„O druhej som ju sem doviezol a teraz nevieme či žije, či je zranená," s beznádejou v hlase hovorí Katkin otec, nechce však prezradiť svoje meno: „Manželka i druhá dcéra tu pracujú, mohli by mať problémy." Aj v očiach iných vidieť slzy, veď podniku sú zamestnané celé rodiny. Pomaly sa stmieva. Prešli už dve hodiny a stále nikto nič nevie. Otázky čakajúcich sa opakujú. Žijú príbuzní? Pracovali práve v budove, ktorá je úplne zničená? „Tu sa bežne stáva, že máte robiť v budove B, ale niekde chýba človek, tak vás presunú na iné pracovisko. Preto ani my nevieme, či naše dieťa nebolo v budove A, ktorú to najviac zasiahlo," s trasúcim sa hlasom vysvetľuje približne päťdesiatročná zamestnankyňa mimo službu.
Brány závodu sa otvárajú len keď prichádzajú ďalšie záchranky a hasičské autá. Nečakane dnu vbehne i Katkina matka. Všetkých sa pýta, či nevideli jej dcéru. Službu konajúci vojak ju však vyvádza von. Nedozvedela sa nič. Rodinu opäť zachváti smútok.
Davom sa rozniesla správa, že uzavreli všetky prístupové cesty do Novák. Strach dostáva nový rozmer. Môže to ešte vybuchnúť? Zamestnanci, ktorí nemali službu a prišli na miesto nešťastia tvrdia, že kto to tam pozná, vie, že ani to nie je nemožné. V tom zástup šokuje jeden záchranár, ktorý vybehne spoza brány a naliehavo sa pýta: „Ktorí ste tu zamestnanci, viete mi povedať, čo je v tých debničkách, v štóle postavenej vzadu až pri lese?" Vystrašení ľudia nevedia na čo presne záchranár myslí, nedokážu mu odpovedať.
„Oni sa preto pýtajú, čo kde je uskladnené, lebo tam stačí, že odfrkne na truhlíky a znovu sa to tam chytí horieť. Ale prečo sa to nespýtajú riaditeľa a tých papalášov vo vnútri," rozhorčuje sa jedna z pracovníčok. Nervozita stúpa. V tom sa spoza jedenej sanitky vynorí mladá blondínka. „Katka. Je tam Katka," v rodine z Nitrianskych Sučian zavládne nadšenie. Kým ju do najbližšej nemocnice v Bojniciach viezla na ošetrenie rýchla, jej najbližší sa ponáhľali za ňou.
„Zbadal som ju a bol to neopísateľný pocit. Dnes bude mať Katka druhé narodeniny, " vydýchol si otec a sestra sa pridáva: „Mne išli slzy od šťastia. Vďaka bohu, že bola ďaleko od toho výbuchu." Pre Katarínu sa čierny piatok na hornej Nitre skončil poranenou rukou a traumou. „Nechajte ma, nemôžem o tom hovoriť. Som v poriadku a to je hlavné," odmietla o otrasnom zážitku hovoriť. Z nemocnice po ošetrení čoskoro odišla v sprievode svojho otca.
V bojnickej nemocnici boli pripravení na sto zranených. Vchod do budovy lemovali desiatky lôžok.
Do 20. h ošetrili v bojnickej nemocnici dvadsaťjeden pacientov z toho desať muselo byť hospitalizovaných. Šesť pacientov s ťažkými zranenia a štyria s ľahšími. „Máme tam polytraumatizmus, zlomeninu stehennej kosti a iných končatín, poranenia tlakovou vlnou. Väčšinou ide o zmiešané poranenia, ktoré sú charakteristické pri výbuchoch," informoval námestník riaditeľa nemocnice Ján Belanský. Vchod do nemocnice lemovali pripravené lôžka, čo svedčilo o tom, že zariadenie nabehlo na traumatologický plán. „Mali sme hlásených sto zranených a chceli sme byť na to pripravení. Do práce boli zvolaní všetci dostupní lekári a zdravotníci nemocnice," dodal námestník. Riaditeľ nemocnice Ladislav Gerlich ošetroval zranených priamo v záchranke. Po zásahu skonštatoval: „Bola to hrôza."
Katarína s otcom šťastne odchádzajú domov. Veď dievča akoby sa druhýkrát narodilo.
Autor: Miriam Dobrotová
