Názory na schválenie Deklarácie Slovenskej národnaj rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa líšia aj po pätnástich rokoch. Zatiaľ čo predstavitelia vtedajších aj súčasných vládnych strán majú tento víkend na programe oslavné Vatry zvrchovanosti, bývalý líder Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Ján Čarnogurský nezmenil svoj odmietavý názor k prijatiu dokumentu.
"Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenska nemala právny význam. Naopak, mohla myšlienku samostatnosti Slovenska zosmiešniť," uviedol Čarnogurský na otázku ČTK.
Dokument, ktorý mal formu uznesenia, schválil parlament 17. júla 1992 hlasmi poslancov vtedy vládnej HZDS, SNS a aj väčšiny členov klubu vtedajšej Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Poslanci opozičného KDH hlasovali proti spoločne so zástupcami maďarskej strany Spolužitie, ďalší zákonodarcovia sa zdržali.
Prijatie deklarácie predznamenalo rozpad česko-slovenskej federácie. Najmä vtedajší českí politickí predstavitelia ju pochopili ako signál k rozdeleniu ČSFR. Ešte do konca leta 1992 sa predsedovia národných vlád Vladimír Mečiar a Václav Klaus dohodli na vzniku dvoch samostatných republík od 1. januára 1993.
Čarnogurský považuje deklaráciu aj s odstupom pätnástich rokov za politický akt, ktorým HZDS a SNS pokračovali v kampani pred parlamentnými voľbami v júni 1992.
"Pre KDH predstavovala deklarácia dilemu spočívajúcu v tom, že politicky predstavovala krok smerom k vlastnej hviezdičke Slovenska na európskom nebi, ale zároveň v daných vnútropolitických podmienkach znamenala cestu do medzinárodno-politickej izolácie Slovenska," poznamenal Čarnogurský s odkazom na zhoršenie vzťahov Mečiarových vlád so západnými štátmi v 90. rokoch.
Vznik samostatného Slovenska pritom po roku 1989 zo slovenských parlamentných strán otvorene požadovala iba SNS. Mečiarovo HZDS navrhovalo konfederáciu alebo úniu, obidva štáty však mali mať medzinárodne-právnu subjektivitu. KDH usilovalo skôr o postupné zvyšovanie kompetencií národných inštitúcií na úkor federácie s cieľom získania vlastnej stoličky v Európskej únii. Rýchle osamostatnenie odmietalo s tým, že Slovensko bolo treba najskôr medzinárodne a bezpečnostne ukotviť.
