Bratislava 17. decembra (ČTK) - Bývalý minister zahraničia a vnútra vojnového Slovenského štátu Ferdinand Ďurčanský patril k radikálnym slovenským nacionalistom aj zástancom spolupráce s hitlerovským Nemeckom.
Neskôr sa však dostal do konfliktu s nacistami, ktorých nahneval snahou o nezávislú zahraničnú politiku. Ďurčanský, ktorý sa v rokoch 1939 a 1940 počítal medzi najvplyvnejších mužov vtedajšieho režimu a najbližších spolupracovníkov Jozefa Tisa, by sa 18. decembra dožil 100 rokov.
Ďurčanský sa narodil v roku 1906 v mestečku Rajec pri Žiline. Vyštudoval právo v Bratislave, Viedni a Haagu a v politike sa spočiatku angažoval najmä ako mládežnícky radikál vtedajšej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Neskorší prezident vojnového štátu Tiso ho zrejme ovplyvnil už v mladosti, učil ho totiž náboženstvo.
Koncom 30. rokov sa ambiciózny tridsiatnik postupne stal jedným z aktérov rozbitia Československa. Okrem toho, že po roku 1938 zastával rôzne funkcie v slovenskej autonómnej vláde, začal spoločne s budúcim premiérom Vojtechom Tukom presadzovať myšlienku samostatného Slovenska, zatiaľ čo Tiso bol ešte voči tejto idei zdržanlivý.
Snahy Ďurčanského zapadli do plánov nacistov, ktorí hľadali na zničenie Československa politickú zámienku. Údajne sa Ďurčanský na prelome rokov 1938 až 1939 stýkal aj s nemeckými tajnými agentmi. V každom prípade žil krátko pred vyhlásením Slovenského štátu v nacistickej Viedni.
Ďurčanský asistoval Tisovi pri jeho známej schôdzke s nacistickým vodcom Adolfom Hitlerom v Berlíne, po ktorej 14. marca vyhlásili samostatný Slovenský štát. Podieľal sa a podpísal aj zmluvu o ochrane s Nemeckom, ktorá Slovensko politicky podriadila nacistom. Potom však ako nový minister zahraničných vecí a vnútra začal presadzovať samostatnejšiu zahraničnú politiku, začo sa mu Nemecko odplatilo tak, že v roku 1940 presadilo jeho odchod z politiky.
Zvyšok vojnového obdobia už prežil ako učiteľ práva na bratislavskej univerzite, neskôr emigroval do Argentíny a potom do Nemecka. Vyhol sa tak aj rozsudku smrti, ktorý nad ním spolu s Tisom vyniesol československý súd.
Historik Ivan Kamenec zo Slovenskej akadémie vied spomína, že Ďurčanský na rokovaniach o jeho zosadení v Salzburgu musel zostať v hoteli, aby ho čo najviac ponížili. "Cítil sa strašne urazený. Písal listy - Tisovi, predsedníctvu HSĽS a (Franzovi) Karmasinovi, ako vodcovi nemeckej menšiny, v ktorých pripomínal svoje zásluhy Nemcom," povedal ČTK.
Kontroverzný historik Milan Ďurica, ktorý väčšinu politikov ľudáckeho režimu obhajuje, v jednej zo svojich kníh tvrdí, že Ďurčanský bol jedným z najbližších spolupracovníkov Tisa a ako minister zahraničia sa bol ochotný spojiť s kýmkoľvek, aby ochránil samostatnosť Slovenska.
Hoci Ďurčanský neniesol podľa historikov hlavný podiel na smrti väčšiny zo 60.000 slovenských Židov, ktorých Slovensko deportovalo do koncentračných táborov, Kamenec tvrdí, že aj on k tejto tragédii prispel. "Od roku 1939 do roku 1940 má väčšina protižidovských právnych noriem formu vládnych nariadení. Pod každým je aj on podpísaný. Nesie zodpovednosť," tvrdí historik, ktorý pripomenul aj Ďurčanského protižidovské prejavy zo slovenského rozhlasu vo Viedni pred vyhlásením Slovenského štátu. Na protižidovskom kódexe z roku 1941 sa však už nepodieľal.
Ďurica, ktorý obhajuje aj Tisa, naopak pripomína Ďurčanského zákrok proti Alexandrovi Machovi, keď dal v Bratislave strhnúť protižidovské nariadenia Machovej polovojenskej Hlinkovej gardy. Podľa Kamenca však išlo skôr o mocenský boj.
Po druhej svetovej vojne pôsobil okrem Argentíny Ďurčanský najmä v Mníchove, kde stále obhajoval myšlienku samostatného Slovenska. Zomrel 15. marca v roku 1974, len deň po 35. výročí vzniku Slovenského štátu.
Ján Filip pto boa
