Zvolen 18. decembra (TASR) - Úsmevy na tvárach a povznesená nálada dominovali dnes u vojakov, ktorí na zvolenskom námestí čakali po návrate z Afganistanu na ministra obrany Františka Kašického. Medaily, ktoré im po polročnej misii v tejto nebezpečnej časti sveta odovzdal, ich síce hriali, avšak podstatnou boli v tejto chvíli najmä ich životy a zdravie.
"Do Afganistanu sme išli v prvom rade pracovať a zvýšiť bezpečnosť tamojších obyvateľov," spomínal na dni pred odchodom rotný Peter Lorenc. Prvoradá úloha znela: odmínovacie práce.
Podľa neho situácia po príchode do Afganistanu bola pomerne bezpečná. Až na jeseň a v uplynulých týždňoch sa zhoršila. Letisko v Kábule, kde jednotka pôsobila, začali viac ostreľovať raketami. "Pred dvoma mesiacmi zasiahli letisko naraz štyri rakety," uviedol rotný. Z nich dve vybuchli, jednu našli a zneškodnili, jednu sa však nepodarilo nájsť... Pokiaľ však ešte boli na letisku, cítili sa pomerne bezpečne. Horšie to bolo, keď museli ísť na výjazd do mesta. Prvotný strach vtedy spoznal asi každý.
Vojaci preto dosť rozporuplne prijímali správy o možnom presune na juh, kde začala byť situácia značne nebezpečná. "Bolo by to ťažké odhodlanie, ísť na juh," uviedol Lorenc. Pokiaľ slovenskí velitelia sami neboli zisťovať, o čo ide, nevedeli, čo ich tam môže čakať. "Americký veliteľ v Kandaháre nám tvrdil, že práce takéhoto charakteru je pre nás na tamojšom letisku na rok a pol," podotkol vojak.
Radosť bola dnes evidentná aj na tvárach príbuzných, ktorí si slávnostný nástup nenechali ujsť. Margita Vincúrová mala v Afganistane syna. "Nebezpečie som pociťovala neustále," povedala TASR. Najmä uplynulé týždne boli pre ňu veľmi ťažké. Správy o situácii v krajine boli totiž stále horšie a horšie. "Komunikovali sme cez internet," uviedla pre TASR pani Jantošová z Ružomberku. Jej syn Roman, ktorý slúži v Liptovskom Mikuláši, pracoval v Afganistane ako lekár. On sám o tom, čo sa tam deje, príliš nepísal. "Náš strach bol ale veľký," dodala.
