Bratislava/Praha 12. apríla (ČTK) - V slovenských dejinách zrejme niet postavy, ktorá vzbudzuje také kontroverzie a vášne ako niekdajší "vodca" vojnového Slovenského štátu Jozef Tiso. Katolícky kňaz dokázal dať Slovákom samostatný a na svoju dobu pomerne stabilný režim. Stalo sa to však za vysokú cenu rozbitia Československa, odstránenia demokracie a opozície, vazalstva voči nacistickému Nemecku a deportácií desaťtisícov slovenských židov. Od smrti prezidenta Tisa, ktorý za svoje politické skutky skončil na popravisku, uplynie 18. apríla 60 rokov.
O rozruch okolo prezidenta Tisa sa v poslednej dobe postaral najmä bratislavsko-trnavský arcibiskup Ján Sokol, ktorý k vojnovému prezidentovi a jeho hospodárskej politike vyjadril neskrývaný obdiv. Kritiku si potom vyslúžil najmä za to, že pri tom nespomenul, že slovenský "blahobyt" bol vo svojej dobe zabezpečený najmä vďaka masovej produkcii zbraní a zabavovaniu židovských majetkov v rámci arizácie. Bez zmienky zostalo aj to, že Tiso na konci vojny schválil, aby nemecké jednotky potlačili Slovenské národné povstanie.
Napriek svojim sporným krokom však zostal Tiso pre mnohých veľkým štátnikom, ktorý (aj keď problematicky) dokázal naplniť túžbu Slovákov po samostatnosti.
Väčšina historikov však tieto názory odmieta, podobne ako presvedčenie, že sa Tiso po vojne stal obeťou víťaznej justície a "českej pomsty". Zdôrazňujú, že protižidovská legislatíva zavedená na Slovensku po vzore nacistického Nemecka patrila k najprísnejším v Európe. Slovensko navyše uskutočnilo deportácie židov iniciatívne a vlastnými mocenskými prostriedkami: Tisova administratíva sa teda dobrovoľne podieľala na genocíde. Ako nemecký spojenec mala okrem toho podiel na násilných zmenách hraníc a príprave a vedení vyhladzovacej vojny.
Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 v Bytči v rodine živnostníka. Po absolvovaní gymnázia v Žiline vyštudoval vo Viedni teológiu a bol vysvätený za kňaza. Potom pôsobil ako kaplán na rôznych miestach, napríklad v Rajci a Bánovciach nad Bebravou. Do prvej svetovej vojny, v ktorej spočiatku pôsobil ako poľný kurátor, vystupoval skôr ako Maďar. Od roku 1915 vyučoval teológiu v nitrianskom bohosloveckom seminári a na miestnom gymnáziu. V roku 1924 sa stal farárom a dekanom v Bánovciach nad Bebravou.
V politike sa začal angažovať bezprostredne po vzniku samostatného Československa - v roku 1918 vstúpil do Slovenskej ľudovej strany (od roku 1925 vystupovala pod názvom Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS) a rýchlo sa vypracoval na jednu z jej vedúcich osobností. V polovici 20. rokov bol za HSĽS zvolený do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia a po vstupe svojej strany do Švehlovej vlády zastával v rokoch 1927 až 1929 post ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. V zákonodarnom zbore zasadal až do roku 1939.
Tiso bol vnímaný ako ideológ slovenskej nezávislosti a protičeského smeru. Po Mníchovskej dohode, ktorá koncom septembra 1938 zlikvidovala prvú Československú republiku, sa stal predsedom vlády autonómneho Slovenska a po skorej Hlinkovej smrti aj vodcom HSĽS. V novembri toho istého roku HSĽS pohltila svojich konkurentov a ustanovila sa za vedúcu politickú silu v krajine.
Situácia sa vyhrotila 9. marca nasledujúceho roku, keď bol Tiso na podnet Prahy odvolaný. Už o päť dní neskôr však Slovensko po jeho osobnom rokovaní s Adolfom Hitlerom vyhlásilo samostatnosť a Tiso sa postavil do čela nového štátu - najskôr ako predseda vlády a od októbra 1939 ako prezident. Do spravovania krajiny premietol svoje konzervatívne a protižidovské postoje.
Katolícko-stavovský Slovenský štát uzavrel v roku 1939 spojeneckú zmluvu s Berlínom a stál po jeho boku až do svojej okupácie nemeckými vojskami v roku 1944. V roku 1939 vyhlásil vojnu Poľsku a západným mocnostiam, neskôr aj ich ďalším spojencom a slovenskí vojaci sa zapojili do bojov na strane "Osi".
