"Keď tu bol Brežnev na oslavách tzv. Februárového víťazstva, už vtedy si vyžiadal Dubčekov referát a škrtal mu tam celé pasáže. Nesúhlasil, aby niektoré veci predniesol," spomína Laluha. Dubčeka pritom zvolili za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), teda de facto za hlavu štátu, len krátko predtým - na zasadaní ÚV KSČ 3. - 5. januára 1968.
Vážnejšie to podľa Laluhu začalo vyzerať v marci 1968, kalkulovalo sa aj s možnosťou tzv. maďarského riešenia, teda invázie sovietskych vojsk podobnej tej, ktorá postihla Maďarsko v päťdesiatych rokoch. "My sme napriek tomu neverili, že si to trúfnu. Predpokladali sme, že riešenie sporov je už na inej civilizačnej úrovni. Verili sme, že si to nerisknú, pretože si pohnevajú celé svetové komunistické hnutie, ktoré nám držalo palce," vysvetlil Laluha, ktorý bol v tom čase členom mestského výboru strany za vysoké školy. "Dubčekovi som vtedy pripravoval len nejaké materiály, bol som v rehabilitačnej komisii," uviedol s dodatkom, že bližšie sa s Alexandrom Dubčekom spoznal neskôr, v čase disentu, keď sa pravidelne stretávali.
Dva varianty - ústupky alebo armáda
"Z dokumentov, ktoré boli potom zverejnené, bolo zjavné, že sovietske vedenie malo už od apríla vypracované dve varianty. Jedna bola, že Dubčeka prinútia k ústupkom, alebo vstúpia s armádou," uviedol Laluha. Plán invázie sa podľa neho začal pripravovať už dvanásteho apríla. Do Československa začali podľa neho prichádzať pod rôznymi zámienkami sovietski predstavitelia a robili tu kuloárne rozhovory. Na liečení v Karlových Varoch bol Alexej Nikolajevič Kosygin, na návštevu prišiel aj maršal Ivan Stepanovič Konev, ktorý sa preslávil ešte počas II. svetovej vojny.
"Dvadsiateho augusta o jedenástej večer prelomili tankami hraničné závory zo severu, juhu a z východu, o obsadení Československa oficiálne informovali americké veľvyslanectvo na druhý deň o ôsmej večer," spomína Laluha. Na operácii sa podľa neho podieľalo 6000 tankov a obrnených transportérov, päťsto bojových lietadiel, dvetisíc diel a takmer polmilióna vojakov. "Paradoxne naša armáda bola vtedy alokovaná prevažne na západných hraniciach, kde sa predpokladal triedny nepriateľ," dodal.
Dubčeka aj so všetkými spolupracovníkmi zajali ruskí výsadkári v budove ÚV KSČ. "Držali ich tam pod samopalmi. Medzi ôsmou a deviatou ich zobrali do ďalšej miestnosti, kde im oznámili, že ich zatýkajú v mene revolučného tribunálu, ktorý vedie Alojz Indra a že budú postavení do dvoch hodín pred tento súdny tribunál," spomína Laluha. Pôvodný plán počítal podľa neho s vytvorením robotnícko-roľníckej vlády pod vedením Indru. "S čím nepočítali a čo podľa mňa rozhodlo o životoch internovaných, bol obrovský odpor ľudí," povedal. Dodal, že práve preto sa podľa neho plán na rýchle vytvorenie revolučného tribunálu a novej vlády neuskutočnil.
Odvliekli Dubčeka na horskú chatu
"Zobrali ich na letisko, kde ich do večera držali vo vojenských lietadlách. V neskorých večerných hodinách Dubčeka cez Poľsko dopravili do horskej chaty za Mukačevom. Držali ich tam do 23. augusta." Toto boli podľa Laluhu traumatické chvíle, na ktoré Dubček neskôr nerád spomínal. "Prichádzal im na um osud Imre Nagya. Aj toho najprv internovali, zobrali ho preč a keď sa situácia doma upokojila, urobili proces a bolo po ňom," vysvetlil.
Situácia však bola natoľko búrlivá, že sa sovietske vedenie rozhodlo pre miernejší postup a začali s vedením ÚV KSČ rozhovory v Moskve. Hoci súhlas so vstupom sovietskej armády na územie Československa napokon podpísali všetci členovia ÚV KSČ okrem Františka Kriegla, Laluha Dubčekov podpis nepokladá za prejav slabosti. "Dubček podpísal posledný alebo predposledný. Odmietal to, chcel abdikovať, ale aj prezident Ludvík Svoboda, Oldřich Černík, Josef Smrkovský podpísali a on by nakoniec vyzeral ako súkromná osoba, ktorá nechce niesť zodpovednosť," tvrdí Laluha. Naviac podľa neho v Československu hrozilo vytvorenie protektorátu a Dubček dúfal, že podpisom získajú priestor pre vyrokovanie kompromisu.
