Stretli sme sa v rozhlasovej reštaurácii. Takmer dve hodiny sme hovorili o hudbe, vzťahoch v šoubiznise, ovplyvňovaní rádií vydavateľstvami, súťaži Superstar, i o tom, prečo nakoniec nespolupracoval s Ivanom Štroffekom. Hudobník, spevák a producent LACO LUČENIČ.
Kedy ste si uvedomili, že ostanete pri hudbe a budete sa ňou živiť?
Nedá sa povedať, že by to bol pocit, s ktorým som sa narodil. Postupne sa to kryštalizovalo, pretože som sa narodil do doby, ktorá bola mimoriadne výrazná a vôbec tým nemyslím iba 60. roky a Beatles. Už v 50. rokoch totiž populárna hudba získavala nový štatút. Jasné, že už predtým existovala akási „popmusic“, swing, Glen Miller a ďalšie veci, ale neskôr sa to začalo meniť najmä rozvojom techniky. Multilaterálnejšia platforma prišla až v 50. rokoch, keď sa objavil rokenrol. Mal som možno päť rokov, keď som úplne bezdôvodne spozornel pri jednej pesničke Elvisa Presleyho.
V čom to bolo iné?
Keď si vtedy niekto pustil rádio, boli tam dychovky, istá forma československej populárnej hudby a ľudovky. A keď zrazu človek počul toto, tak to bolo úplne iné. Úplne sa mi vyjasnilo, keď som tesne pred polovicou 60. rokov prvýkrát počul Beatles. Ten celosvetovo presiahol hranice, ktoré boli dovtedy nevídané a neslýchané.
Mali už 50. roky v Československu hudobné vzory, ktoré priťahovali mladých?
Nič ma neoprávňuje povedať, že neboli, pretože určite boli, ale obávam sa, že vo väčšine prípadov neboli súčasťou oficiálnej kultúry. Nielen my „beatlesáci“ sme nesmeli nosiť ofiny a vlasy na golieri, ale ani „rokenrolisti“ špicaté topánky a úzke nohavice. Tým pádom to malo punc niečoho, čo sa neskôr zvyklo označovať ako underground. Bolo to skryté pod povrchom a človek sa s tým dostával do kontaktu oveľa sporadickejšie. Je jasné, že ani v socializme sa také veci ukryť nedali a čím to bolo ojedinelejšie, tým to bolo vzácnejšie. Ale odozvy toho boli, samozrejme ,aj v našej hudbe.
Dalo sa s tým preniknúť aj do vtedajších médií?
Určite áno, pretože tieto veci museli zaskočiť aj ideológov samotných. I keď tí si veľa zobrali od samotného Hitlera, ktorý dixieland označoval za barbarskú hudbu. Snahy o zakazovanie však fungovali vždy.
Čo ideológom vadilo na Beatles alebo Elvisovi?
Jednoznačne západná kultúra.
Čiže iba princíp, že ak je to zo západu, logicky to nemôže byť dobré?
Presne. Teoreticky im nemalo čo vadiť, lebo ani nemohli byť schopní určiť mantinely toho, čo je naše, čo nie, čo sa môže a naopak.
Audio: Laco Lučenic o obmedzovaní nekonvenčnosti za socializmu
Aká bola u mladých hranica nekonvenčnosti, ktorú režim ešte pripúšťal?
Nedá sa to brať principiálne, tieto „pravidlá“ platili vždy len istú dobu, ako každá blbosť. Tie zákazy boli produkované tak, že v mnohých prípadoch už neboli aktuálne. Kým zakázali jednu vec, tak tá časť národa, ktorá bola považovaná za „diktujúcich istú módu“, už nad tým dávno krčila nosom. Ideológia bola vždy pozadu.
Takýto príklad sa naskytá i zo života, keď som bol svedkom, ako sa dvaja Angličania šli v roku 1979 v Rusku zblázniť. Šli totiž do najväčšieho moskovského obchodného domu, menšieho možno o dva metre ako mauzóleum Lenina a psychicky nezvládli to, že tam našli obleky, ktoré v Londýne stoja stovky libier. Tam to bola konfekcia a v Anglicku punkový protest a totálna móda.
