Hlavní aktéri privatizácie SPP z radov vládnej koalície premiér Mikuláš Dzurinda, ministerka privatizácie Mária Machová a vicepremiér Ivan Mikloš na včerajšom mimoriadnom rokovaní vlády. FOTO - TASR
BRATISLAVA - Vládny kabinet Mikuláša Dzurindu včera schválil predaj 49 percent akcií Slovenského plynárenského priemyslu. Za 130 miliárd korún ich získa konzorcium veľkých plynárenských hráčov. Táto transakcia predstavuje trinásť percent hodnoty hrubého domáceho produktu Slovenska.
Predaj akcií SPP je posledná z privatizácií takzvaných prirodzených monopolov, ktoré vláda za svoje funkčné obdobie stihla zrealizovať. Predchádzala jej privatizácia Transpetrolu a nasledovať bude ešte komplikovaný predaj elektroenergetiky, v ktorej napríklad česká vláda neuspela.
Opozícia s SDĽ považuje predaj za nevýhodný a za dobrú považuje cenu okolo 180 miliárd korún. Faktom však zostáva, že cena je o 40 percent vyššia ako bolo konzorcium ochotné ponúknuť v prvom predbežnom kole a zároveň je nad horným ocenením privatizačného poradcu. Odporcovia predaja napriek viacerým výzvam nepredložili žiadnu analýzu, ktorá by nevýhodnosť predaja preukázala. Dlhoročný pracovník SPP Arpád Demko, ktorý mu aj po niekoľko rokov šéfoval, tvrdí, že cena je dobrá. Zdôrazňuje pritom, že strieľať od boku sumy, ktoré by politici radi za SPP videli, je veľmi jednoduché. Oceniť SPP však dokáže iba málokto.
Predaj menšinového balíka SPP sa často porovnáva s predajom českej plynárenskej spoločnosti Transgas. Za ňu zaplatí nemecká RWE Gas 4,1 miliardy eur, čo je vyše 170 miliárd korún. Česi však predali až 97 percent Transgasu spolu s ôsmimi distribučnými podnikmi. Rozdiel je aj v tom, že SPP je viac o tranzite a Transgas zasa o distribúcii. Zároveň platí, že česká distribúcia je lukratívnejšia ako tá na Slovensku, čo je dané aj väčším a bohatším trhom. Pri porovnaní výnosu na jednu akciu pritom z porovnania oboch predajov vychádza víťazne SPP.
Výhodnosť či nevýhodnosť predaja sa však neodvíja iba od ceny. V prípade SPP je rozhodujúce skôr kto ho kupuje a čo s ním zamýšľa. Slovensko môže profitovať iba z hladkého prepojenia medzi producentom, teda Gazpromom a jeho odberateľmi, čiže Ruhrgasom a Gaz de France. Kedže práve tieto spoločnosti majú o potrubia SPP záujem, znamená to, že chcú, aby ich plyn prúdil práve cez Slovensko, čo je podstatné pre ekonomiku Slovenska. Podiel spotreby Slovenska na celkovom prepravovanom plyne cez jeho územie je totiž nepatrný. Jedným z pozitív vstupu práve týchto investorov je aj fakt, že práve oni sú iniciátormi projektu výstavby nového plynovodu zo sibírskeho polostrova Jamal do Európy. Otázka možného obídenia Slovenska novým plynovodom by tak už nemusela byť príliš horúca. Projekt bol zastavený práve do skončenia privatizácie SPP.
Na ponúknutú cenu za akcie plynární malo dosah viacero faktorov. Jedným z nich boli aj politické ťahanice. Zároveň Slovensko na rozdiel od Česka rozbehlo liberalizáciu trhu s plynom. To znamená otvorenie trhu pre nových konkurentov, čo je nesporným pozitívom pre spotrebiteľov. Na druhej strane otvorenie trhu mohlo znížiť atraktivitu SPP v očiach investorov, pretože obmedzuje monopolné postavenie plynární.
Privatizačný poradca tiež upozorňoval na vplyv pokrivených cien plynu. „Čím rýchlejšie sa ceny plynu upravia na úroveň pokrývajúcu oprávnené náklady a primeraný zisk, tým vyššia bude privatizačná cena, a čím bude postup pomalší, tým bude cena nižšia,“ povedal zástupca poradcu Michal Šušák v časoch politických diskusií o úprave cien plynu.
