Ústavu schválil slovenský parlament po emotívnej diskusii 1. septembra 1992, necelý týždeň po tom, čo po rokovaniach v Brne vtedajší republikoví premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar oznámili dátum a harmonogram rozdelenia spoločného štátu. Ústava sa viackrát zmenila. Najväčšou novelou prešla v roku 2001. Vtedy sa do nej zakotvil vznik samosprávnych krajov, upravili sa právomoci samospráv, Najvyššieho kontrolného úradu a okrem iného ustanovil úrad ombudsmana.
"Problémy, ktoré sa spájali s jej aplikáciou, vyplývali skôr z nedostatku skutočného rešpektu voči textu ústavy než v texte samotnom," povedal ČTK o ústave expert na ústavné právo Radoslav Procházka. Hlavne v 90. rokoch počas vlády Vladimíra Mečiara sa totiž množili podnety a obvinenia z porušovania ústavy. "Najmä po novele z roku 2001 sa ústavná situácia stabilizovala a ústava začala v oveľa lepšej miere plniť všetky svoje základné funkcie," dodal bývalý sudca Ústavného súdu Peter Kresák.
Obaja sa zhodli, že text ústavy by sa dal ešte upraviť. Podľa Procházku by bolo potrebné zasiahnuť do vzťahu vnútroštátneho a európskeho práva a doriešiť imunitu poslancov, Kresák by sa zas prihovoril za zmenu ustanovenia o referende.
Vzťah európskeho a vnútroštátneho práva vyžaduje zmeny aj podľa poslanca opozičnej Strany maďarskej koalície Gábora Gála, ktorý by bol aj za úpravu v postavení prokuratúry. "Pre nás národnostnú menšinu by bolo dobré, keby ústava hneď v prvej vete nezadefinovala celú Slovenskú republiku ako národný štát," dodal.
Ústava obstála i podľa jedného z jej autorov Milana Čiča, ktorý v rokoch 1993 až 2000 stál na čele Ústavného súdu a dnes vedie kanceláriu prezidenta Ivana Gašparoviča. "Ústava Slovenskej republiky sa osvedčila v histórii pravdy," povedal Čič, podľa ktorého sa o nej pochvalne vyjadrili aj experti Rady Európy.
Ani Čič by sa však nebránil zmenám niektorých článkov. Slovensko by podľa neho bolo dobré v ústave zmieniť ako jednotný štát. Podobne ako Kresák by tiež privítal zmeny ustanovení o referende. Upraviť by sa podľa neho mohlo postavenie Ústavného súdu, kompetencie prezidenta, ale aj vzťah slovenských poslancov v Európskom parlamente ku štátu. "Vzťah týchto poslancov je k Slovenskej republike toho času veľmi iluzórny. De facto nezodpovedajú ani Národnej rade, ani vláde, ani žiadnym orgánom za svoju činnosť," poznamenal Čič.
Za zmeny v ústave sa vlani vyslovil prezident Ivan Gašparovič. Vo svojej knihe Myslím národne, cítim sociálne napísal, že volebný systém by sa mal upraviť tak, aby právo navrhovať kandidátov na poslancov mali okrem politických strán aj odbory, nadácie a občianske združenia. Podľa Gašparoviča by sa tiež mal "podstatne" znížiť počet poslancov parlamentu.
Podľa poslankyne ĽS-HZDS Kataríny Tóthovej by zas základný zákon nebolo potrebné meniť. Výnimkou je podľa nej zavedenie druhej komory parlamentu, ktorú jej strana presadzuje. "Pokiaľ sa spoločnosť nedohodne, že parlament bude dvojkomorový, žiadne podstatnejšie zmeny v ústave netreba urobiť," povedala ČTK.
Slovensko prijalo ústavu už štyri mesiace pred osamostatnením
Už 15 rokov sa politický a právny systém Slovenska opiera o národnú a demokratickú ústavu. Napriek tomu, že ju poslanci Slovenskej národnej rady (SNR) schválili štyri mesiace pred rozpadom ČSFR, ktorý v tom čase naviac ešte nebol definitívne dohodnutý, prijali ústavu ako hlavný zákon samostatného štátu.
Schváleniu ústavy v SNR 1. septembra 1992 predchádzali odborné debaty expertov aj hašterenie politikov. Prvý návrh slovenskej ústavy vznikol už koncom júna 1990. Vypracovala ho komisia, ktorú vymenovalo predsedníctvo SNR po tom, čo zákon o česko-slovenskej federácii umožnil vznik ústav oboch federatívnych republík. Komisiu viedol neskorší predseda Najvyššieho súdu Karol Plank.
