BRATISLAVA 29. októbra (SITA) - Známy katolícky kňaz, salezián, publicista, teológ, filozof a bývalý emigrant Anton Hlinka sa dožíva 80 - tých rokov. Pri tejto príležitosti v Kostole Márie Pomocnice v Bratislave na Miletičovej ulici otvorili v hale pod kostolom malú výstavu "Prof. Anton Hlinka – obraz a slovo. Slovenskej verejnosti je osobnosť Antona Hlinku dobre známa podľa hlasu z rokov komunizmu ako korešpondent rozhlasovej stanice Slobodná Európa osobne aj z deväťdesiatych rokov, keď už pôsobil vo vlasti.
Anton Hlinka sa narodil 31. októbra 1926 vo Valaskej Belej (okres Prievidza). Detstvo prežil v Považskej Bystrici, kde navštevoval aj základnú školu. Jeho dospievanie bolo poznačené viacerými „prozreteľnými omylmi“. „Po skončení základnej školy som sa doslova omylom dostal na saleziánske súkromné gymnázium do Šaštína. Osobne to pokladám za ,prozreteľný omyl‘. Po piatej triede gymnázia znova ,omyl‘… Direktor ústavu a možno aj niekto iný ma neodporúčali do rehole, preto sa všetci čudovali, keď som tam dokvitol. Bez zaváhania ma prijali," spomína na mladosť Hlinka.
V roku 1944 vstúpil do saleziánskeho noviciátu a 23. augusta 1945 zložil prvé rehoľné sľuby. Barbarská noc (14. apríl 1950) ho zastihla na pedagogickej praxi na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. Práve Hlinku spomedzi najmladších saleziánov odviedla polícia do koncentračného tábora (PTP) k Plzni, odkiaľ na rozkaz vtedajšieho predstaveného Ernesta Macáka ušiel do Rakúska a po niekoľkých mesiacoch do Talianska.
V Taliansku Anton Hlinka doštudoval teológiu a 30. júna 1952 prijal kňazskú vysviacku. Po kňazskej vysviacke sa štúdiom vo Viedni a v Ríme ďalej špecializoval na filozofiu a psychológiu. V rokoch 1958 až 1967 prednášal teológiu v saleziánskych seminároch vo Viedni, Kolíne nad Rýnom a Katánii. V roku 1961 v Ríme získal doktorát filozofie. Potom istý čas pôsobil ako študentský kaplán v Miláne. V roku 1971 požiadalo Rádio Slobodná Európa o kňaza, ktorý by pripravoval náboženské programy, a tak Anton Hlinka odišiel do Mníchova.
Hlinka pracoval aj pre Rádio Stefanus (pri Dóme sv. Štefana vo Viedni). Na začiatku osemdesiatych rokov zaviedol v Hlase Ameriky relácie pre slovenských občanov prenasledovaných pre svoj kresťanský svetonázor a angažovanosť za ľudské práva. Postupne sa toto vysielanie premieňalo na obranu prenasledovaných. Hlinka v reláciách posilňoval sebavedomie poslucháčov na Slovensku informáciami o odvahe až hrdinstve jednotlivcov i skupín (relácie o pútiach, súdnych procesoch, samizdatovej literatúre, mládežníckom hnutí a pod.).
Za posledných desať až dvanásť rokov komunizmu organizoval tajné prevozy náboženskej literatúry na Slovensko. Pri každom jednom prevoze všetok materiál (tristo až päťsto kníh na jeden prevoz) skrývali v dvojitých stenách dodávok, špeciálne upravených podľa holandského príkladu morských plavidiel. „Čo sa týka financovania, tak sa to hanbím povedať, ale až 70-80 % financií šlo z vrecka protestantov, drobných, ale sem-tam i bohatých ľudí. A tie vozy stáli tiež čosi. Celý tajný dovoz svetonázorovo-kresťanskej literatúry financovali oni – najmä Richard Wurmbrand, evanjelický, priam charizmatický duchovný, rumunský konvertita zo židovstva. Robili sme to až do pádu komunizmu," spomína Hlinka. Celé toto pašovanie bolo podľa Hlinku výlučným dielom protestantov. "A je to na ich česť a prejde to do dejín Kristovej Cirkvi. Ísť s fúrou kníh do strednej a východnej Európy bolo nepredstaviteľné hrdinstvo. Hrdinami boli „závozníci Boží“ a tí, ktorí mali odvahu tieto knihy skladovať a opatrne rozdávať. Je na česť slovenským katolíkom, že sa našli ľudia, ktorí boli ochotní také niečo robiť," povedal Hlinka.
Po nežnej revolúcii sa Anton Hlinka vrátil do vlasti. Bolo to na začiatku augusta 1991. Saleziánski predstavení ho uvoľnili pre spoluprácu s Konferenciou biskupov Slovenska v oblasti masmédií. Tak ako v zahraničí, aj „doma“ vyvíjal intenzívnu publicistickú a kazateľsko-pastoračnú činnosť, hojne pri tom využíval rozhlas i televíziu. V roku 1993 založil Slovenskú katolícku akadémiu a bol zvolený za jej rektora. Viedol pravidelné prednášky pre vysokoškolskú mládež. V roku 1995 sa habilitoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na docenta teológie a v roku 1997 bol vymenovaný za profesora filozofie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Anton Hlinka počas pôsobenia mimo vlasti často písal pod pseudonymom Mateje. V zahraničí vydal knihu Apartheid (1976) v desiatich jazykových mutáciách o situácii Cirkvi na Slovensku po Helsinskej konferencii. Veľmi známou sa stala jeho kniha Sila slabých a slabosť silných (1982) – súhrnná syntéza dejín prenasledovanej Cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 až 1969. Okrem vlastných kníh preložil, vydal či spracoval vyše tridsať kníh, ktoré vychádzali v zahraničí za podpory rôznych sponzorov. Vrcholným dielom Antona Hlinku je kniha Každý sa môže zmeniť – Dynamické modely správania (Bratislava 1994, 18-tisíc výtlačkov), kde originálnym spôsobom rozpracoval teóriu čností.
Za jeho celoživotné dielo mu 1. januára 1997 udelil vtedajší prezident SR Michal Kováč Rad Andreja Hlinku I. triedy.
