Básnik, prozaik a prekladateľ Štefan Žáry sa narodil 12. decembra 1918 v Ponikách v učiteľskej rodine, ktorá mu dala do vienka lásku a vzťah k literatúre, literárnej tvorbe, ale aj k hudbe a výtvarnému umeniu. Absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte na Univerzity Komenského v Bratislave.
V rokoch 1945-1948 pracoval v denníku Národná obroda a do roku 1950 bol dopisovateľom Československej tlačovej agentúry v Ríme. V roku 1950 sa vrátil domov a pôsobil krátko vo Zväze slovenských spisovateľov. Takmer dve desaťročia pôsobil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave postupne ako redaktor, šéfredaktor a riaditeľ. Od roku 1970 sa venoval profesionálne literárnej tvorbe.
Vydal viac ako 50 knižných publikácií. Vo svojej tvorbe neobišiel témy vojny a obdobie po nej, vlastenectva a niekoľko titulov venoval mestu svojej mladosti - Banskej Bystrici.
Už ako gymnazista publikoval vo viacerých časopisoch. Na vysokej škole sa intenzívne zapájal do literárneho života a písal do literárnych časopisov Elán, Slovenské pohľady a Tvorba.
Debutoval v roku 1938 básnickou zbierkou Srdcia na mozaike, ktorá mu vyšla v Banskej Bystrici ešte pred maturitou. Do tejto zbierky vlasteneckej lyriky mu starší spolužiak Peter Karvaš napísal doslov, v ktorom vyslovil obavy z nástupu fašizmu. Žáry ďalej pokračoval zbierkami Zvieratník, Stigmatizovaný vek. Básne v zbierke Pečať plných amfor (1944) sú z obdobia vojnového Ríma, kam Žáryho zavial osud v uniforme vojaka armády slovenského štátu, kde slúžil základnú vojenskú službu. Povojnový pocit človeka a jeho túžbu vymaniť sa zo zúfalstva vyjadrujú básne v zbierke Pavúk pútnik (1946). Týmito zbierkami sa zaradil k nadrealistickým básnikom. Prelom v Žáryho lyrike znamená zbierka Meč a vavrín (1948) s básňami s novou tematikou. Je to lyricko-epické pásmo, v ktorom sa pokúsil nájsť paralelu medzi ozbrojeným vystúpením slovenského ľudu v rokoch 1848-1849 a Slovenským národným povstaním. Protifašistický odboj autor chápe ako vyvrcholenie storočného boja slovenského ľudu za slobodu. Za jednu z dominánt z tvorby päťdesiatych rokov je pokladaná lyricko-epická kompozícia Návšteva, napísaná ako dar mestu svojej mladosti - Banskej Bystrici.
V ďalšom období, v čase politického uvoľnenia, napísal Žáry niekoľko zbierok s rozličnou tematikou: Po mne iní (1957), Ikar večne živý, Zázračne triezvy koráb a Osmelenie do dňa (všetky v roku 1960). Zbierkami ľúbostnej poézie sú Romanca o Esmeralde (1962) a zbierka sonetov Dvanásťkrát žena (1964). Nasledujú zbierky Múza oblieha Tróju (1965) a Púť za kolibríkom (1966). Poslednou zbierkou básní je Malá letná suita v štyroch vetách (1995). Výber z jeho básnického diela vyšiel v troch zväzkoch: Tekutý poľovník (1968), Dych domova (1976) a Kotvy a krídla (1981).
Súbežne s poéziou, ktorá však zostáva hlavnou doménou Žáryho literárnej tvorby, písal aj prózu. Napísal zbierku noviel Apeninský vzduch (1947), knihu próz Dolu na juhu (1955), autobiografické romány Azúrová anabáza (1972) a Úsmevné údolie (1976) a iné. Vydal anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996) a knihu Ktorýsi deň z konca leta (1998).
Napísal aj niekoľko kníh pre deti a mládež a neobišiel ani dramatickú tvorbu. Výber z jeho poézie pre deti vyšiel v roku 1979 pod názvom Ako dočiahneme slnce. Je autorom lyrickej veršovanej hry Slnovraty (1964). Prekladal do slovenčiny, prevažne z románskych literatúr.
Bol držiteľom viacerých štátnych, národných a vydavateľských cien a vyznamenaní. Na 18. kongrese básnikov v Bratislave v roku 1998 mu Svetová akadémia umenia a kultúry (WAAC) udelila čestný doktorát literatúry.
