|
FOTO |
V roku 1998 rozhodovalo Slovensko o tom, či sa stane normálnou demokraciou, alebo či zostane v šedej zóne krajín, kde sú demokratické inštitúty zneužívané na nedemokratické účely. Proti sebe stáli dva bloky, medzi ktorými nejestvoval kompromis. Bolo to malé repete novembra 1989 - akurát, že tentoraz sa dal problém riešiť štandardnou cestou, parlamentnými voľbami. Aj sa vyriešil. Slovensko urobilo civilizačný skok.
V roku 2002 bolo nutné tento skok potvrdiť. Hoci už to nebola striktná voľba medzi dvoma blokmi, stále hrozilo, že skĺzneme naspäť pred september 1998. Mečiaristi neboli na kolenách, len si lízali rany. Navyše, nikto nevedel, akým smerom by sa pobrala nová hviezda na scéne Robert Fico. A nevedel to ani on sám, ani jeho priaznivci. Práve preto mu nakoniec dali vo voľbách oveľa menej hlasov, než mu dávali dovtedy v rebríčkoch popularity. Civilizačný skok bol potvrdený, navyše takým spôsobom, že druhá vláda Mikuláša Dzurindu dostala ako bonus šancu uskutočniť liberálne ekonomické reformy. Slovensko urobilo úkrok doprava.
Aká je volebná ponuka?
Ako vyzerá ponuka 2006? Bloky neexistujú, každý ide do volieb sám za seba a so svojou vlastnou agendou. Politickí lídri väčšinou kľučkujú pred otázkou bezpodmienečne vymedziť svojich budúcich partnerov a protivníkov, pretože cítia, že po voľbách sa nevyhnú kompromisom. Vzhľadom na vlastnú situáciu sa správajú pragmaticky - akurát, že tým veľmi neuľahčujú situáciu svojim voličom. Tí majú totiž každý len po jednom hlase, s ktorým v samote za plentou vo volebnej miestnosti už veľa kompromisov a kalkulácií nenarobia.
Napriek všetkému, čo si už navzájom povyvádzali, naďalej existuje čosi ako programová príbuznosť a prirodzené partnerstvo medzi trojicou SDKÚ, KDH a SMK. Lenže Ficovmu Smeru medzitým narástli priveľké krídla. Také, že aj tí, čo očakávajú, že jeho volebný výsledok bude opäť nižší než jeho popularita, dnes veľmi neveria, že pritom spadne do bezvýznamnosti. A spomínaná trojica nie je jednotná v názore, ako s týmto faktom naložiť. Navyše, karty mieša opäť už aj HZDS, ktoré je ochotné ísť na obe strany - a na oboch má šancu. Podľa akého kľúča sa má orientovať volič?
Jasná deliaca čiara
Najjednoduchšie to budú mať tí, ktorí si volebné menu zredukujú na kosť - zachovať alebo zrušiť rovnú daň, zachovať alebo zrušiť reformy. Tu je deliaca čiara medzi stranami jasná a nedvojznačná a toto bolo aj hlavnou témou celej volebnej kampane. Videný týmto kritériom, výsledok volieb bude najlepšie zodpovedať potrebám novinových titulkov: "Slovensko potvrdilo/odmietlo reformy", "Slovensko vykročilo doľava/zostáva naklonené pravici". O to, aby to ich voliči mali 17. júna takto jednoduché, sa najviac snažili dvaja hlavní rivali, Mikuláš Dzurinda a Robert Fico.
Jednoduché to majú aj voličské jadrá KDH a SMK. Ich volebný kľúč je trvalý a nezávisí na aktuálnej téme volieb.
Jednoduchú voľbu majú, žiaľ, i tí, čo sú vedení čírou zlosťou alebo sociálnou či etnickou nenávisťou. Vyskytujú sa v každých voľbách, pričom okrem vlastnej iracionality nijaký volebný kľúč neuznávajú. Aj tí patria k hre. Z dlhodobého hľadiska nás môže tešiť azda iba to, že strany, ktoré stavajú na ich podpore, bývajú rovnako nestabilné ako oni samotní.
Tri možnosti nešťastníkov
Je zrejmé, kto to bude mať ťažké: tí, čo si na volebný tanier naváľali aj mäso a zeleninu, zaliali to šťavou, a nebodaj ešte očakávajú dezert. Tí, ktorí keď počujú, že riešenie všetkých neduhov spoločnosti spočíva v ekonomickej politike, majú nepríjemný pocit, že to k nim prehovára nebohý Marx. Tí, čo si myslia, že témou volieb by mohlo byť i čosi iné, než len akt odmeny za dobré spravovanie verejných financií a reformnú odvahu. Tí, ktorí si nepamätajú len hviezdne chvíle Mikuláša Dzurindu, ale aj jeho odvrátenú tvár. Tí, ktorých striasa pri počúvaní Ficovej demagógie, ale ktorým je zle aj z pomyslenia, že by malo byť HZDS rehabilitované v mene zachovania ekonomických reforiem. A ktorí sa navyše nechcú nechať viesť emóciami, a k dispozícii nemajú ani nemenné kľúče viery či etnickej spolupatričnosti.
Títo nešťastníci majú tri možnosti. Môžu vyhodiť celý obsah svojho taniera, zaťať zuby a voliť podľa svojho názoru na holú kosť, prípadne zo strachu z iracionálnych voličov. S vedomím, že sa tak zaradia k radostnému šíku tých, ktorí v tom mali po celý čas jasno. Alebo sa môžu zahrať hru na krúžkovanie, prípadne voliť niektorú z tzv. malých strán (čo je u nás eufemizmus pre "strany bez šance"). Alebo môžu 17. júna zostať doma a zožierať sa pocitom izolácie. V každom prípade musia stráviť fakt, že v prípade volieb 2006 sú so svojimi predstavami v nesprávnej súťaži. Voľby 2006 sú v prvom rade o názore voličov na hospodársku politiku - ten najviac rozhodne o ich výsledku, a tak budú aj interpretované.
Neprepadajte panike
Nech to už dopadne akokoľvek, netreba podliehať hystérii. Ako písal Karl Popper, dôležitejšou otázkou, než kto nám má vládnuť, je to, aké nástroje máme k dispozícii, aby sme zabránili vládcom napáchať príliš veľa škôd. Demokratické voľby nezaručujú vládu tých najmúdrejších či najlepších. Sú však zárukou, že aj tých zlých sa môžeme zbaviť bez potreby násilia. Minimálne raz za štyri roky.
