Bratislava 15. septembra (ČTK) - Málokto urobil pre slovenský šport a celkovú propagáciu svojej krajiny tak veľa ako Peter Šťastný. Bývalý hokejista, ktorý v pondelok 18. septembra oslávi päťdesiate narodeniny, sa stal hviezdou zámorskej NHL, zahral si v reprezentačnom drese troch štátov a teraz bojuje za svoje myšlienky v Európskom parlamente.
Spolu s bratmi Antonom a Mariánom hral v bratislavskom Slovane aj československej reprezentácii až do roku 1980. V ten osudový rok, kedy získal Zlatú hokejku, si postavil hlavu a spísal petíciu za odvolanie trénera. Predseda oddielu mu začal dohovárať: "Peter, si reprezentant. Môžeme zariadiť, že ním prestaneš byť. A že budeš mať aj koniec s hokejom."
Vtedy si dvojnásobný majster sveta z rokov 1976 a 1977 povedal, že v tejto krajine, ktorá mu môže zobrať aj to najväčšie životné potešenie, už dlhšie nevydrží. Z Innsbrucku, kde hral so Slovanom Pohár majstrov, sa on ani jeho manželka a brat Anton späť do komunistického Československa nevrátili. Ešte v Rakúsku si dohodli zmluvu v tíme NHL Quebec Nordiques, rok na to si vymohli aj príchod najstaršieho Mariána.
Hneď v prvej sezóne nazbieral 109 bodov a stal sa najlepším nováčikom súťaže. Za ďalších 14 rokov v NHL dokázal tak veľa, že už v roku 1998 bolo jeho meno zapísané v Sieni slávy tejto súťaže. Trio Šťastných prekonávalo rôzne bratské rekordy, sám Peter bol často porovnávaný s velikánom tej doby, Waynom Gretzkym. Za Quebec, New Jersey a St. Louis nastrieľal celkom 450 gólov a pridal 789 asistencií. Z európskych hokejistov sú v histórii NHL lepší len Čech Jaromír Jágr a Fín Jari Kurri.
Zvláštny pocit zažíval na vrchole slávy v roku 1984, kedy sa stal kanadským občanom. Novú krajinu išiel reprezentovať na Kanadský pohár, kde nastúpil okrem iného proti Československu. Vzájomný zápas vysielala televízia naživo. Keď mal Šťastný pri hre puk, komentátori mlčali. Až ku koncu, keď tento hráč s číslom 26 strelil siedmy kanadský gól, museli jeho meno vysloviť.
Po páde komunizmu mu tréner Ivan Hlinka ponúkol, či si nechce zahrať pre zmenu zase za Československo. Na jeho podmienke, aby bol pozvaný aj brat Anton, sa však rokovania zasekli. Opäť sa prejavila jeho tvrdá hlava. "Dodal som, že keď budem niekedy reprezentovať, tak lenSlovensko," napísal vo svojej knihe Hokej na dvoch kontinentoch.
A sen sa mu skutočne po rozdelení federácie splnil. Samostatné Slovensko však muselo o svoje miesto na hokejovej mape najskôr bojovať na nižších úrovniach. Šťastný mal opäť dojem, že sa Slovákom krivdí: "Zo posledných tisíc rokov nám neustále niekto hovorí, čo máme robiť. Najskôr z Maďarska, potom z Moskvy a Prahy."
Jeho vplyv však zapôsobil aj v hokejovej diplomacii a Slováci si mohli zahrať kvalifikačný turnaj na olympiádu v Lillehammeri. Sen sa vtedy tridsaťsedemročnému veteránovi Šťastnému splnil 12. februára 1994, keď v Nórsku niesol pri otváracom ceremoniáli slovenskú vlajku. Na turnaji sa predviedol jeho tím solídne, nakoniec skončil šiesty, i keď musel v záverečnom zápase prehltnúť sedemgólový výprask od Čechov.
Satisfakciou pre neho bol rok 2002, keď z pozície generálneho manažéra viedol Slovákov za zlatými medailami zo svetového šampionátu vo Švédsku. "Šťastný na hrad!" znelo ulicami Bratislavy ešte dlho po víťaznom finále. Na prezidenta nakoniec bývalý hokejový kanonier nekandidoval, za svoju krajinu však bojuje v Európskom parlamente, kam sa dostal pred dvoma rokmi za Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu.
Hokejové gény klanu Šťastných ďalej rozvíja jeho syn Yan, ktorý si v drese americkej reprezentácie zahral i na MS. Možno ešte väčšie predpoklady stať sa slávnym pokračovateľom hokejového rodu má mladší syn Paul, ktorý podpísal pre touto sezónou zmluvu s týmom Colorado Avalanche.
ohr rmi prl
