Bratislava 4. februára (TASR) - Ľudsko-právne, historické, sociálno-filozofické a náboženské pohľady na chudobu, ako aj výsledky skúmania sociálnej situácie obyvateľstva v SR predstavuje nová publikácia s názvom Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe.
Je to zborník príspevkov odborníkov zo slovenských univerzít, Slovenskej akadémie vied (SAV) a ďalších inštitúcií na konferencii o chudobe v SR, ktorú koncom roku 2005 usporiadal Sociologický ústav SAV pod záštitou Slovenskej komisie pre UNESCO, Národný komitét MOST v spolupráci s nadáciou Friedricha Eberta.
Podľa údajov komisie EÚ počet ľudí v únii postihnutých chudobou a sociálnou vylúčenosťou dosiahol v rokoch 2002 až 2003 viac ako 68 miliónov a vyše 20 percent to bolo v prípade Írska, Slovenska, Grécka a Portugalska. K chudobným skupinám ľudí patria predovšetkým etnické menšiny, Rómovia, ľudia so zdravotným postihnutím, bezdomovci, ľudia umiestnení v opatrovateľských zariadeniach a neraz i samostatne hospodáriaci roľníci na malých hospodárstvach.
Na Slovensku popri spomenutých skupinách k ľuďom ohrozeným chudobou alebo žijúcim v chudobe patria nezamestnaní, rodiny s viacerými deťmi, neúplné rodiny, najmä osamelé matky s deťmi, osamelí dôchodcovia odkázaní na nízky dôchodok, ale tiež ľudia v regiónoch s nízkymi príjmami.
V knihe sa uvádza, že zo všetkých krajín, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004, slovenská právna úprava nároku na dávku v nezamestnanosti je vo vzťahu k nezamestnaným najtvrdšia. Vznik nároku na dávku v nezamestnanosti vyžaduje trvanie poistenia najmenej tri roky v posledných štyroch rokoch. Túto otázku riešili ústretovejšie k nezamestnaným napríklad v Poľsku, Maďarsku, Slovinsku či v Chorvátsku. V Českej republike sa vyžaduje dvanásť mesiacov poistenia za posledné tri roky. Odborníci v publikácii takisto upozorňujú, že dobre fungujúca ekonomika neznamená automaticky najefektívnejšie riešenie chudoby, respektíve zlepšenie situácie ľudí. Je to aj otázka prerozdeľovania zdrojov.
Pokiaľ ide o postoje spoločnosti k chudobe, podľa niektorých sú chudobní sami zodpovední za svoje problémy. Z európskeho výskumu z prelomu rokov 1999 - 2000 však vyplýva, že na Slovensku tak ako vo väčšine krajín západnej a strednej Európy prevažuje názor, že najdôležitejšou príčinou chudoby je nespravodlivosť v spoločnosti. Naopak, v Českej republike a Rakúsku prevládol názor, že chudoba je predovšetkým dôsledkom lenivosti a nedostatku pevnej vôle u ľudí. Ukazuje sa, že názory na chudobu súvisia aj s úrovňou nezamestnanosti v tej-ktorej krajine. Čím je nezamestnanosť nižšia, tým častejšie ľudia vnímajú chudobu ako výsledok lenivosti a nezodpovednosti. Keďže v Slovenskej republike nie je skúsenosť s nezamestnanosťou ničím výnimočným, solidarita so sociálne odkázanými ľuďmi prevažuje nad ich odmietaním.