Skupina Prúdy bola reakciou na hudobnú vlnu, ktorá prišla zo západu? Vznikla by v podobe, v akej ju poznáme aj vtedy, ak by vonku nezúrila okolo tohto štýlu hystéria?
Asi nie. Prúdy majú jedno špecifikum. Bez ohľadu na to, čo vytvorili a aká je celá ich história, vonku by napríklad zrejme nevznikli vôbec. Tým špecifikom bol fakt, že sa tam stretli odlišné osoby – Marián Varga ako klasický študovaný hudobník, Pavol Hammel, ktorý mal rád folk, napríklad Donovana, a z toho vznikla zvláštna kombinácia. Prúdy sú do istej miery naozaj slovenské špecifikum.
Audio: Laco Lučenic o súvise "sixties" s elektronickou hudbou
Pasujú vás za najväčšieho propagátora hudby 60. rokov u nás. Prečo práve tieto roky? Zaujíma ma to v kontraste toho, že vás to vždy ťahalo aj k elektronike.
To je vec pohľadu. Ja mám totiž pocit, že elektronika je silne inšpirovaná práve týmito rokmi. Môžem to aj dokázať. Pesničky prvých elektronických kapiel ako Depeche Mode a ďalších sú typickým produktom - v tom najlepšom slova zmysle – doby, ktorá práve vymenila generáciu. Synovia hrajú to, čo hrávali fotrovia. Stačí počuť niektoré pesničky, veď to je sixties. Len to má inú formu, iný dátum a iný prejav.
Dá sa ešte v hudbe vymyslieť niečo nové? Nie je to všetko len recyklácia toho, čo už bolo?
Vždy sa dá vymyslieť niečo nové. Recyklovaná je len forma. Hudba je absolútne neohraničená.
Audio: Laco Lučenic o tom, či sa môže zopakovať ošiaľ ako pri Beatles
Mohli by sme sa teda dočkať podobného ošiaľu, aký bol pri Beatles?
Ošiaľ je forma, i keď asi dosť sprofanovaná. Ale podľa mňa sa to už zopakovať nedá. Teoreticky to možné je, ale prakticky si to neviem predstaviť. Chýba k tomu niekoľko dôležitých atribútov – okrem toho, že boli talentovaní, že im to znelo úplne inak, boli totálne jedineční, v istom zmysle veľmi dobre vyzerali a mali všetky tromfy v rámci momentu prekvapenia. Dnes si to nemôžeš dovoliť. Existuje internet, v priamom prenose obesia Saddáma, počítačom riadené bomby sa púšťajú do vetrákových komínov, všetky tie momenty sú v keli. Najskôr by sme museli vymyslieť atribút, ktorý by nahradil všetky tie momenty prekvapenia, aby sa mohlo niečo stať. Ľudia sú v podstate na všetko pripravení.
Keď sa v roku 1969 uskutočnil Woodstock, dostalo sa to aj k nám?
Dostala sa k nám iba informácia, že bol. Prvýkrát som ho videl až začiatkom 70. rokov. Dosť dlho to ani nebolo filmovo spracované. Vyšlo to síce ako trojalbum, ale až keď som uvidel film, dokázal som pochopiť, o čom to celé bolo. Samotná muzika, to bola iba dobrá kompilácia. Určite to však bola jedna z najdôležitejších vecí v populárnej hudbe, ktorá sa dovtedy udiala.
O cenzúre v hudbe za socializmu
Za komunistov sa cenzurovali texty. Ako to prebiehalo v praxi?
Bola na to nejaká komisia. Texty sa posudzovali z dôvodu, či náhodou nie sú ideologicky záškodnícke.
Kontrolovali sa iba texty ktoré šli na album, alebo aj tie, ktoré zneli výhradne na koncertoch?
Vo vychytených prípadoch, keď si niekto na kapelu poriadne posvietil, sa cenzurovali aj koncerty. Zakazovali aj konkrétne pesničky. Koniec koncov, dodnes existuje niekoľko jedincov, teraz zhodou okolností zamestnaných v inštitúciách úplne inej filozofie, ktorých sa na to dá spýtať. Určite sa na túto tému „radi“ vyjadria.
Mená?
