Košice 27. apríla (TASR) - Ústavný súd (ÚS) SR rozhodol, že Najvyšší súd (NS) SR porušil právo ministra financií Ivana Mikloša na súdnu ochranu. Zároveň zrušil rozhodnutie NS z 28. júla 2005, ktoré sa týkalo sporu na ochranu osobnosti medzi ministrom financií Ivanom Miklošom a lídrom Smeru-SD Robertom Ficom. Najvyšší súd sa musí vecou opätovne zaoberať a je povinný zaplatiť vicepremiérovi aj trovy právneho zastúpenia.
Neverejné rozhodnutie I. senátu ÚS je z 22. marca, dnes ho ÚS zverejnil na svojej webovej stránke.
Podstatou 26-stranového nálezu nie je meritum sporu Mikloš verzus Fico, ale posúdenie ústavnosti postupu NS. V odôvodnení svojho nálezu ÚS konštatoval, že zásadným problémom bolo nájdenie správnej odpovede na to, či NS zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom žalovaného (Fica) na súdnu ochranu a ústavným princípom právnej istoty, založenej právoplatným rozsudkom, ktorý bol v danom prípade v prospech sťažovateľa (Mikloša).
Na najvyšší súd sa kauza dostala, keď Fico podal dovolanie proti rozsudkom okresného i krajského súdu z roku 2004, ktoré ho zaviazali ospravedlniť sa vicepremiérovi za výroky na tlačovej konferencii Smeru 28. februára 2003. Fico na nej spojil meno vicepremiéra s témou korupcie a klientelizmu. Mikloša v súvislosti s privatizáciou SPP označil za mimoriadne bohatého človeka. Najvyšší súd 28. júla 2005 uznal Ficovu argumentáciu, že súdy procesne pochybili, pretože ho OS neupovedomil o termíne vyhlásenia rozsudku a rozhodnutie vyhlásil bez jeho prítomnosti. Podľa NS mu tým uprel právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku a mať možnosť skontrolovať, či verejne vyhlásený rozsudok nebol dodatočne zmenený. NS preto zrušil obe rozhodnutia a vec vrátil na OS.
Ústavný súd podrobne analyzoval doterajšiu judikatúru NS k danej problematike. Konštatoval, že prešla pomerne rozsiahlym vývojom. V tomto prípade však NS nevysvetlil, prečo posunul hranicu posudzovania procesných chýb. Napríklad spočiatku NS nepovažoval za chybu, keď bol rozsudok na prvostupňovom súde vyhlásený bez predvolania účastníka s odôvodnením, že môže proti nemu podať odvolanie. V roku 2005 už dospel k záveru, že vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu bez predvolania účastníka, po tom, čo sa nezúčastnil ani na predchádzajúcom pojednávaní a neúčasť ospravedlnil, je chybou.
V odôvodnení nálezu ÚS uviedol, že "NS nijako nevysvetlil, prečo v danom prípade (za situácie keď odvolací súd postupoval v zmysle dovtedajšej judikatúry) možnosť podania odvolania proti rozsudku OS nebola dostatočnou korekciou porušenia procesného práva žalovaného". ÚS tiež pripomenul, že v deň vyhlasovania rozsudku sa už dokazovanie nevykonávalo a neboli ani záverečné prednesy účastníkov. Podľa ÚS mal NS vyčerpávajúco zdôvodniť, prečo uprednostnil jeden z dotknutých ústavných článkov pred iným. "Zároveň musí byť argumentácia NS spoľahlivým vodidlom pre podobné situácie aj v budúcnosti. Princíp právnej istoty totiž znamená aj predvídateľnosť súdu, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnako právne posudzované," dodáva v náleze ÚS. Pretože NS nevysvetlil, prečo neprihliadol aj na princíp právnej istoty, porušil Miklošovo právo na súdnu ochranu.
