20. júna 2003
Vicepremiér pre európsku integráciu Pál Csáky zostal vo funkcii. Národná rada (NR) SR mu nevyslovila nedôveru, keď za tento návrh hlasovalo zo 112 prítomných iba 43 zákonodarcov. Proti návrhu sa vyslovilo 57 poslancov a 12 sa zdržali.
Odvolanie Pála Csákyho žiadali opozičné strany, ktoré konštatovali, že ako koordinátor všetkých činností a súčastí integračného procesu SR do Európskej únie nemá po šiestich mesiacoch svojej činnosti predstavu, čo tieto kompetencie vo svojom obsahu znamenajú.
20. júna 2003
Návrh troch opozičných klubov na odvolanie ministra financií nezískal v NR SR dostatočnú podporu a Ivan Mikloš zostal vo svojej funkcii. Za návrh na vyslovenie nedôvery hlasovalo zo 104 prítomných 43 poslancov. Proti návrhu sa vyslovilo 61 zákonodarcov.
Návrh predložila skupina opozičných poslancov za Smer, KSS a Ľudovú úniu. Mikloš podľa časti opozície zodpovedal za zle pripravený štátny rozpočet na rok 2003 a niekoľkomiliardový výpadok v príjmovej časti rozpočtu, v dôsledku čoho sa vláda rozhodla zvýšiť spotrebné dane.
17. marca 2004
Minister financií a podpredseda vlády Ivan Mikloš prežil ďalší pokus o odvolanie. NR SR totiž neschválila opozičný návrh na jeho odvolanie. Za návrh skupiny poslancov ĽS-HZDS a KSS hlasovalo 62 poslancov, proti bolo 43 a zdržalo sa 23.
Proti návrhu na vyslovenie nedôvery pritom hlasovali len poslanci SDKÚ, KDH a väčšia časť poslancov za ANO. Všetci poslanci za SMK sa pri hlasovaní zdržali. Edit Bauer (SMK) to komentovala slovami, že sú niektoré záležitosti, na ktorých sa s ministrom financií nezhodli. Ako príklad uviedla nedohodu pri poskytnutí kompenzačného príspevku dôchodcom.
14. decembra 2004
NR SR nevyslovila nedôveru ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovítovi Kaníkovi. Za vyslovenie nedôvery hlasovalo 66 poslancov zo 134. Proti vyjadreniu nedôvery sa vyslovilo 64 poslancov, traja sa zdržali a jeden nehlasoval.
Návrh na odvolanie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovíta Kaníka predložila strana Smer a podpísali ho aj poslanci za ĽS-HZDS. Hlavným dôvodom na Kaníkov odchod bola politická zodpovednosť za odborne nezvládnutú dôchodkovú reformu, ktorá veľkú časť občanov núti odovzdávať peniaze súkromným spoločnostiam bez garancie výnosov ako aj peňazí, ktoré
2. februára 2005
NR SR nevyslovila nedôveru ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovítovi Kaníkovi. Za vyslovenie nedôvery hlasovalo 63 poslancov zo 135 prítomných. Proti vyjadreniu nedôvery sa vyslovilo 57 poslancov a 15 sa zdržali. Ľ. Kaník tak v krátkom čase odolal dvom pokusom o odvolanie.
V krátkom čase išlo už o druhú iniciatívu Smeru na vyslovenie nedôvery tomuto členovi vlády. Novým dôvodom na odvolanie ministra Ľudovíta Kaníka mali byť nesplatené záväzky voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni (VšZP). O odpustenie sumy v celkovej výške 123 075 korún mala poisťovňu v minulom roku požiadať konateľka firmy, v ktorej je Kaník spoluvlastníkom. Podľa lídra strany Smer Roberta Fica žiadosť stiahla až pod tlakom, ktorému minister čelil v súvislosti so zverejnením informácií, že ako podnikateľ si neplnil svoje záväzky voči Sociálnej poisťovni. Kaník akékoľvek podlžnosti voči VšZP poprel.