Tie hovoriť nebudem. Ja sa tými vecami necítim až taký dotknutý. Asi som mal vždy dobrého anjela strážneho.
O tom, prečo sa pesnička Čierny kvet musela zmeniť na Biely kvet
Ani v skupine Limit s Mirom Žbirkom? Pesnička Biely kvet sa mala pôvodne volať Čierny kvet.
To je iná vec. Čierny kvet bol ideologicky nevhodný, pretože socialistický človek musel byť radostný, perspektívny a plný nádejí. Čierny kvet je v tom kontexte dosť nevhodným symbolom a preto sa to vyriešilo tak, že bol biely. Takýchto bizarností sa dá nájsť, samozrejme, množstvo. Hociktorý muzikant zo svojho života vytiahne takúto historku. Vždy sa našli magori, ktorí sa s radosťou živili takýmto spôsobom.
Sú to ľudia, ktorí v tejto branži stále fungujú?
V niektorých prípadoch áno. Boli však aj rôzni snaživci, ktorí také niečo ani robiť nemuseli, ale z rôznych karieristických dôvodov boli veľmi aktívni. Ja som s týmito demagógiami až tak neprišiel do styku, pretože som nikdy nebol v kapelách číslo jedna. Podstatnú časť svojho života som prežil v pozícii dvojky. A hromadu takýchto vecí museli riešiť tí prví.
Ktorá inštitúcia konkrétne cenzurovala?
Boli dve. Slovkoncert a Ministerstvo kultúry. Tam vždy existovali nejaké komisie.
Fungovali aj takzvané prehrávky, keď kapela naklusala pred komisiu a zahrala čosi zo svojho repertoáru.
Áno, aj to sa dialo pred komisiou, ale tá už bola trochu viac muzikantskejšieho zloženia. Šlo o to, že iba ak tie prehrávky absolvuješ, budeš nejako ohodnotený. Na tom základe bolo zaplatené aj účinkovanie cez Slovkoncert. To boli normálne triedy, tabuľkové platy.
Zarábali muzikanti vždy viac ako bežní ľudia? Nemyslím teraz typy ako Gott či Vondráčková, ale bežných hudobníkov.
Vždy sa našli ľudia, ktorí zarábali veľmi slušne, pretože vedeli, ako na to. Ale v žiadnom prípade si nemyslím, že bolo ohodnotené samotné muzikantstvo ako také.
S Mirom Žbirkom ste ako začali?
Poznali sme sa od 60. rokov, občas sme sa stretli v štúdiu a k spolupráci došlo úplne spontánne, bola v tom výrazná príbuznosť krvných skupín. Výsledkom bolo, že v istej konštelácii som v roku 1977 dostal pozvánku do kapely Modus, keď tam bol aj on. A po odchode z Modusu logicky vznikla skupina Limit.
Je pravdou, že vás a Mekyho Janko Lehotský z Modusu vyhodil?
Áno, vyhodil nás v lietadle po ceste z Vietnamu. My sme to však už vedeli a mali sme aj založenú kapelu.
Čo bolo príčinou?
Pravdepodobne potreboval pocit, že drží Modus pevne v rukách. Niektorí ľudia dokonca hovoria, že sme sa zachovali ako hyeny, keď sme odišli po nešťastí, ktoré sa stalo Marike Gombitovej, ale výpoveď v lietadle sa udiala mesiac pred Marikiným nešťastím. Ľudia majú k prekrúcaniu veľmi blízko.
O sexe, drogách a rokenrole
Žili muzikanti v zmysle hesla - sex, drogy a rokenrol? Myslím najmä 70. roky.
Pri najlepšej vôli sa celá vec len tak tvárila. „Sex, drugs and rockandroll“ bolo po slovensky preložené ako „sex, alkohol a pár ošúchaných platní“. (smiech)
Boris Filan sa priznal, že s Pavlom Hammelom fajčili trávu.
V pohode. Ale to ešte nie je sex, drugs and rockandroll. Ak niekto žije podľa tohto kréda, pravdepodobne nenapíše Stužkovú. (smiech)
Fungovalo sa aj na tvrdých drogách?
Neviem, pretože ja som prvýkrát prišiel do styku iba s trávou, a to v krajine, v ktorej by som to najmenej predpokladal.
