Tlačiareň dostala názov Slovenská slepecká tlač a jej sídlom sa stala Levoča. Zaslúžil sa o to učiteľ tamojšieho Štátneho ústavu pre slepcov (v súčasnosti Základná škola internátna pre nevidiacich a slabozrakých) Jozef Vrabel (1911-1964).
"Ako školské zariadenie tlačila spočiatku len učebnice a učebné texty pre žiakov ústavu. Z hľadiska slepeckej tlače preto považujeme za kľúčový 1. október 1948, keď sa začala pravidelná prevádzka tlačiarne. Položili sa tak základy nielen pre tlač učebníc, ale aj kníh a časopisov pre všetkých nevidiacich, vrátane dospelých," priblížil medzníky slepeckej tlače na Slovensku dlhoročný pracovník levočskej knižnice a tlačiarne Ľudovít Varhánik.
Nástupkyňou Slovenskej slepeckej tlače sa stala Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. "Vo verejných knižniciach na Slovensku má v súčasnosti 29 oddelení pre nevidiacich a slabozrakých občanov. Patrí do siete národných inštitúcií s celoslovenskou pôsobnosťou," konštatoval Varhánik. Spresnil, že knižničný fond tvorí takmer 1700 titulov v Braillovom písme, čo predstavuje 13 700 zväzkov a vyše 4 370 titulov vo zvukovej verzii, čo je 25 tisíc knižničných jednotiek.
Služby knižnice využíva viac ako 1600 občanov, medzi nimi 140 detí a mladých ľudí.
