Tvrdú pravdu povediac, vo väčšine ubytovní, kde sme prespávali, priania svojich zákazníkov nepoznali a nezdalo sa, že ich vôbec zaujímajú. Pri príchode do penziónu v centre Zázrivej sme narazili na pár pijanov, ktorí blokovali vchod jednak fyzicky, ale aj aurou opileckej trúfalosti.
„Vidím, že si si našiel kamaráta,“ povedala majiteľka penziónu triezvejšiemu z nich, štamgastovi svojho podniku, po tom, čo ich zhovievavo pozdravila, namiesto toho, aby ich odohnala.
Človek nemusí byť fajnový, namyslený ani z cudziny, aby uznal, že väčšina turistov by sa penziónu asi vyhla. Mohli by ich odradiť aj neustlaté postele (poťahy sme našli pod matracmi, ale na to by cudzinec nemusel prísť).
Alebo taký penzión Italia v Kráľovskom Chlmci. S pomocou eurofondov postavili krásny hotel. Dorazili sme k nemu v nedeľu popoludní. V ľudoprázdnom hoteli sme nakoniec natrafili vzadu pri bazéne na majiteľovho syna a jeho kamarátov. Polihovali na plážových ležadlách, zo silných reproduktorov nejaký raper oslavoval suky a drogy. Aj keď bolo dobré vidieť, že aspoň niekto si eurofondy užíva, nebol to najlákavejší pohľad. Ak by sme nehovorili po slovensky, mohli sme sa rovno vrátiť do Košíc. Alebo ešte ďalej.
Miestny hotel v Heľpe bol prívetivejší, ale pretože mali na víkend rezervovanú svadbu, museli sme sa najesť na chodbe a pretrpieť noc pri slovenskej ľudovke. Spálňu som mal nad bočných vchodom, takže okrem hudby som počúval pokrikovanie hostí. Hlučné svadby sú v poriadku, no hotely, v ktorých sa odohrávajú, by vtedy mohli dať ostatným hosťom zľavu. Za 900 korún za noc by človek mal možnosť aspoň sa vyspať.
Samozrejme, boli tu aj výnimky. Penzión Pažický v Starej Lesnej vo Vysokých Tatrách bol lacný (500 korún za izbu pre dvoch), priateľský, pokojný a dával hosťom možnosť voľby vo viacerých dôležitých otázkach, ako sú výber raňajok či televízneho programu.
„Nie je to v dobrej výbave, je to hlavne v ľuďoch,“ povedala majiteľka a prevádzkarka Dagmar Pažická. „Musíš byť milý, úprimný, a musí to byť od srdca. A navyše, majiteľ musí byť stále prítomný. Keď nie je, vtedy to nejde,“ dodala.
Niežeby Bratislava mala patent na dobré služby. Počas písania tohto článku som s rodinou zašiel na obed do reštaurácie Grémium. Jediná čašníčka bola beznádejne vyťažená a rádio znemožňovalo konverzáciu. Keď nám barman doniesol nápoje, sóda mojej ženy mala telesnú teplotu. Požiadal som ho o ľad – načiahol sa do vedierka pod pultom a rukou vybral niekoľko kociek. Posledná kvapka prišla, keď vstúpil potetovaný chlap a začal nadávať človeku za oknom tamojšej stávkovej kancelárie. Personál reštaurácie ho ignoroval, akoby s tým nič nemali. Odišli sme a viac sa nevrátime.
Predvídať, čo hostia môžu chcieť, je kumšt. Dobrá správa je, že počas našej cesty sme zistili, že väčšina ľudí, ktorí na to chcú prísť, dokážu vyrovnať krásu svojej krajiny aj kvalitou svojich služieb.
VIDEO: Eugen Korda
Nepoznané Slovensko - každý deň publikujeme text o jednom zaujímavom mieste
