu.
Slovenský štát vznikol predovšetkým z vôle Hitlera, ktorý ako sa sám vyjadril, mal záujem iba o územie Čiech a Moravy. Slovensku ponechal ním determinovanú samostatnosť. Mnohé praktiky jeho vládnucich predstaviteľov sa nedali na základe všeobecne uznávaných historických faktov stotožniť s právnym a demokratickým štátom. Bola to silná a vazalská naviazanosť na fašistickom Nemecku oproti jeho druhým satelitom. Kompletne prebral nedemokratický systém vládnej moci z tretej ríše. Moc v rukách mala iba jedna strana - HSĽS. Odvlečenie Židov z nášho územia do koncentračných táborov, na ktorom sa vtedajší predstavitelia podieľali viac, ako bolo ich vazalskou povinnosťou voči Hitlerovi, patrí medzi najväčšie negatíva slovenských dejín. Neadekvátne riešili situáciu počas SNP, kedy väčšina politických vládnucich predstaviteľov Slovenského štátu ju absolútne nezvládla. Slovenský štát takmer zaradil Slovákov medzi porazených v druhej svetovej vojne a tým aj medzi tých, ktorí ju rozpútali. Len SNP posunulo Slovensko medzi víťazov a tak sme nemuseli platiť vojenské reparácie.
Súčasná Slovenská republika nie je pokračovateľkou Slovenského štátu. Je to útvar, ktorý na rozdiel od neho uznáva demokratické princípy vládnutia, zaručujúce základné ľudské práva.
