Bratislava 11. marca (ČTK) - František Krištof Veselý bol takou výraznou hereckou a speváckou osobnosťou, že jeho popularita trvá dodnes. Práve pre obľúbenosť rodáka zo západoslovenskej Skalice prirovnávajú k českému hercovi Oldřichovi Novému. Spájajú ich aj úlohy galantných elegánov. Od smrti Veselého, ktorý stvárnil na maďarských, českých i slovenských divadelných doskách stovky úloh a účinkoval aj v úspešných filmových veselohrách, pritom v utorok 13. marca uplynie 30 rokov.
Na legendárneho speváka, herca, operetného bonvivána, predvojnového člena Slovenského národného divadla a neskôr spoluzakladateľa, šéfa a tiež režiséra niekdajšej Hudobnej komédie Novej scény dodnes spomínajú nielen ako na charizmatickú hviezdu pódií, ale aj srdečného a skromného človeka.
Bol však aj ideálom milovníka, o ktorom snívali mnohé dievčatá. V speváckom a javiskovom prejave, ktorý spočíval v ležérnosti, elegancii a ľahkosti pohybu, ale aj sarkazme, ho prirovnávali k Francúzovi Mauriceovi Chevalierovi.
Herec, spevák a neskôr aj režisér po sebe zanechal stovky platní. Jeho odkaz však nezostal len v archívoch a to nielen preto, že dnes žijú pamätníci jeho doby. Dodnes po nich siahajú rádiá. Okrem toho v jeho repertoári nedávno našiel veľkú inšpiráciu aj známy herec Milan Lasica. S kapelou Bratislava Hot Serenaders nahral dve platne, z ktorých sa predali tisícky kusov.
Veselý sa narodil 12. apríla 1903 v Skalici, kde neskôr pôsobil v speváckom zbore, ale aj ako huslista v amatérskom orchestri. Počas štúdia na gymnáziu odišiel v roku 1921 zo Skalice do Budapešti za matkou, ktorá sa druhýkrát vydala za továrnika Krištofa. Po ňom si František Veselý, ktorý v Budapešti študoval aj hereckú školu, pridal meno Krištof.
V nasledujúcich rokoch vystupoval vo viacerých maďarských divadlách, čo bolo aj neskôr poznať na jeho akcente. Do Bratislavy prišiel v roku 1931, kde ho prijali ako sólistu operetného súboru Slovenského národného divadla. Zostal tam päť sezón. Obdiv si získal najmä v operetách Gejzu Dusíka: Keď rozkvitne máj, Modrá ruža, či Pod cudzou vlajkou.
Pred kameru ho v roku 1936 priviedol režisér Vladimír Slavínský, v ktorého nenáročných filmových komédiách tento "sympatický a uhladený Slovák" žal veľké úspechy. Objavil sa vo filmoch ako Falešná kočička, Uličnice, Adam a Eva či Dědečkem proti své vůli. Po roku 1945 zahral ešte niekoľko úloh aj v slovenskom filme.
V roku 1937 ho angažovali na dve sezóny do smíchovského Švandovho divadla, kde účinkoval v spevohrách Nezapomeň a Kukačka. Keďže vystupoval aj v Česku, do roku 1941 sa mu v českých filmoch ušlo až 11 úloh po boku najznámejších hercov.
Okrem toho, že v národnom divadle vystupoval v dielach Lehára, Straussa, či Kalmána, predstavenia začal aj režírovať. Jeho meno sa spája aj so zlatou érou slovenskej tanečnej piesne, ktorú nahrával na platne a spieval v rozhlase. Mnohé z nich boli pôvodne scénami z Dusíkových operiet, napríklad Rodný môj kraj, Dedinka v údolí. V jeho diskografii sa však nájdu rôzne žánre, od ľudoviek cez divadelnú hudbu k pesničkám do tanca a swingovým melódiám.
Po vojne však klasická opereta v národnom divadle skončila. Preto Veselý spoluzakladal Novú scénu. V rokoch 1946 až 1951 tam viedol súbor Hudobná komédia Novej scény. Počas jeho pôsobenia uviedli 36 diel, inšpirovaných známymi činohernými titulmi a piesňami domácich autorov. Režíroval napríklad Zvony zo San Diega, Žobravý študent, Zlatá rybka či Hrnčiarsky bál.
Populárnym šansoniérom Veselý zostal až do vysokého veku. Na herecký odpočinok sa z Novej scény pobral v roku 1966. Jeho poslednou gramofónovou nahrávkou bol v roku 1976 duet s Helenou Vondráčkovou v piesni Klobúk prvého milovníka. Zomrel v roku 1977.
Pamäti z Veselého bohatého umeleckého života Moja cesta s piesňou vyšli až v roku 2005. Priekopník slovenskej populárnej hudby sa nedožil ani dňa, kedy mu hudobná akadémia v roku 2003 udelila cenu Aurel za celoživotný prínos do hudobnej kultúry.
him prl
