Kompetencie národných republík a forma spoločného štátu sa stali horúcou politickou témou krátko po páde komunistickej totality v novembri 1989. Niektoré otázky, ako napríklad názov štátu a podoba jeho znaku, vzápätí rozvírili národné emócie. Počas dvoch nasledujúcich rokov sa slovenské a české politické reprezentácie nedokázali definitívne zhodnúť na spoločnom pohľade. Zatiaľ čo česká strana presadzovala federáciu so silnejšími právomocami, slovenskí politici trvali na väčších kompetenciách pre jednotlivé republiky.
Po neprijatí kompromisných dohôd z Milov na jar 1992 sa pozornosť obrátila k júnovým parlamentným voľbám, ktoré v Česku vyhrala ODS Václava Klausa a na Slovensku HZDS Vladimíra Mečiara. Na rokovaní zástupcov týchto strán sa ukázalo, že rozdiely v pohľadoch na budúce štátne usporiadanie sú zrejme neprekonateľné. ODS trvala na federácii, HZDS chcela konfederáciu alebo úniu štátov s medzinárodne-právnou subjektivitou. Dohoda z rokovaní 19. až 20. júna napokon hovorila o rozdelení ČSFR, aj keď naďalej ponechávala otvorené dvere i pre iné riešenie.
Slovensko sa z pohľadu českých politikov otvorene vyslovilo za rozpad federácie práve v Deklarácii o zvrchovanosti. SNS chcela schváliť zvrchovanosť Slovenska ústavným zákonom, návrh však spochybnil vtedajší člen predsedníctva Slovenskej národnej rady Ľubomír Fogaš z SDĽ a predsedníctvo SNR nakoniec do pléna predložilo text deklarácie iba ako uznesenie.
V rozprave o deklarácii vystúpili zástupcovia všetkých poslaneckých klubov. Predseda slovenskej vlády Mečiar a predseda SNR Ivan Gašparovič návrh vyzdvihli. "Dosť už bolo nesamostatnosti, vazalskej závislosti, poníženého prosíkania o uznanie našich legitímnych práv," vyhlásil poslanec za SNS a herec Štefan Kvietik. Predseda opozičného KDH Ján Čarnogurský naopak varoval, že schválenie deklarácie môže viesť k neústavnému rozpadu federácie. Jeho hnutie neuspelo s návrhom, aby sa o štátoprávnom usporiadaní rozhodovalo v referende. Poslancom vtedajších strán maďarskej menšiny Spolužitie a MKDH zasa vadilo, že sa v deklarácii hovorí iba o slovenskom národe.
Poslanci nakoniec hlasovali o deklarácii menovite. Z prítomných 147 poslancov hlasovalo za dokument 113 zákonodarcov - išlo o poslancov HZDS, SNS a väčšinu z SDĽ vrátane súčasného premiéra Roberta Fica. Proti bolo 24 poslancov KDH a Spolužitia, desať poslancov za zdržalo hlasovania.
Napriek tomu, že slovenskí vládni politici tvrdili, že sa deklaráciou nevyslovili jednoznačne za samostatnosť, v Česku panoval opačný dojem. Václav Havel ešte 17. júla 1992 oznámil, že odstúpi z funkcie prezidenta. Nasledujúci deň predseda Českej národnej rady Milan Uhde pri rokovaní s Gašparovičom povedal, že je potrebné pripraviť rozdelenie federácie a vznik dvoch samostatných štátov.
Základný postup rozdelenia spoločného štátu dohodli delegácie v čele s Klausom a Mečiarom na augustovom rokovaní v Brne. Zánik ČSFR stanovili na 31. decembra 1992. Prvý septembrový deň roku 1992 SNR schválila slovenskú ústavu, Česká národná rada nasledovala v decembri.
Cesta k definitívnemu schváleniu rozdelenia spoločnej republiky sa nezaobišla bez komplikácií. Opozícia sa pokúsila vo Federálnom zhromaždení presadiť, aby sa o budúcnosti štátu rozhodlo v referende, nakoniec však neuspela. Časť poslancov HZDS prekvapivo podporila vznik komisie pre premenu federácie na úniu. Českí vládni politici na čele s Klausom už však trvali na rozdelení ČSFR a Mečiar nakoniec súhlasil. V novembri vo Federálnom zhromaždení tesne prešiel ústavný zákon o zániku federácie, už predtým parlament schválil spôsob rozdelenia majetku. So začiatkom roku 1993 vznikli dva nové štáty, Slovenská republika a Česká republika.
Tomáš Pergler fil fab