V období normalizácie Dubček pracoval ako lesný technik
"Po okupácii Dubček krátko zastával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia, neskôr bol pol roka veľvyslancom v Turecku," rekapituluje Laluha. Keď Dubček zistil, že je neustále pod kontrolou a nemôže reálne vykonávať funkciu veľvyslanca, vzdal sa jej. Neskôr odmietol aj post veľvyslanca v Ghane.
"Ponúkali mu aj funkciu vedeckého pracovníka v ústave, kde sa vyrátavali dôchodky. On povedal, že dôchodky sú vždy malé, ľudia šomrú, a keď sa budú ľudia sťažovať, povedia im, že také im vyrátal Dubček," spomína Laluha. Napokon koncom roku 1970 prijal prácu v Bratislave-Krasňanoch, kde bol riaditeľ ochotný aj trochu riskovať. Laluha spomína, ako raz išiel Dubček v zelenom lesníckom klobúkuď na prvú a poslednú pracovnú cestu do Prahy, kde pre podnik vybavil náhradné súčiastky. Hneď nato, ako sa vrátil, mu cestovanie do Prahy zakázali.
"To prvé obdobie pred nástupom Gorbačova v roku 1985, keď sa tlak na neho aj na nás trochu zmiernil, sme nazývali, že bol väzňom na slobode. Pre jeho domom stávali tzv. priatelia, sedeli v aute alebo si urobili búdku v záhrade surrealistického básnika Štefana Žáryho," uviedol s dodatkom, že Dubček mohol prijímať len veľmi obmedzený okruh ľudí. Keď ho prišiel z Prahy navštíviť jeho bývalý osobný tajomník Oldřich Jaroš, vrátili ho hneď od bráničky a odprevadili až do Břeclavy.
Dubček jazdil do práce električkou, v ktorej ho tiež sprevádzala "ochranka". Tá legitimovala každého človeka, ktorý sa s ním dal do reči. "Po roku 1989 sa vyjadril, že nikdy v živote, ani v roku 1968 nemal toľko bodyguardov, ako v tomto období," povedal Laluha. Spomína, že druhé auto sledovalo Dubčeka aj vtedy, keď viezol dcéru rodiť do nemocnice.
Politickí väzni chcú 21. august za pamätný deň
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov Slovenska (SZČPV) bojuje za to, aby sa 21. august stal Pamätným dňom SR. Deň, keď pred 39 rokmi vstúpili na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy, by bol symbolom odporu politických väzňov aj nespravodlivo odsúdených.
"Celý národ sme sa dokázali postaviť na odpor, všetci ľudia si to zaslúžia. Preto sme vyzvali vládu, aby tento deň zaradila do svojich povinných každoročných pietnych aktivít a súčasne ako Pamätný deň SR," uviedol pre TASR predseda združenia František Bednár. Zároveň dodal, že práve veľká pietna utorková spomienka v Košiciach by mala túto myšlienku podporiť.
Podľa Bednára mnohí "hrdinovia bez mena" prišli za tých 39 rokov o zamestnanie, mnohí boli odsúdení na celé roky do väzenia a zahynuli neskôr na následky. "Odhaduje sa, že v súčasnosti žije ešte okolo 3000 týchto bývalých väzňov," dodal Bednár, ktorý sám bol odsúdený za odpor proti socialistickému zriadeniu na 14 rokov väzenia, z ktorých si odsedel 6,5 roka.
Obdobie normalizácie "vybičovalo" umelcov doma, ale aj v emigrácii k vytvoreniu umeleckých artefaktov, ktoré totalita zavrela do trezorov a dnes ich stačí len oprášiť. V neposlednom rade dôvodom, prečo združenie požaduje vyhlásenie 21. augusta za pamätný deň, je aj fakt, že hoci sme boli v tom období jeden štát, Česi tomuto dátumu venujú neporovnateľne väčšiu dôležitosť.
Súčasťou SZČPV už je dlhší čas aj približne 500-členná Slovenská asociácia násilne odvlečených (SANO), z ktorých tristo členov očakávajú bývalí politickí väzni aj na utorkovej pietnej spomienke venovanej obetiam okupácie v Košiciach.
"Totiž už v roku 1945 sa prejavila sovietska bratská pomoc, keď boli tisíce našich ľudí - obyčajných civilov - odvlečených násilne do gulagov, kde mnohí aj zahynuli," dodal Bednár.