Kde?
V Sovietskom zväze. Veď to je jedna z krajín pôvodu. Myslím však Sovietsky zväz ako celok, pretože na Červenom námestí ju dnes síce zoženiete, ale vtedy ťažko. (smiech)
To vám ju ponúkli?
Jasné. A s riadnou rozšafnosťou... veľkú hrudu. Vraj „na, vazmi, vazmi, keď ti bude chutiť, tak ja potom ešte dôjdem.“
Keď je muzikant v jednom kole na turné, odohrá tristo koncertov ročne, aký to má potom vplyv na rodinu?
Taký ako vždy, teda rozkladný. Pretože keď človek žije podľa nejakého kréda, trebárs „sex, drugs and rockandroll“, tak je to, ako keď žije podľa tej najlacnejšej verzie. So zlými drogami, so zlým alkoholom a so zlým sexom. A to má na neho hovadsky zlý vplyv. Teoreticky sme našim bratom zo západu mohli iba závidieť. Lebo my, keď sme na nejakom turné niečo posrali, tak to žiadna firma, ktorá nás manažovala, nemohla riešiť. Žiadna neexistovala. Na jednej strane sme boli dobre pripravení do života a na strane druhej paralel so skutočným svetom bolo veľmi málo.
Stúpla vám sláva do hlavy v časoch, keď ste boli na výslní? A je to tak u každého úspešného muzikanta?
Myslím si, že áno. Ale je to individuálna záležitosť, každého to zmotá inak. Ale človek by musel byť celkom slušný puritánsky „otrlec“, aby s ním nezamávalo, keď vidí v Lucerne po koncerte napríklad mokré sedadlá, lebo to už má súvislosť s vecami, ktoré si dovtedy len idealizoval.
Keď hrá muzikant na pódiu, všetci pod ním skáču tak, ako on píska. Nemá potom tendenciu prenášať takéto móresy aj do súkromného života?
To je tiež individuálne, ale zopár jedincov to potvrdzuje. A tí to v tomto zmysle „dotiahli“ už hodne ďaleko.
Mená opäť nebudú?
Nie. Oni vedia, ktorí to sú.
O projekte Satisfactory
Nemali ste obavy, že projekt Satisfactory ľudia zaradia niekam medzi ostatné „revival bandy“?
To je vec, ktorej som sa snažil už podvedome vyhnúť. Poznám revivalový prístup k veciam a viem, čo sa mi na ňom nepáči. Väčšinou je to nepočúvateľné. A nemôžem sa zbaviť pocitu istej bizarnosti - že keď počujem hovadsky dobré napodobňovanie kohokoľvek, je v tom čosi zvrátené. Stovky napodobňovačov Elvisov, Freddyho Mercuryho, ktorí majú odpozerané všetky pohyby, veď to je absurdné.
Pri týchto veciach je dôležité snažiť sa pochopiť tú skladbu, o čom to bolo a nie, ako sa hrajú tie akordy, ako to bolo v origináli spievané, kedy spevák chrčal a kedy nie. Treba pochopiť samotnú podstatu so všetkým, čo tá muzika vlečie so sebou. Tak ako The Doors vlečú so sebou celý život nie to, že sa Jim Morrison dokázal vyčúrať pred ľuďmi na ulici, ale to, že ho zaprel vlastný foter, ktorý bol najmladším admirálom v amerických dejinách a urobil nad svojím synom kríž už v začiatkoch.
Nebolo hlavnou motiváciou zarobiť, keďže na trhu dovtedy nič také nebolo?
Pozor, je tu jedna veľmi dôležitá vec. Niektorí ľudia vychádzajú z toho, že som ten projekt urobil preto, lebo som zasadol do známeho porotcovského červeného kresla, stal sa známym, ľudia ma majú radi a na tom som to celé postavil. Tento projekt je však o rok starší. Premiéru mal 16. februára 2004. A financovali sme si to sami.
K tomu som to nesmeroval.
