Bratislava 20. augusta (TASR) - V pondelok 21. augusta si pripomenieme udalosti, keď vojská spojeneckých armád piatich členských krajín Varšavskej zmluvy obsadili Československo. Znamenalo to koniec reformnej politiky vtedajšieho vedenia KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom, označovanej synonymom Pražská jar.
Prvé tri mesiace roka l968 boli charakteristické personálnymi zmenami na najvyšších miestach v štáte i v strane. Noví ľudia vo vedení štátu, strany, Národného zhromaždenia a vlády - Ludvík Svoboda, Alexander Dubček, Josef Smrkovský a Oldřich Černík - boli nádejou, že sa otvorí priestor pre demokraciu v ČSSR. Spoločnosť sa začala vo zvýšenej miere zaujímať o politické dianie v krajine. Vznikali nové strany a organizácie politického a záujmového zamerania. V tomto období sa kryštalizovalo v rámci ÚV KSČ aj konzervatívne krídlo, ktoré predstavovali napríklad Vasiľ Biľak, Alois Indra, Jozef Lenárt a Drahomír Kolder. Aprílové zasadanie ÚV KSČ prijalo Akčný program otvárajúci priestor ekonomickému rastu a spoločenskej iniciatíve.
Vývoj v socialistickom Československu pod egidou socializmu s ľudskou tvárou priniesol stupňujúci sa tlak ostatných krajín východného bloku na zmenu línie strany a vývoja spoločnosti. Odpoveďou nestraníckej verejnosti bola výzva Dvetisíc slov, ktorú 27. júna l968 skoncipoval spisovateľ Ludvík Vaculík a podpis pod ňou mala v nasledujúcom desaťročí pre státisíce občanov neblahé dôsledky v podobe straty zamestnania, nemožnosti študovať či vycestovať do zahraničia.
Informatívne schôdzky vedúcich predstaviteľov ČSSR obhajujúcich proces Pražskej jari vyvrcholili stretnutiami s vedením sovietskych komunistov v Čiernej nad Tisou a na pamätnej porade predstaviteľov komunistických a robotníckych strán socialistických krajín v Bratislave.
V predvečer invázie si generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev pozval do Moskvy vedúcich predstaviteľov niektorých štátov Varšavskej zmluvy, aby im oznámil žiadosť o pomoc doručenú 3. a 17. augusta 1968 pre záchrane socializmu v Československu. V Kremli vznikol protokol o politickom rozhodnutí uskutočniť vstup vojsk na územie členského štátu paktu. Organizátori ozbrojenej intervencie do Československa boli presvedčení, že Západ bezprostredne nezasiahne do vtedajších udalostí. Krátko po 21. auguste vtedajšia Nemecká spolková republika chcela, aby USA pri rozprave v OSN obvinili ZSSR, že porušil Postupimské dohody, keď pripustil, aby sa na invázii zúčastnili aj vojská NDR. Postupimská dohoda výslovne zakazovala, aby Nemecko v budúcnosti ohrozovalo susedov a svetový mier. MZV USA reagovalo na požiadavku záporne.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 armády piatich krajín Varšavskej zmluvy obsadili ČSSR. Prepadové jednotky sovietskej armády obsadili pražské letisko, ďalšie vojská Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska vstúpili na územie ČSSR väčšinou prekročením pozemných hraníc. Náčelník generálneho štábu Karl Rusov 26. augusta 1968 oznámil, že intervenčné jednotky, nielen sovietske, disponovali viac ako pol miliónom osôb, mali 6 300 tankov, 2 000 diel, 550 bojových a 250 dopravných lietadiel. Na Slovensku počas invázie a krátko po nej zomrelo 19 našich občanov. Ďalších 130 ľudí bolo zranených.
Už v noci 21. augusta 1968 prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ výzvu k obyvateľom štátu oznamujúcu okupáciu krajiny a žiadajúcu neklásť ozbrojený odpor. Akt obsadenia označilo vedenie KSČ za odporujúci základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a normám medzinárodného práva.
Takmer celé stranícke a štátne vedenie Československa bolo internované v ZSSR a mohlo sa vrátiť do republiky až po prijatí dokumentu o nutnosti vstupu vojsk a priznaní anulovania záverov mimoriadnych zjazdov komunistickej strany v Prahe a v Bratislave. Jediný František Kriegel odmietol protokol v Moskve podpísať. Zámer konštituovať revolučnú robotnícko-roľnícku vládu sa nepodarilo.
Viac než dve desaťročia normalizačného procesu riadeného Poučením z krízového vývoja v strane a spoločnosti skončili udalosti novembra 1989. Medzi jeho prvé požiadavky bolo okamžité ukončenie okupácie Československa cudzími vojskami Varšavskej zmluvy. Posledný sovietsky vojenský transport opustil územie ČSFR 19. júna 1991.
