V mojej najnovšej knihe „Všetko je inak" som sa snažil predložiť čitateľom všetky možnosti ako pomôcť uviesť našu literatúru na európske i svetové fóra. Vôbec som netušil, že sa čoskoro stretnem s celkom opačným príkladom v stĺpčeku Ireny Brežnej v denníku SME. Pani Brežná si tu nezakryte vybavuje účty s istou zamestnankyňou nášho Veľvyslanectva v Berne. Už zvolené fórum (stĺpček nie je celkom iste určený na osobné útoky pani Brežnej) nebolo adekvátne. Ale ten slovník a argumenty? Arogancia, ješitnosť a absolútny nezáujem zhodnotiť reálne možnosti propagácie našej kultúry v zahraničí - to problém iste nevyrieši.
Mám vcelku bohatú skúsenosť s literárnymi večermi pre našich krajanov - v Čechách, Poľsku, Maďarsku, Kanade, Nórsku a Švédsku. Občas za bežný honorár, ale väčšinou za dobré slovo. A práve na to som sa naozaj tešil. Peniaze môže autor zarábať iste na iných fórach (a pani Brežná sa stavia do pózy, že na tie za jedno vystúpenie pre krajanov by naozaj nemala byť odkázaná). Kontakt s krajanmi je špecifický a veľmi často je to obohatenie aj pre autora, pretože sa tu stretne s úžasnými životnými príbehmi a aj živým ohlasom vďačných krajanov. Naše zastupiteľstvá pomáhajú takejto prezentácii slovenskej literatúry za neľahkých podmienok a veľmi často to stojí na osobnom nadšení a entuziazme. Preto dodnes spomínam na takýto obdivuhodný prístup pani Veľvyslankyne Chmelovej v Štokholme, pána Veľvyslanca Sokolíka v Osle, zastupujúceho Veľvyslanca v Ottawe pána Rozkopála, pani Veľvyslankyne Vášáryovej vo Vašave, ale aj riaditeľky Slovenského inštitútu pani Jacošovej, predtým pána Budziňáka, predtým Ladislava Volka, obdivuhodný kus práce urobil pre slovenskú literatúru medzi našimi krajanmi aj Milan Resutík s jeho pani manželkou v Budapešti. Môžem ubezpečiť nielen pani Brežnú, že to vôbec nemali nariadené a naopak robili to s čistým úmyslom pomôcť dobrej veci aj pri obmedzených prostriedkoch, ktoré majú. Tie sa dajú nahradiť len dobrou vôľou. A tú pani Brežná ostantatívne, okázalo nemá.
Ak som dobre pochopil z jej výlevu pod názvom „Čítačka, klobáska a vínko" naše Veľvyslanectvo dokonca našlo aj prostriedky ako jej zaplatiť honorár. V tom teda problém nebol. Ale pani Brežná si začala dávať podmienky, z ktorých pre mňa vyplynulo, že ju naši krajania vlastne vôbec nezaujímajú a skôr jej ide o to aby si cez nich získala švajčiarske publikum. Pri téme jej zatiaľ poslednej knihy je to dosť odvážna ambícia, ale predovšetkým neprípustné mätenie pojmov. Neviem si totiž predstaviť, že by pani Brežná nútila švajčiarskych organizátorov jej čítačiek, aby na nich nutne museli byť aj naši krajania! A ak toto nepožaduje z jednej strany, prečo jasnú ponuku na prezentáciu pre našich krajanov podmieňuje celkom iným zadaním? To nechápem, respektíve bojím sa domyslieť, že sa tu veľmi nahlas prezentuje prístup k slovenskej literatúre, našim krajanom aj k diplomacii, ktorý ani nie je možné chápať inak, než zmes arogancie, zneužitia prístupu k médiám a ješitnosti. To všetko prezentované veľmi agresívnym jazykom s vyhrážkami nejakej pani na našej ambasáde, ktorá si to celkom iste nezaslúži. Tadiaľto cesta k prezentácii slovenskej literatúry vo svete nevedie. Myslím si, že by sa napríklad aj švajčiarske Veľvyslanectvo v inej krajine oprávnene ohradilo, keby malo byť takto nezmyselne a nekonštruktívne prezentované doma a to bez šance uviesť veci na správnu mieru. Pani Brežná, ak vôbec mala v úmysle spoločenskú nápravu a nie svoje osobné útoky, celkom minula cieľ.
Prezentácie našej literatúry prostredníctvom našich krajanov a našich zastupiteľstiev je len jednou z ciest. Netreba ju podceňovať a ani znevažovať.
Autor: Gustáv Murín
Beata
Balogová