Ale zvykne sa to tvrdiť. Na začiatku predsa vôbec nebolo jasné, ako to celé dopadne. Výsledok a úspešnosť nikdy nie sú zaručené. Po skončeni spolupráce s Mekym som sa prevažne venoval štúdiovej práci, urobil ďalšie svoje albumy, produkoval pre iné kapely. Nevenoval som sa koncertovaniu. Tá prestávka bola dlhá a nadišiel čas vrátiť sa na pódium. Musel som vlastne začať akoby od začiatku, väčšinu toho, čo som dovtedy vyprodukoval a zaranžoval, zostalo na Mekyho strane. Zobral som si svoje skúsenosti a začal vlastne odznova.
Okrem toho, mal som vieru v isté veci. A ľudia reagujú pozitívne. Kamarát v predajni CD mi hovorí, že mnohokrát za ním niekto príde, či nemá to a to zo 60. rokov a on sa ho vážne pýta: „Počuj, ty si ktorý ročník, veď máš maximálne dvadsaťpäť." Dostáva odpoveď, že „ale mne sa to páči.“ Istá sféra „hudbomilov“ je prosto taká, že im totálne nevyhovuje výber, ktorý im servírujú magori pri korytách, ale majú svoje chodníčky a komunity, v ktorých sa hrabú a v ktorých to všetko nachádzajú. Dnes je to navyše doplnené internetom. Tvrdím, že dnešná muzika je v tých lepších prípadoch veľmi podobná muzike 60. rokov.
Jožo Ráž tvrdí, že sa muzikou u nás nedá uživiť. Hovorí pravdu?
Keď mám odpovedať normálne, tak nedá. U Ráža je to však zaujímavý paradox. On de facto priznáva, že muziku vlastne nerobí, lebo sa tým živí veľmi úspešne. Iste, vonku sú iné cenové relácie. Vonku byť lokálny znamená, že môžeš nazbierať stotisíc fanúšikov, ktorí si kúpia stotisíc tvojich albumov, peniaze sa ti tak vrátia a môžeš ich investovať. Preto je tam toľko nezávislých labelov. A to už nehovorím o tom, že keď sa dostaneš s jedinou pesničkou do „top 100 billboard charts“, tak si vyhral na celý život. Teda - pokiaľ nie si úplný magor, nezblázniš sa sám zo seba, nezačneš chodiť do všetkých klubov a tam to všetko za pol roka predrbeš. Môžeš elegantne žiť. Ale u nás je to inak. Dá sa iba vyžiť.
Elán vraj pýta za vystúpenie cez milión. Je to adekvátne?
Elán je špecifická anomália. Celkovo ako je. Od názvu až po neviem čo.
O vzťahoch v hudobnej branži
Aké sú vzťahy v šoubiznise?
Zlé, komplikované, chladné a figuruje v nich vypočítavosť a zákernosť.
Musí byť človek sviňa, aby sa dostal do médií?
V každom prípade musí mať silný žalúdok a niekoľko špecifických vlastností.
Platí, že ak je kapela veľmi dobrá, napriek všetkému prerazí?
Poznám kapely, ktoré sú veľmi dobré a možno dôjde k takej hanbe, že ich spätne zaregistrujeme až zvonku, spoza hraníc. U nás sa im to nepodarí, pretože tu sedí hromada magorov, ktorá nemieni poľaviť zo svojich nárokov, na ktoré si zvykla.
Robia to vydavateľstvá alebo médiá?
Robia to vydavateľstvá v kontexte s rádiami.
Je pravdou, že vydavateľstvá rádiá uplácajú, aby hrali toho, koho vyberú?
To nech si riešia oni. Určite tam vzťahy na takomto základe existujú. Prišiel som s tým do styku, ale toto je sféra, o ktorej všetci vedia a nikto to nerieši. A ak to aj niekto rieši, vždy je to človek, ktorý nemá váhu alebo je sprofanovaný iným spôsobom. Agentúry, vydavateľstvá a médiá sú poprepájané.
Vzťahy v šoubiznise sú teda postavené výhradne na peniazoch?
Jasné. A na čom inom? Prípadne sú postavené na iných formách sebaobohacovania.
Kradnú si muzikanti kšefty?
Určite áno. Dumping cien funguje. Toto však patrí do sféry, do ktorej keď zabŕdnem, vždy to skončí jednou vetou – prečo by to práve v našej sfére malo byť iné? Sú to znaky, ktoré v tejto spoločnosti perfektne prežívajú. Ľudia majú radi rýchle peniaze.
