Zdá sa, že v poslednom čase ho v politike baví viac ťahať za nitky, než bojovať v prvej línii. Mečiar nie je členom vlády a nedávno naznačil, že nebude kandidovať na prezidentský post v roku 2009. Niektorí komentátori usudzujú, že za tým stojí jeho nie príliš pevné zdravie - tento rok v januári mu lekári voperovali štvornásobný by-pass, rok predtým bol hospitalizovaný s vážnym zápalom pľúc. Možno si však len uvedomil, že jeho obľúbenosť nie je taká, aby mal na zvolenie do funkcie hlavy štátu vôbec šancu.
Na najvyššie posty Mečiar možno už síce nedosiahne, na čele svojej strany sa však naďalej drží pevne. Nedávno bol na zjazde ĽS-HZDS, ktorá sa minulý rok po dlhých rokoch vymanila z politickej izolácie, drvivou väčšinou delegátov opätovne zvolený do predsedníckej funkcie. Podpora strany však nie je taká, ako bývala - z niekdajších viac než 30 percent poklesla na osem. V terajšej vláde Roberta Fica je najmenším z troch koaličných partnerov. Tomu taktiež zodpovedá súčasná Mečiarova váha na politickej scéne.
Vladimír Mečiar zostáva naďalej pre časť slovenskej i zahraničnej verejnosti trocha problematickým politikom, hlavne pre svoje pôsobenie na čele slovenskej vlády v 90. rokoch. Podľa mnohých zohral kľúčovú úlohu pri rozbití československej federácie, svojimi autoritárskymi sklonmi v premiérskej funkcii navyše ohrozil vstup Slovenska do euroatlantických štruktúr a dostal krajinu do medzinárodnej izolácie. Pre pokles svojho vplyvu však dnes prestáva byť vnímaný ako bezprostredná hrozba - zo strany politických konkurentov i zahraničných predstaviteľov. Pre svojich priaznivcov je však bezpochyby naďalej veľkou osobnosťou, jedným zo zakladateľov samostatného slovenského štátu.
Mečiar je od svojho vstupu do verejného života považovaný za charizmatického, obratného politika, majstrovsky ovládajúceho pravidlá mocenskej hry. Počas svojej vlády opakovane podnikol kroky, ktoré sa pohybovali na hranici demokratickej zákonnosti. Oponenti mu vytýkali, že neváhal použiť neštandardné postupy v parlamente a v súperení s niekdajším prezidentom Michalom Kováčom, či zapojiť do politického boja tajnú službu. Média sa ani po rokoch neprestávajú pýtať na jeho úlohu v "divokej" privatizácii štátnych podnikov či pôvod jeho majetku.
Politických konkurentov sa Mečiar dokázal zatiaľ vždy účine zbaviť. Vo vyostrených chvíľach mu pomohli jeho prednosti - pohotovosť, výborná pamäť, komunikačná obratnosť a schopnosť rýchlo reagovať. Kritici však nezabúdajú pripomenúť, že sa vo svojej politickej minulosti mnohokrát uchýlil i k menej čistým praktikám - k manipuláciám, populizmu, nedôstojným výrokom a v niektorých prípadoch dokonca až k fyzickému násiliu voči novinárom.
Do vyšších sfér slovenskej politiky vyniesol Mečiara v roku 1989 revolučný ponovembrový vývoj. Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 zasadol na necelý rok do kresla slovenského premiéra, musel však odstúpiť pre vnútorné spory vo vládnucom hnutí Verejnosť proti násiliu. V júni 1991 sa postavil do čela vlastného Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a jeho predsedom zostal dodnes. Slovenským premiérom sa Mečiar stal v 90. rokoch ešte dvakrát, v rokoch 1992 až 1994 a 1994 až 1998. V roku 1992 viedol za slovenskú stranu rozhovory o delení federácie s českou reprezentáciou vedenou Václavom Klausom.
Vladimír Mečiar, ktorý sa narodil 26. júla 1942 v stredoslovenskom Zvolene, je po druhýkrát ženatý. Z prvého manželstva má dcéru, z druhého zväzku s lekárkou Margitou dvoch synova a dcéru. Vzdelaním je Mečiar právnikom, Univerzitu Komenského v Bratislave vyštudoval začiatkom 70. rokov diaľkovo. Predtým sa angažoval v Československom zväze mládeže a bol členom KSČ, stranu však musel v roku 1970 pre kritické postoje opustiť. Pred revolúciou pracoval Mečiar dlhodobo ako referent a právnik v podniku Skloobal Nemšová.
zma rmi jpa boa
