BRATISLAVA 3. mája (SITA) – Občiansky výbor za objektívne informovanie verejnosti má dojem, že spravodajstvo o tzv. kauze arcibiskupa Jána Sokola nezodpovedá vždy požiadavkám objektívnosti. Na dnešnej tlačovej besede preto predložil argumenty na jeho obhajobu, ktoré podľa predstaviteľov výboru doteraz neodzneli.
Občiansky výbor sa podľa jeho predsedu prof. Jozefa Hlinického vytvoril v uplynulých týždňoch a jeho členom je aj prof. Vladimír Ďurikovič, Ignác Kolek, Ladislav Pittner a Ján Čarnogurský. Výbor predložil médiám dokumenty, ktoré majú preukázať nepravdivosť obvinení arcibiskupa zo spolupráce s komunistickou Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). „Medializované záležitosti okolo kontaktov arcibiskupa s ŠtB sú známe banality v porovnaní s tým, čo sa nezverejnilo,“ povedal Hlinický.
Prvá skupina dokumentov podľa výboru preukazuje negatívny postoj komunistickej moci k osobe Sokola i k jeho funkčnému a hierarchickému vzostupu – odvolanie Sokola z funkcie prefekta Kňazského seminára v Bratislave z roku 1970, nesúhlas so žiadosťou biskupa Gábriša o menovanie Sokola za farára v Trnave z roku 1981 či zákaz Sokolovi kázať na Trnavskej novéne z roku 1984. Ďalší dokument, informácia vtedajšieho najvyššieho cirkevného tajomníka na Slovensku Vincenta Máčovského o kandidátoch na funkciu biskupa, označil Sokola za prijateľného pre Vatikán, ale neprijateľného pre československý štát. Výbor tiež predložil situačnú správu ŠtB z mája 1989, podľa ktorej prorežimová kňazská organizácia Pacem in terris považuje štátny súhlas s menovaním Sokola za arcibiskupa za ranu pod pás. „Sokol nemohol byť spolupracovníkom ŠtB, keď ho strana, štátna správa i ŠtB hodnotili negatívne zo svojich proticirkevných pozícií,“ povedal Hlinický.
Obsah zväzkov ŠtB o Sokolovi, napríklad informácie o návšteve vatikánskej delegácie v Trnave z roku 1988 alebo medializované informovanie Sokola o stretnutí s emigrantom Milanom Bubákom, nemajú podľa predstaviteľov výboru žiadnu výpovednú hodnotu. V tom čase sa totiž podľa nich Sokol stretával s biskupmi emigrantmi, s ktorými hovoril o delikátnych témach, ich obsah však ŠtB neprezradil. Aj na príklade Sokolovho stanoviska ku kňazovi Mariánovi Prachárovi je podľa výboru zrejmé, že vyznieva pozitívne, keďže Sokol odporučil nie odobratie štátneho súhlasu Prachárovi či jeho odsun na malú faru, ale pravý opak – presun na veľkú faru s množstvom veriacich, čo by predsa ako spolupracovník ŠtB podľa výboru neurobil.
Výbor predložil médiám aj desať svedectiev o Sokolovej spolupráci a pomoci tajnej cirkvi. Poskytol ich okrem Ďurikoviča, Hlinického a Pittnera aj František Mikloško, kardinál Ján Chryzostom Korec a ďalší. Uvádzajú v nich konkrétne príklady pomoci, ktorú im na prospech tajnej cirkvi Sokol poskytol – tajný dovoz náboženskej literatúry, poskytovanie priestorov na stretnutia veriacich, kontaktovanie a sprostredkovanie informácií bez toho, aby sa k nim preukázateľne dostala ŠtB a ďalšie.