Ak chodia umelci po rôznych firemných večierkoch za veľké peniaze otvárať ústa na playback, neprzní to hudbu ako takú?
Samozrejme, že áno. Všetko sa to točí v jednom kolotoči a výsledkom toho je tá prispatá existencia celého nášho – prepytujem – kolosu populárnej hudby, kde to, čo sa nazýva oficiálnou slovenskou populárnou hudbou, je dosť príšerné. Ale to ani nemá dôvod byť iné.
Ktoré hudobné produkty na súčasnej scéne považujete za dobré?
Keď sa pozerám na tie „oficiálne“, tak mi nič nenapadá, snáď len s výnimkou Katky Knechtovej a Pehy.
Je tu jedna veľmi dôležitá vec. Tou je internet, všeobecná digitalizácia, teda totálne internacionálne prepojenie. Následkom by malo prísť postupne k zmene, a tí, ktorí si myslia, že ich pozície sú neotrasiteľné, sa budú čudovať. To je vec, ktorú som spomínal – poznám jedincov u nás, schopných osloviť internacionálne, a pravdepodobne sa to aj udeje. Bez toho, aby si ich u nás niekto všimol.
Kedysi skupiny ako Team alebo Tublatanka predávali albumy v Československu v státisícových nákladoch. Spočívalo to vo väčšom trhu alebo v niečom inom?
To, čo bolo kedysi, je fajn, ale šlo o anomáliu z nedostatku iných vecí. Ten náklad by v momente klesol, keby bola u nás k dostaniu aspoň časť hudobného sortimentu, ktorý sa predával osem kilometrov za hranicami na obyčajnej pumpe v Hainburgu.
V Česku sa doteraz dobre držia speváci z minulého režimu ako Gott, Vondráčková, Zagorová, David a ďalší. Ako si to vysvetľujete?
To je čosi, čomu celkom dobre nerozumiem. Mám na to svoj názor, ale tá vec je natoľko špecifická, že sa to ťažko komentuje. Nostalgia? Neviem.
O Superstar
Boli ste šéfom poroty v dvoch pokračovaniach Superstar. Prečo? Nejde o umelú produkciu hviezd, ktorých šanca preraziť na dlhšie je minimálna?
To je len jedna stránka veci. Vždy ma tí mladší zaujímali, taktiež to podhubie, ako záujem o hudbu vzniká, čo ich dokáže nakopnúť a čo zmiesť. Aj keď tu šlo prevažne o spevákov, bola to vítaná príležitosť vniknúť do toho. Celá šou je generačne ohraničená a hneď som si predstavil, že je tu možnosť dostať sa k mladým, rozmýšľať, čo sa v nich deje, čo počúvajú, ako ich to ovplyvňuje. A čo to robí s tými najtalentovanejšími, či sa rozvinú, alebo zakopú neustálym kopírovaním.
Uvažuje sa aj o treťom pokračovaní. Ak vás oslovia, pôjdete do toho znovu?
Určite áno. Ten aspekt tu totiž stále ostáva a perspektívne vyzerá byť trojka veľmi zaujímavá. Má tam prísť k istým zmenám, ktoré môžu vyznieť veľmi pozitívne.
Celá Superstar je jeden veľký biznis. Sú výsledky celého projektu, teda kvalita nových hviezd na scéne, adekvátne peniazom, ktoré sa do toho vrazili?
Je to reality šou. Ale v porovnaní s inými projektami tejto kategórie budeme bohužiaľ ešte s láskou, úctou a nostalgiou spomínať práve na to, aké to bolo dobré.
Mnohí STV vyčítali, že to nie je formát vhodný do verejnoprávnej televízie.
STV mala v tom čase vo svojom tíme veľmi šikovného človeka, predsa poviem jedno meno, Andreu Gavačovú, ktorej sa vďaka jej profesionálnym schopnostiam podarilo formát Superstar pre televíziu kúpiť. To bol veľký úspech. Navyše problém, či to má byť v STV, som takto nevnímal, lebo prvá vec, čo mi napadla je, že – a čo, v Rakúsku Superstar v inej televízii ani nemohla byť a nikoho to netrápilo.