Tiso opustil Slovensko v apríli 1945 a skrýval sa v Nemecku. Tam ho zatkla americká armáda, ktorá ho vydala československej justícii. V následnom procese v Bratislave bol odsúdený na trest smrti, jeho žiadosť o milosť bola zamietnutá.
Tiso sa nemohol vyhnúť trestu smrti, hovorí po 60 rokoch žalobca
Aj 60 rokov od smrti Jozefa Tisa si jeden z trojice z jeho žalobcov myslí, že bývalý prezident Slovenského štátu nemohol dostať iný rozsudok ako trest smrti. Poprava však pomohla k tomu, že sa Tiso stal pre niektorých Slovákov mučeníkom, povedal dnes už 95-ročný Anton Rašla v rozhovore pre ČTK.
"Iste to bol revolučný rozsudok. Neprichádzala však do úvahy iná možnosť ako rozsudok, ktorý padol," zdôraznil Rašla. Zvolený trest, ktorý 15. apríla 1947 vyhlásil Národný súd v Bratislave, podľa neho plne zodpovedal vtedajšiemu trestnému poriadku.
Národný súd, pred ktorý sa Tiso postavil prvýkrát v decembri 1946, vznikol na základe nariadenia Slovenskej národnej rady (SNR) ako mimoriadny tribunál na potrestanie nemeckých okupantov, domácich zradcov a kolaborantov. Sedemčlennému senátu, ktorý viedol proces vo veľkej sieni Justičného paláca, predsedal skúsený slovenský právnik Igor Daxner.
Tisa odsúdili za trestné činy "domácej zrady", za zradu na Slovenskom národnom povstaní a za kolaboráciu. Písomný rozsudok mal viac ako 200 strojopisných strán. Obesili ho 18. apríla ráno na nádvorí väznice krajského súdu v Bratislave. Tisovu žiadosť o milosť odmietla najprv československá vláda a definitívne aj prezident Edvard Beneš. Predsedníctvo SNR, teda hlavný orgán štátnej správy na Slovensku, predtým nezaujal k žiadosti stanovisko.
Žalobcovia - šéf obžaloby Ľudovít Rigan, Rašla a Juraj Šujan - postavili svoje obvinenia najmä na tom, že Tiso pomohol k rozbitiu predvojnového Československa, dobrovoľne spolupracoval s Nemeckom a plnil jeho vojnové ciele, vrátane diskriminácie a deportácie desaťtisícov židov. Bývalý vodca Slovenska si však do poslednej chvíle žiadnu vinu nepriznal. Tvrdil, že konal v rámci možností v prospech svojho národa. V procese svojou nečakanou a obratnou argumentáciou neraz zaskočil aj obžalobu a sudcu Daxnera. "Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom Slovenského národa a protiboľševického stanoviska," tlmočil Tisov posledný odkaz jeho advokát Ernest Žabkay.
"Tisa nemohlo nič zachrániť," povedal Rašla, ktorý v poprave videl aj symbolické ukončenie SNP. Podľa neho nebolo možné, aby vrcholní predstavitelia krajín, ktoré pomáhali v krvavej druhej svetovej vojne nacistickému Nemecku, mohli po oslobodení očakávať iný postih. Prípadná milosť však mohla zabrániť tomu, aby sa Tiso stal po smrti pre mnohých Slovákov martýrom a pre niektorých dokonca svätcom, myslí si. Spory o Tisov podiel na vojnových zločinoch dodnes rozdeľujú aj historikov.
Spoločne s Tisom odsúdili na trest smrti v neprítomnosti aj bývalého ministra vnútra a zahraničia Ferdinanda Ďurčanského, ktorý pred oslobodením utiekol na Západ. Pôvodne bol s nimi v procese aj bývalý hlavný veliteľ polovojenských Hlinkových gárd Alexander Mach, ktorého však nakoniec odsúdili neskôr. Najmä vďaka tomu, že svoje prenasledovanie židov a povstalcov oľutoval, vyviazol s iba 30-ročným trestom, ktorý si nakoniec ani neodsedel celý.
Rašlovi po procese ostala nálepka toho, kto poslal Tisa na šibenicu; napriek tomu, že nebol sudcom. Sám bol 50. rokoch v komunistických procesoch odsúdený na doživotie a ocitol sa v leopoldovskej väznici spoločne s Machom. Neskôr sa dočkal rehabilitácie a po zvyšok aktívnej kariéry zväčša prednášal právo na univerzite. V súčasnosti trávi dôchodok s manželkou vo svojom bratislavskom dome.
aktualizované 11:46