V júni 1991 vytvorila SNR spomedzi členov poslaneckých klubov novú komisiu pre ústavu, ktorá mala vychádzať z prvej predlohy. Od decembra sa k návrhu mohla vyjadriť aj verejnosť, poslanci ho však nakoniec neprijali ani do volieb v júni 1992, v ktorých zvíťazilo Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara.
Poslanci nakoniec hlasovali o návrhu, ktorý v júli 1992 predstavila nová expertná skupina SNR vedená Milanom Čičom, neskôr prvým predsedom Ústavného súdu. Vychádzala z predošlých návrhov, ale aj z platných ústav európskych štátov. Prípravu dokumentu urýchlilo schválenie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska a dohoda českej a slovenskej politickej reprezentácie na rozdelení federácie.
Búrlivé debaty o podobe základného zákona krajiny sa odohrali už počas rokovaní o návrhu vo výboroch, z ktorých vzišlo množstvo pozmeňovacích návrhov. Nové zmeny pribudli ešte po rokovaní zástupcov HZDS, SNS a Strany demokratickej ľavice (SDĽ), ktoré sa pripojili ako dodatok ku spoločnej správe výborov.
Plénum SNR začalo o návrhu rokovať posledný augustový deň 1992. Rozpravu poznamenali najmä slovné prestrelky medzi vládnym táborom a poslancami opozičných maďarských strán MKDH a Együttélés (Spolužitie), ktorí neúspešne požadovali zakotvenie širších menšinových práv a chceli hlasovanie o ústave odložiť. Podľa nich sa tiež ústava príliš odvolávala na národné záujmy Slovákov namiesto občianskeho poňatia.
Kresťanskodemokratické hnutie zase namietalo, že ústava bola pripravená narýchlo a nebola v súlade s ešte platnou federálnou ústavou. Poslanci napríklad spochybňovali, či sa môže na Slovensku zriadiť colné územie a centrálna banka ešte pred rozpadom federácie. Predseda Ján Čarnogurský potom navrhol schváliť iba predbežnú, skrátenú verziu ústavy.
Premiér Mečiar však kritiku opozície viackrát odmietol. "Zvažujte dobre, čo robíte, zvažujte medze, hranice, zákonnosť tohto štátu, pokiaľ sa dá ísť," vyhlásil na adresu poslancov za maďarské strany, ktorých obvinil zo zvyšovania napätia medzi Slovákmi a Maďarmi.
Po hlasovaní o množstve pozmeňovacích návrhov sa nakoniec poslanci dostali k samotnému návrhu ústavy až neskoro večer. Oproti pôvodnému vládnemu návrhu za zmenila preambula ústavy, napríklad úvodnú vetu "My, občania Slovenskej republiky,..." nahradila formulácia "My, národ slovenský,...".
Pred záverečným hlasovaním 1. septembra večer poslanci strán zastupujúci maďarskú menšinu odišli zo svojich lavíc. Pre schválenie ústavy bola potrebná trojpätinová väčšina všetkých poslancov, teda aspoň 90 hlasov. Poslanci hlasovali menovito, každý sa postavil a povedal "hlasujem za Ústavu Slovenskej republiky", "hlasujem proti Ústave Slovenskej republiky" alebo "zdržiavam sa hlasovania". Za návrh nakoniec hlasovalo 114 členov rady, okrem poslancov HZDS a SNS aj väčšina zákonodarcov za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Proti hlasovali poslanci za KDH.
O dva dni neskôr podpísali schválenú ústavu vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič a premiér Mečiar. V Zbierke zákonov vyšla 1. októbra 1992. Niektoré ustanovenia, ktoré súviseli s rozdelením federácie, vstúpili do platnosti až po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993. V porovnaní s tým Česká národná rada schválila českú ústavu až v decembri 1992.
Počas nasledujúcich rokov ústavu preverilo niekoľko sporov na Ústavnom súde, najmä medzi Mečiarom a opozíciou a prezidentom Michalom Kováčom. Mečiar potom v marci 1996 vyhlásil, že ústava by sa mala celkovo revidovať.
Nakoniec sa ústava dočkala niekoľkých noviel; napríklad druhou novelou z roku 1999 sa zriadila priama voľba prezidenta a upravili sa jeho právomoci. Novela z februára 2001 zasa umožnila vstup Slovenska do Európskej únie, spojený so vzdaním sa časti suverenity, a vytvorila základ pre vznik krajských samospráv.
Poslednou zmenou ústavy, o ktorej politici diskutovali tento rok, malo byť zúženie poslaneckej imunity. Parlamentná komisia, ktorú pre tento účel zriadili, sa však zatiaľ nezhodla na jednotnom názore.