V Česku prerazila Aneta Langerová. U nás zatiaľ nik. Prečo? Opäť hrá rolu takzvané české špecifikum?
Aneta Langerová podľa mňa výsledkom českého špecifika nie je. Je výsledkom markantného talentu a všetkých ostatných priaznivých okolností, ktoré ju urobili schopnou vystúpiť k takejto pozícii ako niekto, kto je pozitívnym produktom superstar. Dotiahla to ďalej ako iné superstar nielen oproti nám, ale aj oproti iným krajinám. Ani v nich nie je úspech víťazov zaručený a nie vždy sa stanú všeobecne známymi pojmami.
Prečo naši finalisti neprerazili?
Predaj prvých albumov finalistov je vždy výsledkom humbugu okolo celého projektu. Isté obdobie finalistom dávajú veľmi zámerne pocítiť blízkosť hviezd, na strane druhej to po čase skončí a príde moment pravdy, ktorý sa prejaví vo všetkom – od autorského zázemia, cez skúsenosti, cez aspoň náznak osobného názoru na tieto veci.
Katka Koščová nemá vlastný názor?
Ale iste, že má, má dokonca aj svoje publikum. Ale štýl, ktorý si vybrala neosloví masy. Iná vec je to, že človek ani nemôže zaručiť, že do súťaže vybral toho najlepšieho, že sa tam vôbec objaví a ak aj áno, či ho nevylúčia ešte v predkole pred nami. Nikto nemá patent na rozum, ani predvídavosť, aby sa dalo hovoriť o maximálnej objektivite. Aj keď sa však tie veci udejú ideálne a dostanú sa do prvej päťky traja naozaj najlepší, stále príde ten moment pravdy, ktorý nastáva po súťaži. Nie tesne po nej, pretože vtedy funguje eufória, ešte sa na víťaza musia nalepiť tí, ktorí potrebujú zarobiť, dobre ich vyžmýkať a ak sa medzitým neurobí album, ktorý ľudí osloví, tak to síce skončí bombastickým predajom, trebárs aj rekordným, o to väčší však je údiv po nasledujúcom páde.
Mali vôbec Koščová so Schindlerovou šancu vytvoriť si vlastný tím, alebo im ho nanútil vydavateľ?
Podľa mňa je možnosť vybrať si vlastný tím mimoriadne obmedzená rovnako, ako všetko, čo sa týka samostatného rozhodovania v prípade úspešných adeptov. Už principiálne sú na všetko určení ľudia, všetko je podchytené, hromada vecí je overených praxou a aj v rámci samotných pravidiel Superstar. Tie však raz skončia a prídu naše a tvrdé pravidlá, vytvorené okolnosťami, mentalitou a overenými postupmi.
Má niekto z doterajších finalistov potenciál preraziť medzi stálice?
Nemyslím si to, ale nechám sa príjemne prekvapiť. Ale len príjemne, pretože sa môže stať, že niekto prerazí a nemusí to byť pozitívne. Môže to byť ďalší prúser v tej hromade prúserov, ktoré tu už sú.
Ako si vysvetľujete, že napríklad výborne spievajúca Humeňanská vypadla prakticky na začiatku, pričom zle spievajúci Mikla vydržal tak dlho?
Petra to nebrala príliš vážne a preto sa do niektorých vecí ani nesilila, nevytáčala sa do obrovských obrátok a ľudia to vycítili. Jednoducho príde niekto iný, komu ľudia pošlú tú sms. To je život.
Je pravdou, že porota mala manuál, podľa ktorého mala rozdelené úlohy? Že napríklad Habera musel byť „zlý a kritický“ a vy ako šéf poroty ste mali byť ten „láskavý“, ktorý to hodnotenie nejako dobrácky ukončí?
Prinajmenšom to druhé nie je pravda. V tom manuáli sa však odporúča istá kontroverznosť jedného člena poroty, pretože to dynamizuje celú reláciu, čo je logické. Zápletku treba všade – vo filme, seriáli i v takomto projekte. Ale o nejakom delení rolí neviem nič. Mne nikto nikdy nediktoval, čo a ako mám hovoriť.