12. mája 2005
Martin Fronc zostal naďalej na čele rezortu školstva, keď mu NR SR na návrh opozície nevyslovila nedôveru. Zo 126 prítomných poslancov hlasovalo za vyslovenie nedôvery 69, proti bolo 54 a traja poslanci sa zdržali. Na odvolanie člena vlády je potrebných minimálne 76 hlasov.
Pod návrh na vyslovenie nedôvery Froncovi sa podpísalo 32 poslancov Smeru, KSS a nezávislí. Tí v odôvodnení argumentovali, že minister nesie politickú, vecnú ale aj odbornú zodpovednosť za viaceré nedostatky v rezorte školstva. Podľa predkladateľov sa v skutočnosti nevyzná vo svojom rezorte a to napriek tomu, že v ňom pôsobí sedem rokov - prvé štyri roky ako štátny tajomník. Ministrovu prácu označujú za nekoncepčnú a veľmi často skryto ideologizovanú. Udalosti okolo maturitných testov boli podľa predkladateľov len vyvrcholením nekoncepčnej práce rezortu školstva pod Froncovým vedením.
6. júla 2005
Predseda vlády Mikuláš Dzurinda zostal vo funkcii. Za návrh na vyslovenie nedôvery hlasovalo v NR SR 60 zo 122 prítomných poslancov. Proti bolo 61 a nehlasoval jeden poslanec. Návrh na odvolanie premiéra a tým aj pád celej vlády podporili všetci prítomní poslanci za Smer, ĽS-HZDS, KSS a ôsmi nezávislí poslanci.
Návrh na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády podpísalo 37 poslancov zo Smeru, KSS, SF a nezávislých. Opozícia premiérovi vyčítala, že svojou politikou podporuje obrovské sociálne rozdiely medzi obyvateľmi a regiónmi. Nespokojní sú aj s koordináciou reforiem. V súvislosti s vojenským zásahom v Iraku kritizujú Dzurindu za to, že podľa nich zavádzal verejnosť a zatiahol Slovensko do vojenského konfliktu, ktorý nemal oporu v medzinárodnom práve. Premiér Dzurinda úplne zlyhal v boji proti korupcii a klientelizmu, uvádza sa ďalej v zdôvodnení návrhu.
7. februára 2006
Rudolf Zajac ostal na poste ministra zdravotníctva. Rozhodla o tom na 56. schôdzi NR SR, keď neschválila návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi. Za odvolanie hlasovalo 68 poslancov zo 134 prítomných, pričom na odvolanie člena vlády treba 76 hlasov. Proti návrhu sa vyslovilo 24 poslancov, zdržalo sa 41 a nehlasoval jeden člen zákonodarného zboru.
Skupina 34 opozičných poslancov v návrhu na odvolanie šéfa rezortu zdravotníctva konštatovala, že minister nezvládol transformáciu vo svojom rezorte a nenaplnil očakávania odbornej i laickej verejnosti. Pod vedením ministra Zajaca sa podľa opozície dostal rezort zdravotníctva do najhlbšej odbornej a morálnej krízy vo svojej histórii.
24. februára 2006
Minister kultúry František Tóth zostal na svojom poste aj po mimoriadnom rokovaní parlamentu. Z prítomných 99 poslancov totiž na mimoriadnej 59. schôdzi návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi podporilo 59 zákonodarcov. Proti bolo 9 a 31 sa zdržalo.
Pod návrh ĽS-HZDS na vyslovenie nedôvery šéfovi rezortu kultúry sa podpísalo 35 poslancov. Dôvodom pre odvolanie Tótha bola obava opozície a časti nezávislých poslancov z likvidácie ministerstva. Tótha kritizovali za predaj nehnuteľností a neschopnosť riešiť problémy pôvodnej tvorby a zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu. Obviňovali ho tiež z komercionalizácie kultúry. V odôvodnení návrhu poukázali aj na nespokojnosť kultúrnej obce s Tóthovým pôsobením na ministerstve, ktorá vyústila do Výzvy umelcov, signatárov kultúrnej charty 2006.
