Bratislava 1. januára (TASR) - Slovenský prezident Ivan Gašparovič sa dnes v médiách prihovoril občanom pri príležitosti Nového roka a vzniku Slovenskej republiky.
Novoročný príhovor prezidenta Ivana Gašparoviča v plnom znení:
Vážení spoluobčania, aj krajania roztrúsení po svete, som rád, že môžem aspoň takto vstúpiť do Vašich príbytkov: bytov, rodinných domov, chalúp. Ale aj na pracoviská v nepretržitej prevádzke či kdekoľvek inde, kde som Vás práve zastihol. Aby som Vám dnes zavinšoval predovšetkým veľa, veľa zdravia, šťastia i hojného Božieho požehnania v Novom roku.
A chcem sa Vám v tento sviatočný deň aj poďakovať. Za všetko dobré. Zvlášť za to, čo ste urobili tak, aby z toho mala osoh vaša rodina i spoločnosť zároveň.
Ak niekto z Vás očakával príhovor nabitý politikou, hádkami, hašterením, ohováraním, veľmi ho sklamem. Neurobil som to ani pred pár týždňami na zasadaní Národnej rady Slovenskej republiky. Tam a vtedy som sa venoval našim podstatným problémom v sociálnej, ekonomickej, mravnej i medzinárodnej oblasti. Vyjadril som svoje stanoviská a naznačil som aj isté riešenia.
Dnes sa mi patrí pouvažovať spolu s vami aspoň krátko o inej hodnote. O vzťahu občan rodina štát. Hovorí sa: aká rodina, taký štát! A možno to skôr platí naopak. Teda aký štát, taká rodina. Zoberme do úvahy podstatu jedného i druhého pohľadu, a pokúsme sa poodhaliť to zásadné, čo s nimi súvisí.
Skúsenosti hovoria, že človek hľadá pravdu celý život. Lebo predstavy o živote a skutočnosť sa zvyčajne líšia až priveľmi. A hoci chceme to najlepšie, žiaľ, nedokážeme vždy urobiť toľko, aby to naozaj postačovalo.
A naozaj to nedokážeme?! Nestačilo by napríklad hľadať zmier medzi tými, ktorí riadia štát, medzi politikmi, bez ohľadu na to, či sú z koalície alebo z opozície, ľavičiari alebo pravičiari, katolíci, evanjelici, pravoslávni či židia?!
V záujme dobra občana je treba hľadať všetky pozitívne cesty vo všetkých oblastiach spoločnosti. V záujme zlepšenia postavenia občana by nemali existovať bariéry!
A tak by to malo byť aj v osobnom živote každého z nás. Napokon si azda uvedomíme, že na niektoré z cieľov a predsavzatí ako jednotlivci jednoducho nestačíme. V takých chvíľach cítime, že sa musíme oprieť o silu najbližších. A tou je predovšetkým rodina. Pohovorilo sa o nej všeličo. Tak ako sa začal spochybňovať význam štátu, začali sa znehodnocovať aj funkcie rodiny. Myslím si, že rodina predstavuje oporu aj dnes. A nielen pre jednotlivca. Rodinu považujem aj v súčasnosti za základ zdravého štátu.
Spája osobné so spoločenským. Lebo najdôležitejšou skúškou spoľahlivosti rodinného zázemia je nielen jej pokoj, citová a sociálna spriaznenosť. Ale aj stálosť v takých hodnotách ako je úcta k životu, k jeho dôstojnosti, k spoločenstvu ľudí vôbec.
Žiaľ, situácia v nejednej rodine nie je ľahká. Žijeme rýchlo, uponáhľane. Akoby sme nemali na seba čas. Napriek tomu a o tom nepochybujem všetci chceme pre svoju rodinu to najlepšie. Osobitne v týchto sviatočných chvíľach, keď viac ako inokedy myslíme na svojich blízkych.
Hľadáme istotu. Najmä v rodine. Zvlášť deti. V prvom rade v stabilite vzťahov, ale aj v hodnotách, ktoré posilňujú pevnosť vzťahov, ich duchovno i dobré meno rodiny. Štát ich zvýraznil v takej celospoločenskej dohode, akou je naša Ústava. Jej zameraním na sociálne princípy a solidárne zásady štátnej politiky. Bez nich, bez vedomého vzťahu spoločnosti smerom k občanovi a občana k spoločnosti by štát nemal zmysel. Najmä štát, ktorý si ctí a chráni prirodzené ľudské práva a slobody.
Takýto záväzok a záväzok medzi občanom a štátom je možný len vtedy, ak je zaručený aj súlad medzi jednotlivcami a rodinami, medzi nimi a štátom. Ide mi o nadčasový význam týchto vzťahov. O obraz neopakovateľného spoločenstva, ku ktorému patríme. A to aj vtedy, keď sa k nemu obraciame chrbtom. Hoci je základom našej ľudskej, národnej i štátnej identity. Ale aj nášho práva, morálky, sociálnych vzťahov. I sprítomňovanej tradície, opierajúcej sa aj o cyrilo-metodský odkaz.
Buďme si vedomí týchto hodnôt. Osvojujme si ich a žime s nimi, pretože sú prejavom našej mravnosti a kultúrnosti, nášho duchovna i bytia. Zúčastňujeme sa na ich uplatňovaní v každodennom živote. O ich prinavrátenie do života sa usiluje celý náš starý kontinent, všetci, ktorým leží na srdci budúcnosť našej civilizácie.
Zaiste, každý primeraným dielom osobnej zodpovednosti. Nijaké spoločenské postavenie nás z tejto účasti nevylučuje. Tak ako je v našej spoločnosti, v našom štáte dôležitá každá práca, rovnako dôležitý je aj vzťah každého z nás k nej.
Štát sme si vytvorili preto, aby nám slúžil. Musí byť pre občanov podnetným a žičlivým priestorom.
Mali by sme si to osobitne uvedomiť dnes, prvého januára, ktorý je aj dňom historickej udalosti vzniku Slovenskej republiky. Tento sviatok by mal byť aj výzvou, aby sme sa v medziľudských vzťahoch posunuli o ďalší kúsok ďalej, k lepšiemu. Od neplodných škriepok k vlastenectvu. Od ignorovania práva k ústavnosti a zákonnosti. Od chorého koristníctva k zdravej konkurencii. Od ľahostajnosti k ľudskému údelu smerom k humanizmu. Od bezduchého exhibicionizmu ku kultúrnosti.
Pestujme si svoju múdrosť, múdrosť národa. Lebo v múdrosti je tvorivosť, dôstojnosť, mravnosť, ale aj krása. Priznajme poznávaniu jeden z rozhodujúcich zmyslov nášho života, našej rodiny, rodu, národa, štátu. I spoločenstva európskych štátov, s ktorými sme sa rozhodli zdieľať spoločné záujmy, zmysel spoločnej cesty i jej cieľov.
Na túto spoločnú cestu Vám vážení spoluobčania, krajania, priatelia z celého srdca želám, aby sme rok 2007 prežili v úcte k životu, k sebe samým, v láske k blížnym a v porozumení. Aby sme počas neho nezabudli na nikoho, kto nás potrebuje.
Želám Vám, aby nám rok 2007 priniesol viac spoločnej radosti zo života ako rok minulý!
