Bratislava 26. decembra (TASR) - Ponižovanie, nadávky a bitku počas 14-ročného manželstva zažila Gabriela Bartošová (56), ktorá už štyri roky žije striedavo v krízovom centre a v rôznych ubytovniach. "Jeho fantázia v týraní nepoznala hraníc," zdôverila sa pani Gabriela o svojom bývalom manželovi.
Raz ju dobil korbáčom z "bužírky" tak, že týždeň nevládala chodiť a v horúčke ležala v posteli. Niekoľkokrát jej pri hádke zlomil nohu či prsty. Dva mesiace strávila v nemocnici s popáleninami tretieho stupňa na vyše 30 percentách tela po tom, ako ju manžel polial horľavinou a zapálil. "Ja som o tom neskôr hovorila ako o úraze," povedala pre TASR. Pre verejnosť si vymyslela príbeh o oparení sa horúcou vodou.
"Neviem, kde som vtedy brala energiu, aby som vládala žiť a fungovať. Celé roky som žila ako v hmle. Človek je po celý čas paralyzovaný strachom a robí všetko, čo ho tyran núti robiť," zamyslela sa pani Gabriela. Brali sa, keď dosiahla 38 rokov a za sebou mala dve manželstvá. S bývalými partnermi vychádza doteraz dobre, ale keďže si s nimi citovo nerozumela, nasledoval rozchod. Za posledného manžela sa vydávala z veľkej lásky, no jeho násilnícka povaha sa prejavila už v deň svadby.
Väčšina peňazí odišla na alkohol, pričom on ako nezamestnaný nedal do rodinného rozpočtu ani korunu. Mával obdobia, keď 2 až 3 týždne pil až do bezvedomia a potom si pár dní dal pauzu. "Vtedy doma upratoval, na rukách by ma nosil. Lenže táto fáza sa postupom času skracovala," ponorila sa do spomienok pani Gabriela. Pre fyzické útoky si vždy našiel dôvod. "Maličkosti ho dokázali priviesť do amoku. Raz si vymyslel, že som ho urazila, inokedy, že máme málo peňazí a mala by som viacej pracovať."
Odísť nemala kam, pretože so svojou rodinou nemá najlepšie vzťahy. Tie sa zhoršili, keď sa Gabriela ešte ako tínedžerka sťažovala, že ju otčim obťažuje. "Oni majú takú teóriu, že každý má taký život, aký si zariadi," prezradila. Jedinú oporu našla v svokre, ktorá sa im snažila pomáhať aj finančne, no po jej smrti sa ešte viac "zopsul".
V júni 2002 opustila byt, v ktorom žila s manželom bez toho, aby si zbalila veci a len s kabelkou v ruke sa túlala po uliciach. Úteku predchádzali bujaré dni, počas ktorých jej partner pil s kamarátmi až pokiaľ nebolo za čo nakúpiť alkohol. "Nadránom sa zobudil a prikázal mi, aby som zohnala ďalšiu fľašu. Keď som mu povedala, že ju nemám odkiaľ zobrať, vyhrážal sami, že keď ju nedonesiem, tak sa nemám doma ukázať. To bola posledná kvapka," zaspomínala si pani Gabriela. K rozhodnutiu, že ho opustí dospela tiež po tom, ako v zúfalstve pritlačila opitému spiacemu mužovi vankúš na tvár. "V poslednej chvíli som ho odtiahla, pretože by som nedokázala žiť s myšlienkou, že som vrah."
V bratislavskom krízovom centre Brána do života strávila najskôr rok a prišla tam psychicky aj fyzicky na dne. "Veľmi mi tu pomohli, za ten rok som sa pozbierala." Potom presťahovala do podnájmu, odkiaľ musela odísť, keď jej spolubývajúca nezaplatila nájomné, na ktoré jej dala peniaze. Znova nasledovalo krízové centrum, niekoľko ubytovní, ktoré buď zavreli, alebo začali rekonštruovať. Z čiastočného invalidného dôchodku, ku ktorému si privyrába ako telefonistka si vlastné ubytovanie dovoliť nemôže. "Už som vyčerpaná z toho, každý rok sa sťahovať. Takto si nepredstavujem dôstojné užívanie si zrelého veku," povedala smutne.
Jej manžel sa za pol roka po jej odchode dostal na ulicu. Približne po roku ich bez problémov rozviedli, pričom istý čas jej zvykol telefonovať a vyhrážal sa, že ju zabije. V novembri minulého roku pani Gabriele volala polícia, či by nebola ochotná identifikovať mŕtveho muža, ktorý zomrel na podchladenie. "Ja som z neho mala vždy hrôzu, ľúto mi ho prišlo, keď som ho videla pri identifikácii na stole. Policajt sa ma pýtal, či sa ho nebojím. Odpovedala som mu, že keby bol živý, tak by som do tej miestnosti nevošla, pokiaľ je mŕtvy, tak obavy nemám."
Pani Gabriela sa napriek všetkému nevzdáva. Spravila si počítačový kurz a rada by sa prihlásila na univerzitu tretieho veku. "Vždy sa niečomu venujem a neprepadám ľútosti. Rada by som život, ktorý ešte mám pred sebou prežila dôstojne, veď načo som potom toľko bojovala?" uzavrela optimisticky.