O Ivanovi Štroffekovi a (ne)spolupráci medzi nimi
Medzi vami a Ivanom Štroffekom bola avizovaná spolupráca na jeho albume. Nakoniec sa tak nestalo, vaša pieseň Hádanky tiel sa na albume ani neobjavila. Štroffekovo vysvetlenie, že ste to ťahali príliš k elektronickej hudbe, zrejme nie je skutočným dôvodom.
Ivan si mohol vymyslieť aj niečo lepšie. V jednom momente dostal pocítiť, že buď bude robiť ako oni chcú, alebo bude mať problémy. Že ho nebudú hrať a tak ďalej. V konečnom dôsledku sa ukázalo, že ho nehrajú tak či tak.
Pocítiť to dostal od vydavateľstva?
Od všetkých ľudí, ktorí na to majú dosah. Ale, samozrejme, vydavateľstvo je najdôležitejšie.
Podľahol teda tlaku vydavateľa a odstavil vás od spolupráce?
Všetky jeho vyjadrenia, ktoré sa ku mne postupne dostávajú, sú len také náhradné verzie, pretože musí niečo povedať, aby nevyzeral úplne blbo. Pesnička Hádanky tiel mohla byť pri troche šťastia jeho prvým hitom. Overeným. Nie náhodou som tú pesničku urobil. A boli rozpracované aj ďalšie veci a tie boli jeho. Tlak vyvíjaný na neho bol príliš silný.
Celá situácia vznikla tak, že mal pripravenú prvú verziu albumu, ktorá sa mala s niekým robiť a nepohodol sa s ním. Druhá verzia tiež z podobných dôvodov neuspela, lebo sa to naťahovalo, a tak oslovil mňa. Mne sa do toho moc nechcelo, pretože som pripravoval koncertnú šnúru po Slovensku a dokončoval DVD Satisfactory Live In Concert, ale nakoniec som sa na to dal. Po uvážení som spravil tú pesničku. On bol nadšený, dobre ju naspieval, stotožnil sa s ňou nad moje očakávanie a komu ju pustil, tomu sa to páčilo. Aj rádiá ju chceli hrať. Do istého momentu.
Akého?
Kým do toho nevstúpilo vydavateľstvo. To má totiž svoje spôsoby, ako režíruje produkciu albumov superstaristov a Ivanove postupy im to značne narúšali a komplikovali.
Ak tomu správne rozumiem, chceli dať zarobiť inému producentovi?
Áno, doslovne. Oni nepotrebovali nejakého Lučeniča, ktorý to má aspoň do nejakej miery premyslené tak, že vie, s čím kam ide a môže im to zamiešať, pretože mali rozrobené úplne iné veci.
Ako argumentovali?
Vraj som už v poradí tretí oslovený, čo sa týka práce na Ivanovom albume. Vydavateľstvo začalo robiť všetko proti tomu, aby rádiá tú vec hrali. To sa im aj podarilo, pretože sú s nimi úzko spätí. Nepodarilo sa to iba v niektorých, do ktorých nemohli výrazne zasiahnuť. Lenže tu netreba myslieť na mňa, ale na Ivana, ktorý toto všetko dostával pocítiť a v jednom momente stratil nervy. Ja som sa zaoberal pesničkami a nie tým, kto, čo a proti komu robí. Keď začali byť tlaky dosť výrazné, povedal som Ivanovi, že sa musí rozhodnúť, či teda fakt chce, aby som mu album produkoval. Takmer dva mesiace sme sa stretávali v štúdiu, ale podmienky zo strany vydavateľstva boli otrasné. Vtedy Ivan povedal pamätnú vetu: „Mňa sa len tak ľahko nezbavíš, som rád, že môžem s tebou spolupracovať. Toto je ono, to je to pravé.“ Týždeň nato však prišiel a povedal, že nie, že sa rozhodol inak. Bol pod tlakom. A o predmetnom vydavateľstve by sa dali povedať aj iné zaujímavosti. Zabúdajú, že tam, kde sídlia, je množstvo iných inštitúcií a vynesú sa von veci, o ktorých ani netušia. Ako napríklad hlasný telefonát hlavnej predstaviteľky s informáciou, že „tá Lučeničova vec sa v rádiách hrať nebude!!!“
Beata
Balogová
